Je mi do plaču ale už nevládzem plakať. Dni kedy mám kvôli Vianociam veľa práce sa dajú zvládať ale noci sú strašné.
Aj dnes poobede keď som sa pozerala ako sa manžel venuje synovi, ako ho motivuje a pomaha, krvacalo mi srdce. Ja ich rozdelím a pokazím toto krásne puto.
Odoženiem mu otca, ktorého miluje a ktorý miluje len preto, že sa nedokážeme ovládať. Že nedokážem riadiť v sebe svoje výbuchy a ego.
A manžel ak nechce prísť o zvyšok nervov musí odísť.
Verila som že to prejde ako doteraz vždy ale tentoraz je to realita a nie len prázdne slová.
Verila som, že písanie tohto denníka mi pomôže. Že vďaka nemu lepšie uvidím svoje chyby. Ale už je to dlho čo ho píšem a nič sa nezmenilo. Ja som sa nezmenila. Som stále rovnako nervózna, výbušná a egoisticka.
Ešte týždeň a pol je doma ja sa správam ako krava. A keď odíde a tak krava mu chýbať nebude.
Môj syn je síce malý ale aj on už vidí že je zlé a že ja som tá čo kričí. Ja som tá nervózna.
Viete všade počúvam a čítam ako sa ženy po pôrode otočili o 180 stupňov. Ako sa zrazu dospely a stali zodpovednými mamami, ženami. Ako sa všetko zmenilo a že ich život nabral nový smer.
U mňa jediné čo sa zmenilo, že som rok a pol vôbec nespala a že som prestala chodiť do práce a začala kočíkovať.
Samozrejme svojho syna milujem a zomrela by som preňho ale žiadny zázrak typu 180 stupňov sa nekonal.
Nechápem to prečo. Nezačalo mi na veciach viac záležať. Nemala som potreby mať všade jeho fotku, fotky našej rodiny a pravdu povediac keby ma muž nepožiadal o roku keď bol malý ešte mimino asi stále nie sme zobrany.
Pripadám si ako monštrum bez citov a potrieb.
Je to ťažké, viem že kvôli malému to dám, ale bojim sa budúcnosti.
Rada by som mu dala čo som sama nemala ale bojím sa samej seba.
Svojej nevypočítavek povahe a výbušnosti. A hlavne slabej povahy.
Moja mama takéto nedávala a odišla predčasne na druhý svet.
Je mi to veľkým varovaním a budem sa snažiť byť silnejšia ako ona....už len kvôli malému....
Ale napádajú ma myšlienky či muža ešte ľúbim, či som ho niekedy naozaj ľúbila alebo to bolo skôr len fajn mať prvého priateľa a keďže som to doma neznášala, ponúka žiť spolu prišla vhod.
Možno som naozaj výpočitava mrcha a celý čas som jak prisavka
Preto mu neviem dať to čo on mne. O ma skutočne miloval.
Ja ho ľúbim nechápte ma zle...len neviem či je to tá pravá láska.
Som zmätená a stratená sama v sebe.
Musím to v sebe už ukončiť a usporiadať inak sa zbláznim....
Ja ho milujem a prežili sme našu mladosť spolu. Spolu sme sa učili dospelosti ...nemôže to predsa takto skončiť...nemôžem predsa nebojovať....alebo??....
HM, asi by si mala ísť hlbšie ... Do detstva. Nevysporiadané vzťahy, mama... Spoznaj samú seba, odpusť si a budeš silnejšia, krajšia ( duševne) bytosť. Už si nekrivdi. Maj sa rada. Nie si zlá. Si len nevysporiadana.