Mediácia ako alternatívny spôsob riešenia konfliktov

Eva Magdziaková

Abstrakt:

V bežnom každodennom živote sa stretávame s nedorozumeniami a konfliktami rôzneho druhu. Niektoré z nich sme schopní zvládnuť sami, niektoré z nich riešime súdnou cestou. Domnievame sa, že väčšinu sporov, ktoré končia na súde by v začiatkoch mohol zvládnuť odborník na mimosúdne riešenie sporov – mediátor.
    Ku konfliktom dochádza pri nezvládnutí konštruktívnej a efektívnej komunikácie, pri ktorej je potrebné dodržiavať určité zásady.
Za konflikt považujeme stret protichodného správania, pocitov, potrieb, cieľov, postojov a hodnôt. Ide  vystupňovanú interakciu, ktorá sa vymyká štandardnému zvládnutiu ambivalentných prvkov.
V spoločnosti sa denne stretávame s najrôznejšími druhmi konfliktov. Konflikt má svoje pozitíva i negatíva. Pozitívna stránka konfliktu  determinuje aktivitu, emocionálne uvoľnenie, podnietenie k činnosti, rozhýbanie sa, navodenie zmien, riešenie problémových situácií. Negatívom je hlavne nezvládnutie konfliktu. Najťažšie je konflikt zvládnuteľný v emocionálne podfarbenom vzťahu, platí teda, čím je vzťah bližší, tým je intenzívnejší. V blízkych vzťahoch je zároveň ukazovateľom stability a sily. Ťažšie sa zvládajú konflikty vznikajúce v rovnocennom vzťahu, prípadne vo vzťahu rovnocenných obchodných pozícií. Skôr sa zvykne uzavrieť konflikt pri nadradenej a podriadenej situácii.
Pri mediácii sa stretávame najčastejšie s nasledujúcimi druhmi konfliktov:
Vzťahový konflikt – ide o nedorozumenie sporiacich sa strán na osobnej úrovni. Strany konfliktu sa vnímajú ako nesympatické, nedôveryhodné. Konflikt vznikol na základe nedorozumenia, nesprávne pochopenej informácie, alebo na základe predsudkov.
Správanie strán: Sporiace strany sa navzájom osočujú, obviňujú na základe osobnostných charakteristík, zvykov, vyčítajú si minulé nedorozumenia, zasahujú do osobných, niekedy až intímnych tém spoločného života. Zväčša ide o manželov, partnerov alebo úzko spolupracujúcich ľudí, ktorí majú so vzťahom medzi sebou dosť skúseností.
Úloha mediátora: Mediátor by mal vedieť  na začiatku identifikovať tento druh konfliktu. Mal by byť objektívny a nepridržiavať sa názorov len jednej sporiacej strany. Vzťahový konflikt je pre mediátora najnáročnejším druhom konfliktu, pretože nevhodnou intervenciou môže spor medzi stranami  ešte viac prehĺbiť. Mediátor sa má zameriavať na podstatu problému, nie na vzťah medzi účastníkmi sporu. Nedovolí stranám medzi sebou vzájomne komunikovať a i keď sedia vedľa seba, preberá iniciatívu mediátor. Nechá priestor na vyjadrenie najprv jednej strane, druhá strana sa k tomu zatiaľ nemá vyjadrovať. Ak prvý účastník vyjadrí svoju verziu sporu, mediátor to vhodne interpretuje druhej strane a dá jej možnosť reagovať. Podstatou komunikácie medzi mediátorom a stranami sporu pri tomto druhu konfliktu je, že aj keď sa strany o sebe nevyjadrujú vhodným a lichotivým spôsobom, mediátor to má vhodne, neurážlivo pretransformovať a nájsť vo vyjadreniach účastníkov ozajstnú podstatu.
Príklad:     
