"To nevadí, aspoň bude v noci dobre spať!" Ach jaj...toľkokrát som počula túto vetu útechy na margo toho, že mi novorodenec celý deň poriadne nespal. Najmä z úst mamičiek, ktoré kočíkovali naposledy ešte za čias socializmu. Neverím tomu, že to voľakedy mohlo fungovať, len jednoducho zabudli, ako to vlastne bolo. A stále je. Lebo to platilo, platí a navždy bude platiť:
Ak bábätko cez deň nespí, nebude spať ani v noci!
Uvedomenie si toho je základný krok k vychovaniu zdravého spáča. Dieťa nepadne večer od únavy do postele ako my. Aby vedelo spať, myslím tým aby zvládlo viac ako krátke párminútové šlofíky, je potrebné mu nastaviť spánkový režim. Deti sa nerodia tak, že to vedia, treba ich to naučiť. Je to naša úloha, všetkých mám a oteckov. Česť výnimkám, alebo skôr mamičkám, ktoré na to nemuseli ísť takto vedecky, proste im lepšie fungovala materská intuícia a akosi prirodzene spravili to, čo aj ja, ale až po prečítaní milión článkov.
Spánok generuje spánok.
Čím viac a pokojnejšie cez deň spia, tým budú tvrdšie a v dlhších cykloch spať aj cez noc. Nebudú trpieť spánkovým deficitom. Lebo áno, bábätká trpia rovnako ako my dospelí. Len oni sa z neho len tak "nevyspia", lebo ak nespia tak nebudú spať ani v noci, ani na druhý deň, ani nasledujúcu noc a možno poriadne ani ďalší rok. A my budeme na pokraji zrútenia, úplne vyčerpané a choré.
Ako na to?
Niekde som sa dočítala, že dojča vydrží byť hore približne 2 hodiny. Následne nevyhnutne potrebuje spánok. Inak sa mu poškodzuje nervový systém a ešte ktovie čo. To sa u mňa hneď rozblikala červená kontrolka. Či skôr rovno siréna. Veď ten môj dvojmesačný spal cez deň len sporadicky, a ak aj častejšie, tak vždy len extrémne krátko. Akurát som sa stihla za ten čas len rýchlo umyť a niečo na seba, aj do seba, hodiť.
A ďalšia pravda, ktorú som si musela pripustiť je, že jeden spánkový cyklus u bábätiek trvá 40-45 minút. Takže žiadne 10 minútové zdriemnutie nie je spánok. A tých desaťkrát desať minút nemôžete zrátať, tie sa proste nerátajú.
Plná odhodlania som teda začala ten svoj nešťastný uzlík šťastia sledovať a hlavne si na ňom všímať známky únavy. Nadránom mi spával celkom pekne, teda som ho považovala ráno za ako-tak vyspatého, ideálneho na sledovanie koľko vydrží bdelý. Prebalila som ho, nakojila, čo už spolu zabralo viac ako pol hodiny, a išla som sa mu venovať - riekanky, maňušky, hrkálky... vyžadovala som jeho aktívnu pozornosť a všímala si jeho správanie. Po hodine, najviac hodine a pol, sa únava prejavila v plnej kráse. Začal pozerať bokom, nevšímal si hračky, šúchal si oči a bol podráždený. Vtedy som ho uložila do postieľky a on jednoducho zaspal. Bez kriku a plaču. A spal, prvýkrát jeden a pol hodiny bez prerušenia. Veď to boli celé dva spánkové cykly! A odvtedy je mi všetko jasné. Konečne!
Jeden a pol hodiny hore a šup do postieľky. Toto som začala s najväčšou prísnosťou dodržiavať. A verte mi, nezaujímalo ma, čo si myslia ostatní. Všetko som zariadila a podriadila tomuto režimu. Aj návštevy. Keďže som dopredu úplne presne nevedela koľko bude spať, lebo niekedy to boli aj 3-4 hodiny, tak som im dala vedieť keď sa prebúdzal, že už "môžu". Samozrejme, časom som približne ten čas vedela odhadnúť, už som ho mala odsledovaného. Rovnako ak sa návšteva zdržala dlhšie, tak naše bábätko išlo spať. Žiadne "veď ho ešte nechaj, nič mu nie je" neexistovalo. Ja som sa proste rozhodla, že ani ja ani moje dieťa, nebudeme mať žiadny spánkový deficit.
