Možnosti využitia mediácie a nevhodné prípady pre mediáciu

                             Možnosti využitia mediácie a nevhodné prípady pre mediáciu
                                       PhDr. Eva Magdziaková
30.6.2010 v Prešove
         Možnosti využitia mediácie a nevhodné prípady pre mediáciu
Pohľadov na možnosti mediácie je niekoľko. V tejto práci sa zameriavame na psychologický aspekt osobnosti klienta mediácie a mediátora. Považujeme to za jeden zo základných bodov pre určenie vhodnosti a nevhodnosti prípadu pre mediácu, samozrejme okrem legislatívne vymedzených možností. Stretávame sa s rôznou škálou problémov ľudí a mnohými podobami sporov, väčšina z nich však pramení z povahy a charakteru zúčastnených strán.
 Za klienta mediácie môžeme považovať človeka v kolíznej situácii, ktorá je preňho nierešiteľná (Levická, 2002). Problémovú situáciu nie je schopný riešiť vlastnými silami alebo prostriedkami. V praxi  sa stretávame s niekoľkými druhmi klientov, ktorých na základe ich príčin a prejavov ich problémov delíme:
-    Sociálno-patologických klientov – patria sem klienti, u ktorých sa prezentovali sociálno-patologické javy ako delikvencia, kriminalita, poruchy správania, násilie, závislosti, poruchy rodinného spolunažívania, závislosti,
-    Klientov zaradených do sociálnych skupín – ľudia, ktorí sa identifikujú s normami a ideológiou rôznych kultúrnych a extrémistických skupín a charakterizuje ich odlišný životný štýl,
-    Klienti so zdravotnými problémami a zdravotným postihnutím,
-    Klienti so sociálno-ekonomickým aspektom – ide o ľudí nezamestnaných, bezdomovcov a ľudí žijúcich na hranici chudoby (Oláh, 2005).
V procese mediácie sa môžeme stretnúť aj s typmi klientov, ktorí sa správajú neštandardne a vyžadujú si od mediátora určité špecifické postupy. Ide o klientov:  
- manipulatívnych a
-  verbálne agresívnych.
U manipulatívnych klientov by mal mediator vedieť pracovať pod nátlakom, orientovať sa v danej legislaíive a dobre sa orientovať v problematike mediácie a zvládania konfliktných situácií, keďže cieľom klienta je vyriešiť problém vo svoj prospech nečistými prostriedkami.
Pri agresívnom klientovi by mal mediator prakticky zvládať prácu s klientom v odpore, byť verbálne zručným a osobnostne i profesionálne zrelým natoľko, že bude konať v prospech klienta a agresívny spôsob komunikácie sa ho nebude osobne dotýkať. Klienti v hmotnej a sociálnej núdzi, často so zníženým intelektovým  potenciálom, bez schopnosti spracovať určité súvislosti a procedúry  riešenia problémov, neprimerane reagujú a prezentujú svoje vnútorné prežívanie navonok. Mediátor by mal vedieť eliminovať nežiadúce správanie napríklad asertívnym prístupom alebo iným vhodne zvoleným spôsobom komunikácie.
Veľký vklad pre vytvorenie dohody v spore je osobnosť mediátora. V prvom rade  by malo ísť o odborníka osobnostne i profesionálne zrelého. Zrelosť človeka sa prejavuje v okamihoch, ktoré as dajú označiť ako krízové, či náročné. Mediátor nie je zodpovedný za výsledok, ale za process a priebeh mediácie, s čím súvisí aj jeho zodpovednosť voči klientom. Mal by sa vedieť vyhnúť preberaniu zodpovednosti ZA klientov, ale mal by byť zodpovedný VOČI nim. To znamená netlačiť a nepodsúvať sugestívne a manipulatívne návrhy, ktoré sú dobré iba pre jednu zo strán, či dokonca pre mediátora, nepridžiavať pri jednej strane a ani nenútiť klientov k spolupráci ak o to nestoja. Mediátor by si mal zachovať nadhľad nad emočným spracovávaním sporu zo stranu klientov, na druhej strane by nemal stratiť empatiu a pochopenie pre správanie sa klientov v danej situácii.
Čo sa týka nevhodných prípadov pre mediáciu, chceme sa vyhnúť vymenovávaniu právnych a legislatívnych oblastí, v ktorých nemá mediácia svoje miesto (ako napr. v trestnom práve…). K nevhodným prípadom pre mediáciu patria tiež silné starchy v partnerskom zväzku, dlhodobé emocionálne krízy, nerovnosť medzi účastníkmi sporu atď.
Chceme poukázať na situácie, v ktorých mediátor nie je nestranný, objektívny, alebo na ktoré nemá kompetencie a zručnosti. Ako sa píše aj v etickom kódexe pre mediátorov, do procesu mediácie by nemal vstupovať odborník, ktorý nie je, alebo sa necíti byť spôsobilý. Taktiež je na jeho morálnom úsudku, či je schopný pracovať s konkrétnym sporom dvoch strán, resp. či ho to osobne nezasahuje do tej miery, aby stratil náhľad a objektivitu.
Pre mediáciu teda nie je vhodné, ak je situácia v mediácii vhodná skôr pre iného odborníka, ako je psychológ, či psychoterapeut a zároveň ak je mediátor nekompetentný pre zvládnutie nečakaných situácií klientov.

POUŽITÁ LITERATÚRA:
1.    LEVICKÁ, J.: Náčrt dejín sociálnej práce. Trnava: SAP, 1999
2.    Zákon č. 420/2004 o mediácii a o doplnení niektorých zákonov