Mediátor: „Prosím pani A, aby popísala svoju verziu sporu. Má na to 10 minút, za tento čas ju pán B nesmie prerušovať, ani nijako vstupovať do jej rozprávania. Po skončení rozprávania pani A dostane rovnaký čas na svoju verziu aj pán B. “
Pani A: „Môj manžel sa doma o nič nestará a nie je schopný ani odviezť deti do školy a ísť po ne po vyučovaní. Všetko necháva na mňa a ja nemám vôbec čas na seba. Pritom by chcel mať doma poriadok, stále niečo uvarené a príjemnú manželku. Ale povedzte, pán mediátor, je toto normálne?! Veď každý rozumný muž sa o deti stará a on nerobí nič!“
Mediátor : (zhrnie situáciu pánovi B a dá mu slovo. Vyhýba sa slovným spojeniam, ktoré v hneve použila pani A ako napr. Každý rozumný muž, on nerobí nič…sú to všeobecné a útočné tvrdenia, ktoré nie sú podstatou sporu, iba ho prehlbujú): “Pani A hovorí, že by ocenila, keby výsledkom mediačného stretnutia bola dohoda o tom, kedy a kto odvezie a privezie deti zo školy domov, pretože by chcela mať na seba viac času. Pán B, skúste  povedať Vašu verziu konfliktu. Máte na to 10 minút a pani A Vám, do Vášho rozprávania nesmie zasahovať.”
Pán B: “ Moja manželka ako vždy preháňa. Kedy mám odviezť deti do školy, keď ráno 6 už musím byť v práci a ona chodí do práce až na ôsmu?! Každý druhý deň mám 16 hodinovú zmenu, potom mám deň voľno, čo by ešte chcela? Mám deti nechať v škole do 7 večer? Pozrite sa na ňu, ona je iba lenivá a vyhovára sa na to, že nemá čas. Ale pracuje na polovičný úväzok.”
Mediátor: (zhrnie situáciu a vyberie len tvrdenia podstatné pre vyriešenie hlavnej myšlienky, a to odvoz a privezenie detí zo školy): “ Pán B, Vy hovoríte, že pracujete od 6 ráno každý druhý deň, teda niektoré dni v týždni máte voľno. Vaša manželka pracuje od 8 hodiny na polovičný úväzok. Pani A, čo by bolo pre Vás priateľným riešením, v ktoré dni by ste boli ochotná odprevadiť deti do školy a zo školy a v ktoré dni Váš manžel? Tak, aby ste mali pre seba dostatok času?” (Mediátor nenavrhuje konkrétne riešenie, snaží sa otázkami dosiahnuť od oboch strán vlastný návrh).
Pani A:  “Mne by vyhovovalo to, keby manžel odprevadil deti zo školy v tie dni, ktoré nie je v práci.”
Mediátor: “Pán B, Vaša manželka by bola spokojná s tým, keby ste odprevadili deti zo školy v tie dni, v ktoré nie ste v práci. Vyhovovalo by to ja Vám?”
Pán B: „Áno, mne by to tiež vyhovovalo, ale ráno sa potrebuje vyspať, do školy by ich mohla odviezť manželka.“
Mediátor: „ Pani A, Vášmu manželovi by takisto vyhovovalo odprevadiť deti zo školy, v ktoré má voľno, ráno sa však potrebuje vyspať , bolo by pre Vás prijateľné odprevádzať do školy deti každý deň? “
Pani A: „Áno, to by nebol problém, to by mi vyhovovalo a v niektoré dni by som mala poobede aj čas pre seba.“
Mohli by sme pokračovať v riešení ďalších konfliktných situácii u tohto manželského páru, našou prioritou však bolo názorne ilustrovať vyjednávanie mediačnej dohody. Mediátor sa nezameriaval na osobné ataky manželov, ani na sekundárne problémy vyplývajúce z hlavného problému (napr. nedostatok času na domácnosť), ale interpretoval požiadavky a názory oboch strán v prijateľnej a neúražlivej rovine. Navonok sa môže zdať, že išlo o banálny konflikt, ale pri emočnom zainteresovaní pri vzťahových problémoch často absentuje náhľad nad situáciou a racionálne alternatívy riešenia sporu.
