27.2.2018
Zajtra tomu bude 8 týždňov, čo som v ružinovskej nemocnici porodila prvorodeného syna. Dnes už mám dosť síl na to, aby som o tomto zážitku napísala. Prečo mám tú potrebu? Písať o svojom pôrode? Nejde ani tak o pôrod samotný, skôr o to, čo sa dialo potom... A to preto, aby sa veci začali meniť, aby z tejto pôrodnice odchádzalo menej frustrovaných mamičiek, aby ich spomienky na pôrod a obdobie hospitalizácie mohli byť tie najčarovnejšie... aby sa skrátka vedelo...
Môj pôrod sa začal v utorok ráno, keď som pocítila prvé kontrakcie, ktoré sa vracali v 6 minútovom intervale, do pôrodnice sme sa neponáhľali, a v kútiku duše som si bola istá, že ma otočia ešte domov... Neotočili... Kontrakcie boli relatívne slabé (na pásoch), no boli stále bolestivejšie, interval sa skracoval, no ja som sa neotvárala... Trvalo to 24 hodín, kým som sa dostala zo stavu "pre prst otvorená" na 3.5cm.
V stredu ráno ma teda previezli na pôrodnicu s tým, že pôrod sa definitívne začal... Od piatej ráno už boli bolesti naozaj silné, no pásy stále ukazovali malé "krtince", bola som už vyčerpaná po celej noci a tak som súhlasila s epidurálkou, ktorú som naozaj nechcela využiť a dúfala som v prirodzený pôrod, bez akýchkoľvek medikamentov...
Keď mi praskli vodu, ktorú som tiež chcela nechať prasknúť prirodzene, uvedomila som si, že pôrod nemám vo svojich rukách, že sa všetko deje inak a musím to len prijať a čakať čo bude ďalej... A ďalej prišiel bod číslo tri - oxytocín - ani ten som nechcela... a už mi prúdil do žily - moja maternica si totiž dala šlofíka, rozhodla sa, že má po viac ako 24 hodinách dosť a prestala kontrahovať... Oxytocín jej činnosť síce udržal na chvíľu v chode, no ja som sa otvárala snáď po milimetroch za hodinu... Bábätko nezostupovalo a nerotovalo a pôrod sa zastavil...
O 16:00 sme s doktorom začali riešiť možnosť cisárskeho rezu. Veľmi som sa vnútorne tomu scenáru bránila, nuž som si zažila o niekoľko desiatok minút aj ten. Rozhodnutie lekára považujem za nanajvýš profesionálne a celý môj pôrod bol nakoniec pohodový zážitok. Na 24 hodín trvajúce kontrakcie človek dokáže rýchlo zabudnúť. Na to, že všetko bolo inak, ako som si plánovala, na to som sa vykašľala hneď ako mi malého priložili ústočkami k ústam a ja som zacítila teplú krv a jemnú tváričku na svojej pokožke... Zamilovala som sa na prvý nádych jeho omamnej vône, na prvý dotyk, na prvý vzlyk, ktorý vydali jeho silné pľúca...
Na sále bola dokonca zábava, keďže som bola pri vedomí so silnou dávkou epidurálky a nič som necítila až na jeden bolestivý moment, keď malého museli potlačiť von, vtipkovalo sa a celkovo atmosféra bola skvelá. Za to ďakujem úžasnému tímu lekárov a sestier (aj pán sanitár bol skvelý) pod vedením doktora Redechu mladšieho. Hoci nič nešlo podľa môjho plánu, všetko išlo dobre, zjavne podľa vyššieho plánu a ja som vďačná za túto skúsenosť.
A teraz prejdem k menej príjemnej časti, oddelenie šestonedelia...
Previezli ma ihneď po pôrode aj s mužom na izbu nadštandardu na šestonedelí. Ujala sa ma veľmi milá a ochotná sestra Paťka, a starala sa o mňa celú noc. Ráno sa pokúsila so mnou prejsť no v kúpeľni mi prišlo zle, bola veľmi trpezlivá a milá, vzala ma na posteľ a umyla ma, o niekoľko hodín prišla iná sestra, to už som ja sedela na posteli a podarilo sa nám prejsť do kúpeľne a osprchovať sa.
Malý bol na JISke a nosili mi ho sporadicky na pár minút, niekedy raz za tri hodiny, inokedy som si počkala aj dlhšie, občas na nás asi zabudli a nechali mi ho aj pol hodinu, inokedy boli už po 10 minútach poňho a nervózne mi ho brali preč. Často to záviselo od sestry, ktorá ho priniesla, našli sa aj milšie, ktorým nevadilo, že som si ho rozbalila z perinky a vybozkávala som ho od hlavy po päty, iné na mňa zazerali, keď mi ho brali, načo som ho rozbaľovala, že jemu je zabalenému dobre. No samozrejme, dieťa vám prinesú na pár minút denne a ani si ho nerozbalíte... to určite...
