Dnes sme na obed varili zeleninu s mäskom. pripravila som zeleninu na kocky:

• červená repa

• cukina

• batat

• petržlen

• mrkva

2.3.2018 5:45 spln

- update -upozornenie:tento článok je plný hovienok 🙂

Keď má človek dieťa, zmení sa v jeho živote pomerne veľa vecí. Od spánkovej deprivácie, či nedobrovoľnej hladovky, cez upúšťanie od pravidiel, zásad a štandardov a prijímanie nových pravidiel zásad a štandardov (ktoré do týždňa každý rodič poruší, aby si vymyslel nové...), až po fakt, že ako rodič ste ochotný podniknúť čokoľvek... Pre blaho potomka.

Som mama osem týždňov, som unavená a ako vo svojej podstate každý človek, som lenivá. Zjednodušiť si život jednorazovými plienkami či sterilizátorom fliaš sa v priebehu posledných týždňov stalo samozrejmosťou, a to hlavne preto, že do môjho života pribudol neustály boj o tvorbu mlieka, prikladanie, cievkovanie, odsávanie a hurónsky rev na prsníku. A už vyššie spomenutý nedostatok spánku. Vzdala som to (nie bez boja) a dieťa netrápim snahou o prisatie. Odsajem čo sa dá a ponúknem z fľaše aspoň to čo je. Zvyšok dokŕmim UM a doma vládne odrazu väčšia pohoda... Bábätko prosperuje, je šťastné a pokojné, čo je viac?

No aj tak bol u nás občas poriadny krik, po štvrtej hodine rannej už spánok prichádzal ťažko a bol nepokojný. Okolo 17:00 sa plakalo s presnosťou švajčiara. Mladý pán totiž kadil a mal problém s boľavým bruškom. A tak sme masírovali v smere hodinových ručičiek, polohovali, skúšali feniklový čaj,  Infacol aj Espumisan L... nič spoľahlivo nezaberalo. Bola to skôr lotéria a snaha zabaviť dieťa, kým to prejde...

Asi dva týždne dozadu som na Instagrame videla, že kamoška robí bezplienkovú komunikačnú metódu (BKM) na svojej novorodenej druhej dcérke. Pomyslela som si, že pri tom všetkom, ja už fakt nemám energiu ešte aj na toto, a v duchu som jej pogratulovala a išla som spať. Minulý piatok som bola vonku s kamoškami (keďže malý je viac na fľaši, môže sa postarať aj tato) a jedna z nich má 4 mesačnú dcéru a len tak medzi rečou spomenula, že u nich sa tróni 3x denne na WC... ako veľké dievča. Stále mi to bolo proti srsti, až spomenula zázračnú vetu "... a odvtedy nemáme problém s boľavým bruškom." - spozornela som a ukotvila túto informáciu tak, aby som sa k nej vedela čím skôr po návrate domov vrátiť. 

27.2.2018

Zajtra tomu bude 8 týždňov, čo som v ružinovskej nemocnici porodila prvorodeného syna. Dnes už mám dosť síl na to, aby som o tomto zážitku napísala. Prečo mám tú potrebu? Písať o svojom pôrode? Nejde ani tak o pôrod samotný, skôr o to, čo sa dialo potom... A to preto, aby sa veci začali meniť, aby z tejto pôrodnice odchádzalo menej frustrovaných mamičiek, aby ich spomienky na pôrod a obdobie hospitalizácie mohli byť tie najčarovnejšie... aby sa skrátka vedelo...

Môj pôrod sa začal v utorok ráno, keď som pocítila prvé kontrakcie, ktoré sa vracali v 6 minútovom intervale, do pôrodnice sme sa neponáhľali, a v kútiku duše som si bola istá, že ma otočia ešte domov... Neotočili... Kontrakcie boli relatívne slabé (na pásoch), no boli stále bolestivejšie, interval sa skracoval, no ja som sa neotvárala... Trvalo to 24 hodín, kým som sa dostala zo stavu "pre prst otvorená" na 3.5cm.

V stredu ráno ma teda previezli na pôrodnicu s tým, že pôrod sa definitívne začal... Od piatej ráno už boli bolesti naozaj silné, no pásy stále ukazovali malé "krtince", bola som už vyčerpaná po celej noci a tak som súhlasila s epidurálkou, ktorú som naozaj nechcela využiť a dúfala som v prirodzený pôrod, bez akýchkoľvek medikamentov...

Keď mi praskli vodu, ktorú som tiež chcela nechať prasknúť prirodzene, uvedomila som si, že pôrod nemám vo svojich rukách, že sa všetko deje inak a musím to len prijať a čakať čo bude ďalej... A ďalej prišiel bod číslo tri - oxytocín - ani ten som nechcela... a už mi prúdil do žily - moja maternica si totiž dala šlofíka, rozhodla sa, že má po viac ako 24 hodinách dosť a prestala kontrahovať... Oxytocín jej činnosť síce udržal na chvíľu v chode, no ja som sa otvárala snáď po milimetroch za hodinu... Bábätko nezostupovalo a nerotovalo a pôrod sa zastavil...

O 16:00 sme s doktorom začali riešiť možnosť cisárskeho rezu. Veľmi som sa vnútorne tomu scenáru bránila, nuž som si zažila o niekoľko desiatok minút aj ten. Rozhodnutie lekára považujem za nanajvýš profesionálne a celý môj pôrod bol nakoniec pohodový zážitok. Na 24 hodín trvajúce kontrakcie človek dokáže rýchlo zabudnúť. Na to, že všetko bolo inak, ako som si plánovala, na to som sa vykašľala hneď ako mi malého priložili ústočkami k ústam a ja som zacítila teplú krv a jemnú tváričku na svojej pokožke... Zamilovala som sa na prvý nádych jeho omamnej vône, na prvý dotyk, na prvý vzlyk, ktorý vydali jeho silné pľúca...