Hodnotový konflikt – je založený na rozdielnom rebríčku hodnôt. Hodnoty môže mediátor ovplyvniť iba minimálne alebo vôbec, preto je potrebné sa zameriavať na racionálnu líniu sporu.
Konflikt záujmov – vzniká pri nedorozumení, resp. obavách strán o svoju pozíciu v domnienke, že druhá strana nám bráni v uspokojení našich záujmov.
Štrukturálny konflikt – vzniká pri odlišnom pochopení vzájomných očakávaní, pri nepochopení svojej roly.
Konflikt rozdeľujeme na interpersonálny a intrapersonálny.
Základom interpersonálneho konfliktu je rozdielny pohľad dvoch alebo viacerých ľudí  na nejakú vec, či situáciu. Pri konflikte sa tak rieši to, koho pohľad je ten správny. Automaticky musí z tejto situácie vyjsť niekto ako víťaz a niekto ako porazený.  Tu si obe strany obhajujú svoje pozície a začínajú súperiť. Konštruktívny prístup k zvládnutiu konfliktu je prejsť od súperenia k porozumeniu, spolupráci. Namiesto náhľadu z pozície víťaz/porazený sa pozerať na odlišnosť v názoroch tým spôsobom, že obe strany hľadajú vzájomné porozumenie. Tento postoj uznáva, že pravda, alebo aspoň časť pravdy môže byť na oboch stranách a predtým zdanlivo neriešiteľný konflikt sa môže stať prehľadnejším.
Intrapersonálny konflikt je vnútorný konflikt jedinca. Ide o naše vnútorné boje so samým sebou. Napríklad:  Mám ísť spať, keď sa potrebujem pripraviť na zajtrajšiu skúšku?
Spôsoby riešenia konfliktov môžeme rozdeliť do dvoch skupín. Prvou skupinou sú autoritatívne spôsoby a druhou skupinou sú alternatívne spôsoby riešenia konfliktov. Hlavným a zásadným rozdielom medzi nimi je to, či o výsledku konfliktu rozhodne autorita alebo dve sporiace sa strany.
K autoritatívnym spôsobom riešenia konfliktov zaraďujeme súdy, arbitráž, rôzne oddelenia na úradoch a v inštitúciách, ktoré sú kompetentné rozhodnúť o spore. Pri autoritatívnom spôsobe rozhoduje autorita o tom, ktorá zo strán má pravdu a ktorá nie. Tým stavia sporiace sa strany do nepriateľskej pozície, čím eliminuje možnosť vzájomnej spolupráce medzi nimi. S rozhodnutím autority bude jedna zo strán logicky nespokojná. Nespokojnosť môže viesť k vyhýbaniu sa naplnenia rozhodnutia autority. Týmto zásahom sa konflikt nemusí vyriešiť, naopak, môže sa prehĺbiť a minimálne jedna strana bude útočiť na nespravodlivé rozhodnutie autority.
K alternatívnym spôsobom riešenia konfliktov zaraďujeme mediáciu, facilitáciu, zmierovanie a vyjednávanie postavené na záujmoch. Hlavným princípom alternatívneho spôsobu je to, že strany konfliktu hľadajú riešenie spoločne. Aj tretia strana, napríklad mediátor, sa snaží o korigovanie a efektívnosť komunikácie medzi stranami, nie o diktovanie samotných riešení. Úlohou mediátora je teda pomáhať vytvoriť priestor pre to, aby sa sporiace strany dohodli nielen na výsledku, ale aj na spôsobe akým sa na ňom budú dohadovať. Mediácia je orientovaná na vytvorenie dohody, nie na úpravu vzťahu dvoch strán. Ten je až sekundárnym benefitom mediácie.