Keďže som bola po sekcii a malého mi nosili sporadicky, nikto sa neunúval niečo ma naučiť okolo bábätka, kočka, čo bola so mnou na izbe dostala inštrukcie k prebaľovaniu, kŕmeniu a nakoniec aj kúpaniu. Ja som sa sotva dozvedela niečo o malom, keď prišla detská vizita na izbu, zase to súviselo s tým, aká lekárka prišla, podľa toho som dostala informácie.
Malý bol monitorovaný kvôli možnej srdečnej vade a tak som pochopiteľne bola v strese, iba jedna lekárka, bohužiaľ meno neviem, mi naozaj starostlivo vysvetlila všetko okolo malého zdravotného stavu. Iná lekárka v iný deň sa neunúvala mi nič povedať, iba, že stav je ok, monitorujú ho a uvidíme čo bude ďalej... na moje otázky ani nereagovala. Keď mi bolo dlho, a chcela som malého pozrieť na JISke, sestričky prevracali očami, že som hysterická, no nakoniec ma k nemu pustili.
Na izbe sme boli dve, a moja spolubývajúca, tiež prvorodička, mala dotazy ohľadom jej dcérky a plienok (či je ok keď kaká toľko, koľko kaká), sme prvorodičky a naše deti majú cca tri dni, ako máme vedieť koľko je dosť? Sestra, ktorá jej dala malú a učila ju prebaľovať, povedala, že v každej plienke musí byť nakakané, malá ale už 12 hodín nekakala, tak pochopiteľne mamička mala stres a pýtala sa teda lekárky ako to je, jej odpoveď nám obom vyrazila dych „Ešte raz mi položíte takú otázku, už vám niečo poviem.“ – a tón najviac nahnevaného človeka, ktorého ste práve bytostne urazili... odpovede sme sa nedočkali.
O pár dní mi malého nechali už na izbe, vraj ho ďalej netreba monitorovať. Tu sa ešte zastavím a spomeniem, že keď sme boli na prenatálnom ECHO vyšetrení, kde nám zistili práve možnú srdcovú vadu, povedali nám, že počas hospitalizácie v Ružinove by mali lekári vybaviť prevoz sanitkou na Kramáre, kde malého vyšetria a alebo pošlú späť, alebo hospitalizujú a bude sa pokračovať podľa jeho stavu. Aj napriek tomu niekto rozhodol, že keď nás po piatich dňoch prepustia z Ružinova, na Kramáre pôjdeme po vlastnej osi hneď v ten deň. S čím sme ale nepočítali, bolo, že vyšetrenia budú trvať celý deň, malého museli uspať, precikal si posledné oblečenie, nemali sme so sebou nič na jedenie ani pre seba (to nevadí) no ani pre malého – na Kramároch sme boli sedem hodín, a ja som ešte nemala mlieko. Požičali nám body a nakoniec sme aj dostali pár ml Nutrilonu. No celé to bolo o to viac stresujúce, že dieťa sme nakoniec niesli domov relatívne hladné, zabalené v mojom hrubom svetri a teplom fusaku. Výsledky zatiaľ našťastie dopadli dobre.
Vráťme sa do Ružinova... Keď mi malého nechali na izbe, dostala som igelitový sáčok s asi 10 plienkami a masť s rybím olejom na zadoček. Dieťa mi dovtedy nosili najedené a prebalené, a nikomu nenapadlo, že by som mohla potrebovať pomoc. Našťastie som šikovný samouk a plienky sme zvládli aj vďaka tréningu so synovcom, no kŕmenie, to už bolo o inom. V nejakom momente som sa pokúšala malého nakojiť, keď nám do izby vtrhla sestra, keď ma videla, začala lamentovať ako to robím zle a ukázala mi, ako to mám teda robiť inak. Potom prišla moja pôrodná asistentka, ktorá mi ukázala, ako mám malého prikladať a on sa, čuduj sa svete, prisal a fungovalo nám to. Moja PA je skvelá a v otázkach pôrodu aj kojenia jej plne dôverujem. Lenže o pár hodín prišla iná sestra, malý papal, ale ona sa rozhodla, že to robíme zle a celého mi ho poprehadzovala, že to mám robiť takto, prsník mi stláčala ako o život hoci sa zdalo, že aj dovtedy bol malý spokojný a všetko fungovalo... len nie po jej...
Toto bol obecne najväčší problém celého oddelenia šestonedelia, resp. novorodeneckých sestier, každá má svoje praktiky, neuznáva praktiky tej druhej a núti vám silou mocou tie svoje, a to bez ohľadu na to, ako to vyhovuje vám alebo vášmu dieťaťu.
V noci sa nám dokonca stalo, že sme sa na chodbe stretli dve mamičky s postieľkami a v nich dvaja nespokojní chlapci, hladní, pýtali sme teda Nutrilon v striekačke, a aj inštrukcie ako ich nakŕmiť, stáli sme vedľa seba, dve sestry sa nám venovali, každá nám ukazovala iný spôsob a jedna z nich priamo pred kolegyňou začala veľmi ostro kritizovať ten druhý spôsob, ktorý práve tá kolegyňa predvádzala jednej z nás. Zmätenosť a frustrácia sa zvyšovali a tak sme si šli po svojom s hlavami plnými otáznikov a skúšali sme, čo na tých našich drobcov bude fungovať. U nás to skončilo odmietaním striekačky a plným prechodom na fľašu, ešte stále som nemala mlieko.
