Je mi tak dobre...
... až mi je zle!
- Som šťastne vydatá. Nepreháňam! Fakt! Môj muž by mi zniesol modré z neba, urobí čo mi na očiach vidí, snaží sa ma podporovať ako len vie...
- Mám 2 krásne zdravé deti. Nepreháňam! Fakt! Je síce pravda, že sú to tvrdé hlavy a niekedy je tá výchova na mašľu, ale taká je dnes väčšina detí...
- Bývame u mojich rodičov. Nekonfliktní ľudia, snažia sa vyjsť v ústrety niekedy až prehnane.
- Som nezamestnaná. Ani po 10 rokoch mimo pracovného kolotoča nemám existenčné problémy (po finančnej stránke). Môžem si robiť čo chcem...
Teoreticky.
Prakticky? Nerobím nič. Teda okrem základných vecí: navariť, oprať, upratať... (OK, s tým upratovaním by to mohlo byť aj lepšie). V dome je kopa roboty, ale ja neviem kde začať. Keď chcem spraviť vec A, potrebujem najprv spraviť vec B, ale na to musím presunúť vec C, ale to sa nedá kým nie je urobená vec D. A tak dokolečka. Prokrastinácia sa tomu tuším nadáva. Chcem niečo robiť, ale neviem čo skôr, tak nerobím nič. A potom nastupuje tá klasická lenivosť = nechce sa mi ani len rozmýšľať lebo už mi je zo mňa zle. 🤢
Vždy som si myslela, že keď budem mať konečne voľný čas, budem tvoriť. Maľovať, vyrábať šperky, rôzne gadgety, vymyslím nejaké zlepšováky... ☮️🕊️🌈☀️♥️
A čo robím? Nič! Mám pocit, že si to nezaslúžim, že je to zbytočné, že aj tak to nikto nebude chcieť a bude to niekde zaberať zbytočne miesto. Také pracholapače fakt nepotrebujem. 😩