MIESTO SOCIOTERAPIE V SOCIÁLNEJ PRÁCI


                    EVA MAGDZIAKOVÁ, JAROSLAVA VERTAĽOVÁ

Abstrakt
Socioterapia je náročný spôsob sprevádzania sociálneho klienta, na ktorý je potrebný výcvik v socioterapii, empatia, zručnosť a dôvera odborníka vo svoje schopnosti a schopnosti klienta. Dáva priestor na samostatnosť pri riešení záťažových sociálnych situácií a zároveň učí klienta byť vnímavejším voči svojmu prežívaniu a vlastným potrebám.

Kľúčové slová:
Socioterapia. Socioterapeut. Sociálny klient.

Abstract
The social therapy is demanding way of working with the social client. A training in the social therapy is needed, also the empathy, skills and trust of an expect into his own abilities and client´s, too. The social therapy gives enough space for independence during the solution of hard social situations and also it teaches the client to be more sensitive to his own life and experience and his necessities.


Keywords:

Social therapy. Sociotherapist. Social client.





                          Miesto socioterapie v sociálnej práci

V súčasnosti je práca sociálnych pracovníkov zameraná predovšetkým na napĺňanie sociálnych práv, ktoré vyplývajú z legislatívnych sociálnych noriem pre všetkých občanov, avšak sociálny pracovník zabezpečuje ich napĺňanie tým, ktorí sú na túto pomoc odkázaní. Sociálny pracovník by preto mal spĺňať kvalifikačný predpoklad, pracovnú zručnosť  a „obratnosť“ v implementácií metód a techník sociálnej práce, správať sa vysoko profesionálne, nakoľko svojimi konaním, radami a rozhodovaním výrazne ovplyvňuje životnú situáciu občana odkázaného na jeho pomoc. Prostredníctvom metód sociálnej práce sa uskutočňuje sociálna prevencia a riešenie sociálnej nepriaznivej situácie. Svojimi špecifickými činnosťami smeruje k zlepšovaniu vzájomnej adaptácie, jednotlivca, rodiny, rôznych skupín a životného prostredia, v ktorom je ich existencia, k rozvoju sebaúcty a vlastnej zodpovednosti jednotlivcov, využívajúc schopnosti osôb, medzinárodných vzťahov a zdrojov poskytovaných spoločnosťou .
Socioterapia je jednou z najčastejšie realizovaných pomocných techník v sociálnej prác. Má „multidisciplinárny charakter, aplikuje najmä poznatky sociálnej práce, psychoterapie, psychológie, špeciálnej pedagogiky, liečebnej pedagogiky, práva, sociológie a medicíny .“
Je to terapia sociálnych vzťahov, ktorej činnosti sú zamerané na obnovenie, ozdravenie, elimináciu, či zmiernenie sociálneho stavu, v ktorom sa nachádza klient sociálnej práce. Svojimi možnosťami a profesionálnymi zručnosťami sociálneho pracovníka - socioterapeuta, zahŕňa všetky cieľové skupiny.
Socioterapia je synergické pôsobenie takých intervencií, ktorých účelom a cieľom je zabezpečiť funkčnosť sociálnych vzťahov. Socioterapeut pomáha klientovi zadefinovať sociálny problém, identifikovať prekážky, organizuje a navrhuje spôsoby ich eliminácie v spolupráci s inými účastníkmi súčasného sociálneho systému.
Etický kódex socioterapeuta:
Socioterapeut/socioterapeutka akceptuje hodnoty a existenciálne potreby klienta.
•    Socioterapeut/socioterapeutka využíva svoju autoritu a svoju zodpovednosť len
v prospech klienta, nikdy nie vo svoj prospech.
•    Socioterapeut/socioterapeutka nie je iniciátorom sexuálneho kontaktu s klientom
a odmieta takéto podnety aj zo strany klienta.
•    Socioterapeut/socioterapeutka je v prístupe ku klientovi ústretový, vyhýba sa agresivite a agresívnym reakciám.
•    Socioterapeut/socioterapeutka pokladá za neetické a neprípustné vstupovať do spoločných obchodných transakcii a prijímať od klienta dary.
