Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
zirafkasaska
21. jan 2018
99 

Všetko má svoj zmysel...

Maminka, tá ceruzka nechce kresliť

A prečo nechce?

Asi sa otupala.

Hovorí sa otupila. Dobre, tak ju ostrúhame.

Áno, aby nebola tupá. Ako tupaňa. V školke hovoríme protiklady – tupá. Keď nechce kresliť. A keď kreslí, tak je ostrá. Ale ja nie som tupá, keď nekreslím. Ja vtedy iba nechcem kresliť.

Zase nadišla tá vzácna chvíľa, že ma rozosmiala práve vtedy keď som to najviac potrebovala. A vtedy to prišlo. Ako blesk z jasného neba. A ja som to v tej chvíli pochopila. MY SME PREPOJENÉ

Všetko je tak ako má byť. Sme prepojené už od pôrodu. Ona má to, čo mne chýba. A presne vie kedy to má použiť. Rozosmeje ma práve vtedy, keď som najviac smutná. Tak sa smejem aj na jej vysvetlení, že nie je tupá ako ceruzka, ktorá nechce kresliť.

„Ľúbim ťa, maminka. Ale ja už som nie som taká malá. Už som veľká.“

Padajú mi slzy a preto ju objímem. Počujem ako jej bije srdiečko. Aj keď to trvá iba pár sekúnd, upokojí ma to. Tak ako to zafungovalo vtedy, keď sa narodila, funguje to aj teraz. A tak ako vtedy som povedala ja jej, povie mi: Ľúbim ťa, maminka.   

Prečo si smutná?

Aby som ťa poľúbila?

Porozprávaj mi. Ja ťa budem počúvať. A potom ťa pomojkám. Ľúbim ťa, maminka. Nebuď smutná, to sa stáva...

Ak mi vysvetlí niekto, ako je možné to, že toto dokáže formulovať 4-ročný drobec, budem mu veľmi vdačná. Naozaj. Nie ako vtedy, keď mi dávate rady, ktoré od vás nepotrebujem. Pretože som si už rokmi vyskúšala, že najlepšie si viem pomôcť sama. Nepotrebujem, aby ma stále niekto nosil na rukách, aj keby to bolo určite príjemné. Aspoň na chvíľu. A aspoň raz čas. Možno raz za 10 rokov. Možno. Sama neviem, pretože je to už dávno, čo ma niekto na rukách nosil.

Hovorí sa, že človek je anjel s jedným krídlom a k tomu, aby mohol lietať, potrebuje niekoho objať. Ja som dnes pochopila, že ona je môj malý anjel, ktorý mi dáva krídla. A preto prestávam riešiť, že neposlúcha. Pretože bez nej už nikdy nebudem lietať. A potom asi budem smutná. A musela by mi hovoriť každý deň, že ma ľúbi. Neviem, ako dlho by ju to bavilo. Preto radšej prestanem byť smutná.

Som rada, že som ju nezadusila tým vankúšom, pretože by som nezistila, že ak vás opustí jeden anjel, priletí namiesto neho iný. Všetko do seba zapadlo ako dieliky skladačky. Ako „pazule“ (tak hovorí Grétka namiesto puzzle. Je to taká slovná hračka, kedy spojila pasuje a puzzle a to je po Grétiansky pazule 🙂)

Už mi nevadí, že bude ešte chvíľu trvať, kým sa dočkám toho, že sa budem môcť osprchovať alebo aspoň tú krátku chvíľu, kedy potrebujem byť na záchode, neozve hlasné „MAMííííí..“ Nesľubujem, že to bude bez kriku a bez toho, aby som nadávala ako starý námorník. Dokonca to pravdepodobne po pár dňoch zabalím a otvorím si ďalšiu fľašu. Čohokoľvek. Ak nebude Ostrožovič, môže byť aj iné. Možno bude stačiť aj kávička. Najmä tá moja obľúbená – od Grétky. Tá je najlepšia. V mojej obľúbenej ružovej šálke. Vlastne fialovej. Čo tam po tom, že je v skutočnosti ružová, podľa môjho malého anjela je fialová. A ona vie predsa všetko najlepšie… Aj to, aby som nebola smutná...

    Odporúčame