Pôrod - najkrajší zážitok v živote?

Milé ženy,

dnešný text je malou pozvánkou do ubolenej duše ženy po pôrode, tej mojej. Zdieľam to s vami, aby ste vedeli, že každá to môžeme prežívať rôzne a že v tom nie ste sami. 

*****

Pripravovala som sa a myslím, že svedomito. Veľa som čítala. Na webe aj v sebe. Chodila som pravidelne cvičiť, absolvovala predpôrodné kurzy, precvičovala dýchanie, rozprávala sa so svojim bábätkom, vizualizovala…

Patrím medzi tie šťastné ženy, ktoré o pôrode a jeho detailoch vedia rozprávať takmer okamžite po ňom, a to bez silnejších ťaživých pocitov. (snáď len o tej poslednej polhodine, kedy som sa úprimne bála, či to s drobcom zvládneme, aj dnes hovorím so štípaním v očiach)

Vystriedali sa pri nás tri rôzne zmeny (do pôrodnice sme prišli pred pol piatou ráno, synček prišiel na svet už počas nočnej šichty) a všetci boli profesionálni a príjemní; asistent, ktorý vymýšľal rôzne polohy a cviky, aby sa drobec konečne rozbehol tým správnym smerom, vľúdni a povzbudzujúci lekári aj sestry.

Ráno po pôrode som sa ale ocitla v trošku inom prostredí. Personál stále prevažne príjemný, nápomocný. Možno však až príliš a každý chcel pomôcť tou svojou radou, v zásade vždy inou ako bola tá predošlá. Ja - prvorodička, zmätená, unavená, ubolená. Rozsiahle šitie mi nedovoľovalo poriadne si sadnúť, drobec sa neprisával - veď ako by aj “na také bradavky”, ako poznamenala jedna zo sestričiek. Neviem aké “také” som ich mala. Nevymenila som ich ani neskôr za iné a môj synček sa po čase krásne prisal 🙂

Fyzická bolesť, únava, strach či to vôbec zvládnem ako mama. To boli moji spoločníci prvé hodiny a dni po pôrode. A hanba, ešte tá tam bola. Za to, že nevládzem a za to, že som (?) precitlivená.

Hnevala som sa na seba, že nie som dostatočne silná, a pritom som si celý život pripadala tak sebavedomá a sebestačná. Ostatné ženy na oddelení pôsobili vyrovnane, ja som zadržiavala slzy ako sa dalo a keď sa dalo, pustila som ich von, sama.

Hnevala som sa na seba aj za pôrod, že som ho nezvládla tak ako by som chcela. 

A potom sme šli domov.

Doslova každou hodinou v domácom, podpornom a prijímajúcom prostredí, som sa cítila lepšie a lepšie. Napriek tomu som prvé týždne doma veľa plakala. Veľmi som chcela byť silná. Veľmi som chcela zvládať to všetko s prehľadom a zvládať to sama. A pritom je tak krásne zvládať to s niekým. 

Pôrod ako najkrajší zážitok v živote?

Áno, ale v inom. Môj muž bol pri mne, podporoval ma, pomáhal cvičiť, sprchoval. Boli sme v tom náročnom čase spolu a naďalej sme.

*****

Ako s pocitmi po pôrode pracovať? Tejto téme sme sa venovali aj v poradni na Modrom koníku: [Zodpovedané] Ako spracovať pocity po pôrode? - Modrý koník.

Podeľte sa s nami, ako ste to mali vy? Aké pocity prevažovali? ➡️Napíšte nám do komentára.

Táňa a Tím Vysmiatej Duše Mamky

P.S.: Ak práve nemáte pri sebe nikoho, kto vám môže byť oporou v náročných chvíľach, sme tu pre vás my ❤️. 💡Mimochodom, práve emócia hnevu bola prvou témou našej online podpornej skupiny v tomto roku. Februárová bude na tému pochybnosti v materstve a nevyžiadané rady. Sledujte nás a dozviete sa potrebné informácie.

#dusevnezdravie #babyblues #materstvo