•    Socioterapeut/socioterapeutka odporučí klientovi iného socioterapeuta/socioterapeutku v prípade vzájomnej nezhody a rozdielnosti názorov.
•    Socioterapeut/socioterapeutka dodržiava mlčanlivosť o všetkých informáciách, ktoré sa dozvedel od klienta.
•    V prípade, že socioterapeut /socioterapeutka je členom širšieho tímu ďalších spolupracujúcich odborníkov, oboznámi klienta s tým, že bude informovať členov tímu o svojej práci a postupoch v kontakte s klientom.
•    Socioterapeut/socioterapeutka spolupracuje s ďalšími odborníkmi, ktorí pracujú
s klientom, pričom s nimi spolupracuje tak, aby to bolo čo najviac v prospech klienta.
Socioterapia sa realizuje predovšetkým v súlade s možnosťami sociálnej  politiky štátu. Kompetenčná oblasť však presahuje samotného klienta a dotýka sa života jeho užšieho aj širšieho sociálneho prostredia.
Na Slovensku sa možno stať socioterapeutom po absolvovaní výcviku akreditovaného Ministerstvom školstva SR. Výcvik má rozsah 100 hodín a poskytuje ho Občianske združenie Spoločnosť pre podporu sociálnej práce, ktoré sa zameriava na ďalšie vzdelávanie sociálnych pracovníkov a odborníkov v pomáhajúcich profesiách. V praxi sa absolventi sociálnej práce a humanitne zameraných odborov často stretávajú s vlastnou neistotou, ako postupovať pri rôznych typoch klientov. Každý klient, ktorý má problém, má odlišné prežívanie, iný spôsob spracovávania záťažových situácií, inak reaguje na ponúkanú pomoc. V tom sa sociálny pracovník bez potrebných vedomostí, zručností a praxe môže cítiť stratený.
Práve socioterapia dáva odborníkom pomyselnú barličku pri pochopení klientovho problému, správania i prežívania. Nemenej dôležitú oporu dáva sociálnemu pracovníkovi, keďže vie rozlišovať a diagnostikovať možné spôsoby reakcií pri jednotlivých záťažových situáciách v živote klienta.
Socioterapia je rovnako práca s jednotlivcom ako aj so skupinou. Na odbornom výcviku sa frekventanti stretávajú s témami ako možnosti využitia socioterapie v pomáhajúcich profesiách, práca so skupinou a skupinovou dynamikou, socioterapeutické intervencie a postupy, či osobnosť socioterapeuta. Cieľovou skupinou vzdelávania sú jednotlivci pracujúci v sociálnej oblasti, zamestnanci zariadení sociálnych služieb, neštátnych sociálnych subjektov, občianskych združení so zameraním činností v sociálnej oblasti,zamestnanci samospráv a jednotlivci pracujúci so skupinami klientov s rôznymi sociálnymi problémami. Z dôvodu náročnosti socioterapeutickej techniky, nutnosti teoretického podkladu práce so skupinou a orientácii v terapeutických metodách a technikách je potrebné, aby frekventanti, ktorí absolvujú vzdelávací program boli absolventami minimálne I. stupňa vysokoškolského vzdelania humanitného smeru /sociálna práca, psychológia, špeciálna a liečebná pedagogika/, pričom používať socioterapiu v praxi so statusom socioterapeut budú môcť iba frekventanti po ukončení II. stupňa vysokoškolského vzdelania v spomínaných odboroch. Zákon o sociálnych službách č.448/2008 Z. z. hovorí iba o sociálnej pomoci a o zabezpečení integrácie občana do spoločnosti, no termíny socioterapia ani socioterapeut nespomína .
 Socioterapia sa zameriava na vzťah medzi klientom a socioterapeutom, dôraz kladie na potreby klienta a jeho prostredia. Preto by mal byť odborník so statusom socioteraput osobnostne i profesionálne zrelý, rozhľadený vo svojom odbore i v príbuzných humanitných odborov.










