Dvojlôžková nemocničná izba na Jednotke intenzívnej starostlivosti. Obyvateľky izby, zo začiatku cudzinky, neskôr priateľky v boji. V boji o život, svoj a aj svojho dieťaťa. Skutočný príbeh o transformácii nešťastnej pubertiačky na budúcu mamu.

Dve paličky na tehotenskom teste znamenajú u väčšiny žien radosť. Pre adolescentku, ktorá má onedlho maturovať a plány budovať kariéru, sa tehotenstvo za výhru nepovažuje. Byť sklamaním rodiny, odmietnutá otcom dieťaťa a osočovaná okolím. To sú pocity, ktoré som mala v počiatočnom štádiu tehotenstva. Ako by to nestačilo, moje tehotenstvo neprebiehalo dobre. S mojím nenarodeným dieťaťom sme sa dostali do ohrozenia života. Rezignovala som. Zložila zbrane…Nech sa deje, čo sa má, môj život sa skončil.

Prvé dni pobytu v nemocnici si pamätám len kanylu zapichnutú v mojej ruke a do nej kvapkajúcu infúziu. Potom balónik s transfúziou krvi. Tabletky, mnoho tabletiek. Potom opäť infúziu. Šikmú posteľ vyvýšenú pri nohách. Rodičov sediacich na kraji mojej postele. Slzy spolužiačok, ktoré ma prišli cestou zo školy navštíviť. Milión otáznikov v mojej hlave. Ako som sa sem dostala? Prečo sa toto všetko deje práve mne? Celý tento živý sen sledovali z vedľajšej postele oči mojej spolubývajúcej. Číre zelené oči ženy s bohatými ryšavými vlasmi.

Keď odpozorovala môj príbeh, táto žena mi neskôr slabým hláskom vyrozprávala ten svoj. Ako sa celý život hnala za titulom, za dobrou prácou. Vydať sa, postaviť veľký krásny dom…Roky ubiehali a prišiel „ten správny čas“ na deti, no  akosi to nešlo. So zaslzenými očami mi opisuje svoje doterajšie tehotenstvá. Ako už trikrát prišla o vytúžené dieťa. Ako v ich veľkom modernom dome stojí prázdna postieľka v prázdnej detskej izbe.

Iróniou osudu sa k nej na vedľajšiu posteľ dostalo dievča, ktoré otehotnelo neplánovane. Zrazu som sa cítila previnilo za môj prístup k budúcemu materstvu. Hoci interrupcia nepripadala v úvahu – bola v rozpore so všetkým, v čo verím, tehotenstvo som považovala za trest. Ostala som sama, s dieťaťom na ceste. Nemocničné priestory len pomáhali rozvíjajúcej sa depresii.

Čas plynul. Každodenne som bola svedkom modlitieb ženy s ryšavými vlasmi. Hoci jej stav jej nedovolil kľačať na kolenách, s nádejou v zelených očiach vrúcne prosila Boha za záchranu jej dieťaťa.
Časom aj za záchranu mňa a môjho dieťaťa. Lekári im nedávali veľkú šancu. I tak sa svojmu bruchu stále prihovárala: „Vydrž, nevzdávaj to!“