Žila som v pocitoch viny a zlyhania

Milé ženy, dnes vám prinášame príbeh Jarky, ktorá sa rozhodla zdieľať s nami (a s vami) svoje prežívanie po pôrode a svoju cestu hľadania podpory.

Nech je pre vás Jarkin príbeh povzbudením a inšpiráciou na tej vašej ceste.

Sme tu pre vás

Tím Vysmiatej Duše Mamky

*****

Pred pôrodom som pracovala ako accountka v marketingovom svete. Bola som workoholička, často perfekcionistka. Všetko som mala večne naplánované, fungovala som systémom idem-riešim. 

Zlyhania existovali a boli prirodzenou súčasťou, no tak prirodzenou súčasťou boli aj ponaučenia a poznanie, ako sa tomu dá do budúcna predísť.

Veľa som už vedela z X projektov, mala skúsenosť ako čo prebieha, vedela som sa pripraviť. Mala som navyše okolo seba tím kamošov, kolegov, ktorí ma vždy podržali, keď bolo treba a ja ich. Pomáhali sme si.  

Po pôrode som sa cítila ale úplne inak.

Cítila som sa zničená, utrápená, vystresovaná, zdeptaná, zúfalá. Bola som v kontakte s bývalým kolegom, ktorý mi povedal o Vysmiatej Duši Mamky. Dovetkom dodal, že určite to predsa nebudem potrebovať, veď v práci som mala vždy všetko pod kontrolou. Povedala som si, že síce mnohí majú o mne nejakú mienku na základe pracovného života, no nezaškodí mi možno zájsť na podpornú skupinu. Neočakávala som veľa. Povedala som si, že budem mať minimálne možno priestor niečo zo svojho trápenia vyrozprávať.

Nevedela som či je naozaj niečo so mnou zle, alebo je to súčasť nejakého „prirodzeného prerodu“ zo ženy na matku. Nikto o tom v mojom okolí predtým nehovoril. Nikdy nie takto, aby opisoval svoje pocity. Vždy keď človek počuje nejakú mamičku hovoriť, tak skôr to „sťažovanie sa“ smeruje na dieťa, kŕmenie, prebaľovanie atď… veď áno, je s tým kopa roboty, prplačky, avšak nikde nebolo veľmi počuť o tom, ako sa tá žena cítila, ako vnímala seba, svoju novú rolu, tú zmenu celkovo a ako sa s tým vyrovnávala.

Sme zrodené stať sa mamami, ale ten zrod sa podľa mňa nestane momentom pôrodu. 

Všetko som sa postupne učila, okukávala od sestričiek, a asistentiek v pôrodnici, spoliehala som sa na ako-taký inštinkt a to, čo sa mi vybavilo z predpôrodných kurzov. Prvá kríza začala s pokusmi o kojenie. Malá sa odmietala prisať sa, skúšali sme rôzne polohy a pozície, skúšali sme po prste s cievkou, aj s kalíškom. Neskôr doma som mala niekoľkokrát laktačné, dokonca sme v jej 2 týždňoch šli cvaknúť uzdičku. Vydržala som „až“ 3 mesiace v tomto režime. Počas tohto času som si strašne vyčítala, že som zlá mama, že som nebola predurčená byť mamou, zlyhala som lebo neviem vlastným mliekom nakŕmiť vlastné dieťa,…. do toho rady prichádzali odvšadiaľ, stále, bez toho aby som o ne žiadala. Nebola to len rodina, ale aj cudzí ľudia,….Viem že mi nechceli zle, ale proste ten neustály tlak na ženu, ktorá sa v tom celom hľadá, sama sa trápi, a utápa vo výčitkach, skúša stále možné riešenia, vôbec nepomáha. 

*****

Ako Jarke pomohla naša online podporná skupina? Čítajte ďalej na našom webe:

https://www.vydumamky.sk/workoholicka-a-perfektcionistka-a-materstvo/