           POUŽITÁ LITERATÚRA:

1.    DRAGANOVÁ, H. et al: Sociálna starostlivosť. Osveta. 2006. Str. 196. ISBN 978-80-8063-240-3
2.    HANGONI, T., GERKA M.: Človek – práca – nezamestnanosť. 1. vyd. Prešovská univerzita v Prešove. Pravoslávna bohoslovecká fakulta. 2009. 154 s. ISBN 978-80-555-0163-5.  
3.     HANGONI, T.: Klient sociálnej práce. In: Ondrušová a kol.: Základy sociálnej práce.1. vyd. Brno, MSD Brno, 2009, 144 s. ISBN 978-80-7392-109-5.

4.    Zákon o sociálnych službách č. 448/2008 Z.z.























        Kontaktné údaje

           PhDr. Eva Magdziaková
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava
Katedra Sociálnej práce
Palackého 1
810 00 Bratislava
           email: eva.magdziakova@centrum.sk


        PhDr. Jaroslava Vertaľová
        Domov sociálnych služieb ALIA
        Tačevská 1644/38
        085 01 Bardejov
       email: j.vertalova@gmail.com

                     




      


 Možnosti využitia mediácie a nevhodné prípady pre mediáciu

                                       PhDr. Eva Magdziaková











30.6.2010 v Prešove

         Možnosti využitia mediácie a nevhodné prípady pre mediáciu


Pohľadov na možnosti mediácie je niekoľko. V tejto práci sa zameriavame na psychologický aspekt osobnosti klienta mediácie a mediátora. Považujeme to za jeden zo základných bodov pre určenie vhodnosti a nevhodnosti prípadu pre mediácu, samozrejme okrem legislatívne vymedzených možností. Stretávame sa s rôznou škálou problémov ľudí a mnohými podobami sporov, väčšina z nich však pramení z povahy a charakteru zúčastnených strán.
 Za klienta mediácie môžeme považovať človeka v kolíznej situácii, ktorá je preňho nierešiteľná (Levická, 2002). Problémovú situáciu nie je schopný riešiť vlastnými silami alebo prostriedkami. V praxi  sa stretávame s niekoľkými druhmi klientov, ktorých na základe ich príčin a prejavov ich problémov delíme:
-    Sociálno-patologických klientov – patria sem klienti, u ktorých sa prezentovali sociálno-patologické javy ako delikvencia, kriminalita, poruchy správania, násilie, závislosti, poruchy rodinného spolunažívania, závislosti,
-    Klientov zaradených do sociálnych skupín – ľudia, ktorí sa identifikujú s normami a ideológiou rôznych kultúrnych a extrémistických skupín a charakterizuje ich odlišný životný štýl,
-    Klienti so zdravotnými problémami a zdravotným postihnutím,
-    Klienti so sociálno-ekonomickým aspektom – ide o ľudí nezamestnaných, bezdomovcov a ľudí žijúcich na hranici chudoby (Oláh, 2005).
V procese mediácie sa môžeme stretnúť aj s typmi klientov, ktorí sa správajú neštandardne a vyžadujú si od mediátora určité špecifické postupy. Ide o klientov:  
- manipulatívnych a
-  verbálne agresívnych.
U manipulatívnych klientov by mal mediator vedieť pracovať pod nátlakom, orientovať sa v danej legislaíive a dobre sa orientovať v problematike mediácie a zvládania konfliktných situácií, keďže cieľom klienta je vyriešiť problém vo svoj prospech nečistými prostriedkami.
Pri agresívnom klientovi by mal mediator prakticky zvládať prácu s klientom v odpore, byť verbálne zručným a osobnostne i profesionálne zrelým natoľko, že bude konať v prospech klienta a agresívny spôsob komunikácie sa ho nebude osobne dotýkať. Klienti v hmotnej a sociálnej núdzi, často so zníženým intelektovým  potenciálom, bez schopnosti spracovať určité súvislosti a procedúry  riešenia problémov, neprimerane reagujú a prezentujú svoje vnútorné prežívanie navonok. Mediátor by mal vedieť eliminovať nežiadúce správanie napríklad asertívnym prístupom alebo iným vhodne zvoleným spôsobom komunikácie.
Veľký vklad pre vytvorenie dohody v spore je osobnosť mediátora. V prvom rade  by malo ísť o odborníka osobnostne i profesionálne zrelého. Zrelosť človeka sa prejavuje v okamihoch, ktoré as dajú označiť ako krízové, či náročné. Mediátor nie je zodpovedný za výsledok, ale za process a priebeh mediácie, s čím súvisí aj jeho zodpovednosť voči klientom. Mal by sa vedieť vyhnúť preberaniu zodpovednosti ZA klientov, ale mal by byť zodpovedný VOČI nim. To znamená netlačiť a nepodsúvať sugestívne a manipulatívne návrhy, ktoré sú dobré iba pre jednu zo strán, či dokonca pre mediátora, nepridžiavať pri jednej strane a ani nenútiť klientov k spolupráci ak o to nestoja. Mediátor by si mal zachovať nadhľad nad emočným spracovávaním sporu zo stranu klientov, na druhej strane by nemal stratiť empatiu a pochopenie pre správanie sa klientov v danej situácii.
Čo sa týka nevhodných prípadov pre mediáciu, chceme sa vyhnúť vymenovávaniu právnych a legislatívnych oblastí, v ktorých nemá mediácia svoje miesto (ako napr. v trestnom práve…). K nevhodným prípadom pre mediáciu patria tiež silné starchy v partnerskom zväzku, dlhodobé emocionálne krízy, nerovnosť medzi účastníkmi sporu atď.
Chceme poukázať na situácie, v ktorých mediátor nie je nestranný, objektívny, alebo na ktoré nemá kompetencie a zručnosti. Ako sa píše aj v etickom kódexe pre mediátorov, do procesu mediácie by nemal vstupovať odborník, ktorý nie je, alebo sa necíti byť spôsobilý. Taktiež je na jeho morálnom úsudku, či je schopný pracovať s konkrétnym sporom dvoch strán, resp. či ho to osobne nezasahuje do tej miery, aby stratil náhľad a objektivitu.
Pre mediáciu teda nie je vhodné, ak je situácia v mediácii vhodná skôr pre iného odborníka, ako je psychológ, či psychoterapeut a zároveň ak je mediátor nekompetentný pre zvládnutie nečakaných situácií klientov.