A funguje to. Samozrejme nie úplne vždy bez plaču. Ale keď si po uložení do postieľky pomrnčí, tak to nie je dlhšie ako dve tri minúty. Pre uši mamičky sa ten plač môže zdať ako večnosť, ale zistila som, že to naozaj nie je hodina, ako som aj ja niekedy cítila, ale menej ako program na elektrickej zubnej kefke, ktorý trvá dve minúty. A z takéto plaču sa nikomu nič nestane, hlavne ak ho nasleduje výdatný kvalitný spánok. A po prebudení máte doma spokojné usmievavé bábo. Stojí to za to.
Pozor, ak plač po uložení do postieľky trval naozaj dlhšie a neutíchal, znamenalo to, že som ten správny moment prešvihla. Bol príliš únavený, aby vedel zaspať sám. Tak som mu pomohla. Kojením alebo nosením na rukách. Rovnako ak sa počas spánku zrazu prebudil s hrozivým plačom, čo sa stávalo v našom prípade vždy presne po 45 minútach, teda po jednom spánkovom cykle, tak som mu pomohla prehupnúť sa do ďalšieho. Aby spal ďalej a zobudil sa bez plaču. Odkedy mu totiž začal fungovať spánkový režim, tak sa budil po tom "správnom množstve" spánku zväčša bez plaču. A ešte dlho vydržal len tak sám byť v postieľke, ktorá bola predtým jeho najväčším postrachom.
Aby som nezabudla, spánkovému režimu som prispôsobila aj naše prechádzky s kočíkom. Podvečer som s drobcom išla von vtedy, keď mal práve spať a tak si ešte pospal pekne na čerstvom vzduchu. A noc mi prespával, s jedným až dvoma kojeniami, od deviatej do siedmej ráno.
Tento model nám fungoval približne do siedmeho mesiaca. S pribúdajúcim vekom a vývojom dieťaťa (začal sa plaziť, štvornožkovať, sedieť, stavať sa na nohy...) sa zmenil aj spánkový režim, aj prejavy únavy. Tie sa stali ešte zreteľnejšie. Doba bdenia sa predĺžila, z 1,5 na 2 až 2,5 hodiny. Prejavom únavy sa stala najmä vysoká aktivita, sprevádzaná plačlivosťou. Keď chce robiť zrazu všetko naraz a pritom hore dole padá. Rýchly ako blesk, ale nič sa mu nedarí. Vtedy vieme, že je ten pravý čas pospať si.
Celé to môže znieť možno komplikovane a ako niečo, čo si vyžaduje trpezlivosť a extrémne sledovanie. V skutočnosti je to jednoduché. Je to ako začarovaný kruh, ale v dobrom. Keď sa to podarí, ten prvý správne časovo vystihnutý a dostatočne dlhý spánok, tak už to ide ďalej samé. Základom je uvedomiť si, že čím viac bábätká spia, tým ešte viac a lepšie spia.
Keď som si niekedy na konci dňa zrátala koľko toho prespal, tak som "s hrôzou" zistila, že nepomerne viac spal ako bol hore. A ja som pekne potichučky uvarila toto leto 70 fliaš marhuľového lekváru. Výpekám ostošesť a ešte aj čítam. Nielen Modrého koníka, ale aj knihy.
Nie, nemám také šťastie na také dobré dieťa. Len som si ho správne nastavila. Na začiatku som neustále hľadala výhovorky, aby som ospravedlňovala to, že nespí. Veď trpí kolikami, je to chlapec a s tými je vraj viac problémov, určite mu už idú zuby, má traumu z pôrodu, to preto že mal silnú žltačku a tak ďalej. A s prepáčením figu borovú. On len potreboval poriadne spať. A ja som mu našťastie pomohla.
Do nastavovania spankového režimu sa ale nevrhnite hneď po príchode z pôrodnice. Prvý mesiac, aj dva, má dieťa ešte veľmi silnú potrebu neustále vás cítiť, počuť tlkot vášho srdca, veď doteraz bolo vašou súčasťou. Nechajte ho, nech si trošku zvykne na tento veľký cudzí svet. Nehovorím, že potom vás už bábätko nepotrebuje, ale je čas ho naučiť spať, lebo k vývoju potrebuje tiež aj kvalitný spánok. Aj vy, aby ste sa o neho mohli plnohodnotne starať.
Prajem každému veľa, veľa dobrého spánku!
Kiez by som takyto clanok citala ked bolo moje dieta malinke. 🙂