Na ďalší deň sa zdalo, že sa mi konečne tvorí mlieko, no malý sa nevedel pekne prisať, tak som sa rozhodla, že skúsim odsávať. Požiadala som o odsávačku, ale mali iba s pokazeným motorčekom, spýtala som sa, že ak požiadam muža, nech mi kúpi a prinesie moju odsávačku, či mi ju budú vedieť vysterilizovať. Odpoveď „My nesterilizujeme!“ So slzami v očiach a s hnevom v hlase som sa opýtala ČO MÁM TEDA ROBIŤ? Mám hladné dieťa. Nakoniec sa našiel motorček, ktorý sme si na izbe požičiavali.
Neochota a nepríjemné správanie novorodeneckých sestier boli pre mňa najnepríjemnejším zážitkom z celého pobytu v nemocnici. Gynekologické sestry boli fajn, a aj keď niektorá nemala zrovna dobrý deň, človek si to tak nebral, no keď novorodenecké sestry predvádzali svoje divadlo, bola to katastrofa, tu sa totiž už jednalo o naše deti. Stretli sme sa na chodbe štyri so slzami v očiach. Keď sme sa začali rozprávať, všetky sme mali rovnaký problém.
Sestry, ktoré nám mali pomáhať s deťmi, boli nepríjemné, správali sa k nám bez kúska rešpektu, každá si robila po svojom a často celkom odlišne jedna od druhej, čo v nás vyvolávalo stres a mnoho ďalších otázok, ako je to vlastne správne. Sestry si navzájom podkopávali autoritu jedna druhej. Čokoľvek sme potrebovali, mali sme pocit, že obťažujeme, lebo práve ide v telke super program, alebo "ešte som si nedoesemeskovala s kamoškou"... Z rôznych, nám neznámych dôvodov, sme často čakali hlavne v noci a v nedeľu na sestru, aby sme sa dostali k mlieku pre plačúce dieťa, a často sme tú sestru napríklad našli zašitú v izbe s miminkami sedieť v kresle s mobilom v ruke. Mali sme pocit, že obťažujeme, keď vstávala z kresla s prevracajúcimi očami, či keď sme pýtali fľašu a sestra s počudovaním v hlase „Fľašu? Nie striekačku?“...
Tiež konkrétna sestra Hana, pýtala od nás mailové adresy pod rúškou tajomstva... rýchlo rýchlo tuto píšte, pošlem vám informácie ku kojeniu, ale nikomu to nehovorte... nevedela som prečo, no s prvým mailom mamila gangu mi to došlo... Mimo to mala veľmi nemiestne nepríjemné vtipy či už na naše mená, alebo na to, ako sme sa rozhodli kŕmiť naše deti... Keď sa ale so mnou rozprávala desať minút a potom o pol hodiny nevedela kto som, začala som mať obavy, či bolo dobré rozhodnutie dať jej mail. Našťastie to skončilo po asi desiatich mailoch a viac sa neozvala. Nepríjemné bolo aj to, keď nás lanárila, aby sme jej dali mail, mnohým povedala, že bola pri našom pôrode, no väčšina z nás sme si boli sté, že nebola. Tak skúsila tak všeobecne „Ale dobre ste pri tom pôrode kričali.“ – no nekričala, bolo to celkom v pohode...
Naozaj by som bola rada, keby som sestru Hanu a jej podobné v budúcnosti na novorodeneckom oddelení nemusela stretnúť. Také sestry môžu byť na dospeláckych oddeleniach, kde neočakávate, že o vaše miminko bude dokonale postarané, keď vy ešte nevládzete, alebo že vám budú nápomocné, keďže toho o bábätkách mnohé z nás veľa, ako prvorodičky, nevedeli.
Naopak ľudia ako doktor Redecha mladší, či starší šedivý pán sanitár na pôrodnici, PA Martinka Dideková, sestrička Paťka na šestonedelí ale aj iné jej kolegyne, ktorých mená neviem, lebo nikto nenosil menovky, a aj novorodenecká sestrička Jarka, takých by toto oddelenie potrebovalo podstatne viac... Všetkým sa chcem poďakovať, že mi boli schopní spríjemniť pobyt v nemocnici, aj napriek stresu, z možného ochorenia či nutnosti operácie bábätka po pôrode, ale aj napriek niektorým sestrám či doktorom (pediatrom), ktorí svojou neochotou a neschopnosťou vcítiť sa do pocitov čerstvej matky, ktorou môžu zmietať hormóny rovnako ako nezodpovedané milióny otázok, rapídne zhoršovali kvalitu pobytu v tejto nemocnici.
Aj my budeme mat 8 tyzdnov. Narodili sme sa 29.12.2017 a prave si ma inspirovala ze sem tiez napisem velmi podobnu skusenost z Kramarov 🙂