POUŽITÁ LITERATÚRA:
1.    LEVICKÁ, J.: Náčrt dejín sociálnej práce. Trnava: SAP, 1999
2.    Zákon č. 420/2004 o mediácii a o doplnení niektorých zákonov

Ponúkame výcviky akreditované Ministerstvom školstva SR – MEDIÁCIA, SOCIOTERAPIA a certifikované kurzy Sebapoznávanie a sebahodnotenie, Komunikačné zručnosti, Asertívne správanie, Manažérske zručnosti. Miesto konania výcvikov je možné prispôsobiť väčšej skupine účastníkov, štandardne organizujeme vzdelávanie v Prešove a v Žiline. Pre mamičky na materskej dovolenke ponúkame zľavy i možnosti splátok. Na výcvik sa môže prihlásiť každý kto má záujem, mediátorom sa môže stať osoba s ukončeným VŠ vzdelaním, Socioterapeutom sa môžu stať študenti a absolventi humanitných odborov (pre vlastné vzdelávanie sa môže výcvikov zúčastniť aj mamina bez VŠ). Pri certifikovaných kurzoch nezáleží na dosiahnutom vzdelaní, ale na ochote vzdelávať sa.
Možnosť zakúpenia darčekových poukážok počas celého roka a darovať svojim známym a priateľom jedinečný darček!
Viac informácií na web stránke www.vycviky-socialnapraca.sk
Spravme pre seba čo najviac, aby sme pomohli našim deťom!