... až mi je zle!
- Som šťastne vydatá. Nepreháňam! Fakt! Môj muž by mi zniesol modré z neba, urobí čo mi na očiach vidí, snaží sa ma podporovať ako len vie...
- Mám 2 krásne zdravé deti. Nepreháňam! Fakt! Je síce pravda, že sú to tvrdé hlavy a niekedy je tá výchova na mašľu, ale taká je dnes väčšina detí...
- Bývame u mojich rodičov. Nekonfliktní ľudia, snažia sa vyjsť v ústrety niekedy až prehnane.
- Som nezamestnaná. Ani po 10 rokoch mimo pracovného kolotoča nemám existenčné problémy (po finančnej stránke). Môžem si robiť čo chcem...
Teoreticky.
Prakticky? Nerobím nič. Teda okrem základných vecí: navariť, oprať, upratať... (OK, s tým upratovaním by to mohlo byť aj lepšie). V dome je kopa roboty, ale ja neviem kde začať. Keď chcem spraviť vec A, potrebujem najprv spraviť vec B, ale na to musím presunúť vec C, ale to sa nedá kým nie je urobená vec D. A tak dokolečka. Prokrastinácia sa tomu tuším nadáva. Chcem niečo robiť, ale neviem čo skôr, tak nerobím nič. A potom nastupuje tá klasická lenivosť = nechce sa mi ani len rozmýšľať lebo už mi je zo mňa zle. 🤢
Vždy som si myslela, že keď budem mať konečne voľný čas, budem tvoriť. Maľovať, vyrábať šperky, rôzne gadgety, vymyslím nejaké zlepšováky... ☮️🕊️🌈☀️♥️
A čo robím? Nič! Mám pocit, že si to nezaslúžim, že je to zbytočné, že aj tak to nikto nebude chcieť a bude to niekde zaberať zbytočne miesto. Také pracholapače fakt nepotrebujem. 😩
Takže síce mám všetko čo potrebujem a veľa vecí navyše... mala by som byť spokojná a šťastná... Ale v skutočnosti...
Chce sa mi zo seba grcať. 🤮🤮🤮
Nechce sa mi žiť.
Ja viem: nájdi si prácu!
Teória: mám 2 maturity. 1. z Obchodnej akadémie a 2. z geodézie. Maturitu z nemčiny a nejakú tú angličtinu.
Prax: Účtovníctvo ani ekonómiu som v praxi nikdy nepoužila - robila som administratívne práce a dispečing (komunikácia v AJ a NJ), v geodézii som sa tiež neohriala. Všetky moje praktické zručnosti a skúsenosti sú pod hrubou vrstvou prachu a vlastne netuším v akom sú stave. Moje sebavedomie je na bode mrazu. Pochybujem o všetkom. Cítim sa tak na hajzelbabu - to by som možno zvládla, či? 🤔.
Aby som nezabudla: tramtadadá! Zlatý klinec do rakvy mojej sebadôvery! 🥇
Emočné prejedanie.
Ja viem. Mám 2 deti, tehotenstvá a pôrody robia svoje... HOVNO, HOVNO, Zlatá Rybka! Deti sú v tom nevinne. Oni ma nenútili žrať jak o preteky. Vyžrala som sa sama! A zhodiť? Nehrozí! Som tak zamotaná v tom všetkom, že ani len jedálniček nedokážem upraviť. Veď komu by sa chcelo variť extra pre deti, dospelých a aj pre seba. Skúšala som to, ale dlho mi to nevydržalo. Nie som síce jediná v našej domácnosti, ktorá by potrebovala zhodiť (môj muž nie, ten je štíhly), ale chcelo by to nejakú rezňovo-krkovičkovo-bôčikovú diétu asi (však, oci?) a samozrejme kopu čokolády k tomu (moja závislosť) 😅
Jeden by si povedal: "Mať tak tvoje problémy! " alebo: "Čo by druhí za to dali..." Ja viem! A o to viac sa cítim nahovno 💩 🤯
Prečo to sem píšem? Asi som masochistka a ku "šťastiu" mi chýba ešte nejaký kopanec do žalúdka. 🤷🏻♀️




mohol by pomôcť minimalizmus, osvojiť si nejaké základné myšlienky a postoje, pomôže to upratať si v živote (super stránka napr. som minimalistka, alebo kniha méne mít, více žít...) nájsť si zmysluplnú prácu, hoci v potravinách...vytvorí to režim, stačí začať kdekoľvek a ak to nebude pravé orechové, vo väčšine prác je skúšobná doba, vieš odísť...a niektoré myšlienky o tom, že ako myslíme, to si do života pritiahneme by mohli priniesť pevnejšiu pôdu pod nohami, napr. film the secret hoci jeho spracovanie je také "americké" ale tie myšlienky sú fajn (
https://www.youtube.com/watch?v=nGKoLHcRQeU