Tentoraz som naozaj dlho nenapísala, ale to neznamená, že som na svoj denník zabudla. Skôr ide o to, že som sa snažila uplynulé veci v sebe vyriešiť a rozhodnúť sa už konečne akým smerom sa vyberiem.
Ako som písala, manžel 27.12 odišiel a odvtedy žije mimo. Malého mal päť dní a potom ho vrátil domov. Odvtedy si tu bačujeme sami.
S manželom si píšeme viac menej každý deň, niekedy je to boj niekedy je to fajn...ale čo je fajn, že komunikujeme.
Aj sme sa stretli aby sme sa pokúsili porozprávať o celej situácií. Čo sa aj stalo, akurát sme sa zasa pohádali na kravine. Ale sme si to potom vyriešili a vrátila som sa domov síce s lepším pocitom ale aj s neskutočným bordelom v hlave a v srdci.
Odvtedy som hľadala odpovede čo ďalej, či to vôbec chcem zachraňovať, pretože manžel neprestane byť taký aký je, respektíve, kým pochopí, že ma už nemusí držť za ruku a zakaždým riadiť a strážiť ma, že sa už nezosypem pri každom probléme ako predtým, a že už pracujem na svojej vnútornej sile chvíľu potrvá. Je to dlhá cesta pre nás oboch a je teraz otázka či ju chcem podstúpiť.
Z manžela mám pocit, že sa chce vrátiť a chce našu rodinu zachrániť čo je fajn, avšak je za tým to, že ja budem musieť prekonať jeho úvodnú ostražitosť a nedôveru v mojej zmene.
Ale čo mi dáva silu, je každý v mojom okolí vidí, že som sa zmenila, že som sa konečne prestala ľutovať a že som sa rozhodla bojovať.
Ešte si to musím aj v hlave upratať aby mi toto odhodlanie zostalo a aby som sa nevrátila do sebaľútosti a beznádeje.
Momentálne môj hlavný problém je môj postoj k manželovi. Ak som bez neho, cítim sa silná a schopná všetkého. Avšak akonáhle mi napíše alebo zavolá manžel som späť. Keď som bola s ním po dvoch týždňoch tak na začiatku to bolo úplne super, veľa sme sa smiali a vtipkovali, a bolo nám užasne. Ale akonáhle sme začali rozoberať naše problémy zosipala som sa ako domček s karát. Veľmi sa na seba hnevám za to aká som slabá.
Mám toho človeka rada, a to že som si v posledných rokoch v hlúpej naivite úplne podriadila jemu život ma teraz kruto presnasleduje a bude to veľmi náročná cesta byť uvoľnená aj v jeho prítomnosti a nebojovať so všetkým.
Chápete. Však je to človek, s ktorým som veľa toho zažila, prvýkrat bola pri mori, zažila prvý podnájom. Bol pri mne ked moja mama prehrala svoj boj aj keď mi bolo najťažšie a vždy ma podržal.
Naozaj ho mám rada...moje ego mi ho odohnalo a zhnusilo a vytvorilo vo mne pocity nenávisti voči nemu.
A tieto pocity musím čo najskôr dať preč, čo najďalej, dať to bremeno zo seba konečne dole, vystrieť sa a žiť život aký ma baví a pri ktorom sa môžem usmievať.
Najbližšie dni sa máme znova stretnúť ale tentoraz všetci traja aj so synom. Tak potom napíšem ako to dopadlo 🙂
Tento boj vyhrám....pretože ako mi jedna milá osôbka povedala, nohy mám na to aby som chodila a nie aby som sa plazila....
Drzim ti palce. Velmi dobre napisane👌