Večer sme sa vybrali na prechádzku do poslednej dediny na ostrove. Len tak, nech trochu zmeníme prostredie. Chodíme tam zriedkavo. Vlastne, za celé tie roky, sme boli maximálne 5x. Pri mori na lavičke sedel akýsi deduško a hneď sa prihovoril Tomici. Že: „Ahooooj, synku. Ako sa máš? A Ivan čo? Poďte na kávu, poklebetíme.“
Čiperný barba Jure (89 rokov) niečím pripomínal svokra, až na to, že bol stále usmiaty a plný optimizmu. Doviedol nás k sebe na terasu a hneď nás ponúkal všetkým možným (na rozdiel od Anice a jej povestného: „Dáte si vodičku, alebo nič?“ 😀 ). V jeho zvedavom pohľade bolo vidieť túžbu po pikoškach. 😀
„Jaaaj Tomica, ty si celá mama. Keď sa na teba dívam, akoby som ju včera prvýkrát videl. Bola vysoká, kučeravá, silných pliec a Ivan sa s ňou promenádoval po celej rodine, pýšiac sa ako páv, že on má mestskú paničku... To bolo furt len: „Moja Vesna nebude za ovcami behať! Moja Vesna nebude vo vinohrade kopať....“ (Aha ho, papľuha, a mne ide vykrikovať, že neviem syr robiť a poriadna robota mi smrdí!..)
Deduško však mal toho ešte veľa zaujímavého v memoároch 😀...Rozprával ako sa žilo za vojny a po nej, ako veľká chudoba nahnala ľudí šetriť a mnohých natrvalo zmenila na lakomcov... No hoci to boli ťažké témy, nebedákal sťa náš vetchý starček. Podával to tak bezstarostne, akoby spomínal na dobrý film. Hovoril ako na Pag prišli talianski vojaci a všetci sa tomu tešili. Vraj: „Taliani sú slabí bojovníci. Tí majú radi život, zaspievať si, vína popiť. Domáci pred nimi schovávali svoje mladé dcéry, no aj tak sa ich kopu poženilo medzi sebou. Oni nikdy nepozerali na ľudí, ako na spodinu. Vychádzali sme s nimi dobre. Aj fešty sme si robili občas. Ale tam kde prišli Nemci, zavládla smrť, drezúra, ponižovanie, strach. Veru, celá Dalmácia sa modlila, nech aj ich vezmú Taliani. My sme dobre obišli...horšie bolo už po vojne.“
Starký hovoril ako sa ťažko robilo, kým im Tito nepostavil cesty a neposlal lode s motorom. Nikdy nezabudne, ako chudáci museli veslovať do Senja ručne, aby si múku boli dať vymlieť.
Tomica povedal: „Áno, aj otec spomína, ako musel veslovať a aké to boli muky....“
no Jure ho opravil: „Ivan sa veru moc nenavesloval v živote. Raz išiel s chlapmi do Zadaru, ale na rukách sa mu spravili mozole a odvtedy sa veslu vyhýbal ako čert krížu. Ušiel on radšej ovce strážiť a tam si celý deň na kopčeku v chládku ležal, popiskoval a do súmraku neprišiel. Keď bolo treba na pole ísť, prvý utekal od motyky a do mora sa bežal máčať. Kúpal sa, mušle lovil a večer zo všetkých najviac horekoval, aký je narobený... 😀 Všetci hovorili „Ivanko je ešte mladý, keď narastie, zmužnie, potom sa remesla chytí.“ No on, ešte ani prvú bradu neoholil a už na lodi do mesta sedel a kým mu neošedivela hlava, nevrátil sa s ničím pomôcť. Iba tu i tam doviezol ženu a syna ukázať, v mori sa vyčvachtať a novou Volgou sa pochváliť 😀“ (Toto je podozrivo iný príbeh od toho, čo rozpráva samotný svokor 😀).
„A vy mu to máte za zlé?“
„Čožeby, dobre spravil, fičúr jeden... 😀 Len ten pátos, s akým hovorí o starých ťažkých časoch, mi ide na nervy...Vždy bol taký negativista. Ja som mu hovorieval, nech nerobí zo všetkého drámu, lebo sa nedožije vysokého veku...“
Potom pridal ešte úvahu: „...veru veru, členovia rodiny nám akosi začali mrieť... nedávno naša sesternica Kate mala pohreb. Chuderka, len 98 rokov mala..a jej sestra 103 má a ešte žije. Aj Šime teraz umrel , sotva 97mičku oslávil. Dúfam, že brata mi zubatá nevezme tak skoro, začal akosi chradnúť v poslednej dobe...“
„Máte brata?“
„Áno, staršieho...“
„A odkiaľ tak dobre poznáte svokra?“
„Veď to mi je rodný bratranec. Deda sme mali rovnakého. Ten už je neborák tiež tam...102 rokov sa dožil veru...My sme ti rodina s tuhým korienkom...Ale Ivan, ak stále bude taký ufrflaný a negatívny, 90tky sa možno nedožije. Mali by ste mu dohovoriť“ 😀
Bolo dobre po polnoci, keď sme sa pobrali od veselého barbu preč. Nemohla som sa zbaviť pocitu, že konečne som našla sympatického člena svokrovej rodiny 😀 Aj som ho na návštevu pozvala. Možno sa ešte niečo zaujímavého dozvieme... 😀
Keď sme prišli domov, starý čakal pri dverách, nervózny a nahnevaný, kde sme toľko boli. Mohli sme sa zabiť v aute, alebo nás okradli a ozbíjali turisti 😀 bohvie akí všelijakí ľudia sa potulujú po ostrove. Už nás videl hotových, ho-to-vých!
Hovorím: „Barba, stretli sme vášho bratranca Jureho...“
Bez toho, aby som dodala čokoľvek iného, starý precedil medzi zuby „Nič mu neverte, všetko sú to klamstvá!“ a zavrel sa do izby 😀. Teraz neviem, čo si mám o tom myslieť 😂 Niečo mi hovorí, že svokrik asi nebol až taký heroický mladý pracant, ako sa nás tu o tom snaží presvedčiť 😅