Dnes pár slov o tom, ako správne vybrať zeleninu keď nemáme možnosť kupovať bio.

Teraz v zime v obchodoch uprednostňujme radšej zeleninu mrazenú, doprajme však deťom tú kvalitnejšiu, aby sme sa potom  doma nemuseli hrať na Popolušku a preberať dobrý hrášok od zlého. Ak kupujeme čerstvú, vždy radšej vezmime menšie nepoškodené plody. Skúsme kupovať zeleninu, v ktorej sa nezhromažďuje toľko dusičnanov. Dusičnany sú pre detský organizmus naozaj veľmi nebezpečné.

Zelenina, ktorá pri nesprávnom pestovaní hromadí dusičnany: šalát, kaleráb, kel, kel ružičkový, mrkva, petržlen – koreň . Ak už naozaj nie je iná možnosť, tak deťom podávajme časti, v ktorých sa dusičnany až tak neusádzajú. Pri mrkve nedávajme vnútornú časť, pri šaláte a keli a inej listovej zelenine odstráňme vrchné listy.

Nikdy deťom nedávajme nahnité časti, ani keď hnilobu vyrežeme, to isté platí aj pri ovocí.

A na záver, hádam nemusím zdôrazniť, že zeleninu aj ovocie treba pred použitím vždy dôkladne umyť.

Polenta 

V mojich blogoch blogujem hlavne o zdravej strave pre deti. Je však dôležité povedať, že naše deti majú vzor  v nás. Tak ako jeme my, tak budú jesť aj oni.

 Pokiaľ sa teda my nezačneme stravovať zdravo, nemôžme to chcieť ani od našich detí. Darmo budem dieťa presviedčať, že špenát a brokolica sú zdravé, pokiaľ my budeme mať na tanieri vyprážaný rezeň, alebo pečený bôčik. Je teda nutné začať najskôr od seba. Dieťa si postupne vytvorí návyk, bude pre neho normálne jesť napr. pšenový nákyp s tofu miesto klasickej žemlovky. Bude pre neho normálne zobkať počas dna sušené ovocie a nie cukríky. Samozrejme 100% sa nezdravému jedlu vyhnúť nedá, hlavne keď v rodine máte „akčné“ staré mamy alebo príbuzných, ktoré dieťatu „doprajú“ čokoládku a cukríky. Raz za čas to veľkú škodu nenarobí, ale buďme pre deti príklad a určite sa nám v dospelosti poďakujú.

      Dieťa sa najviac vyvíja v období do 3 rokov, počas tejto doby sa mu vyvíjajú všetky bunky a  ustáľuje sa ich počet. Tak isto sa vyvíjajú aj bunky tukové. Ak je dieťa prekrmované , zvyšuje sa aj počet tukových buniek,  ktorých množstvo ostáva v tele po celý život. Keďže ich je viac, je aj viac tuku v tele. Potom sa človek môže celý život trápiť s diétami, ich počet sa nepodarí zmenšiť. Zmenšiť sa môže len ich obsah. Bohužiaľ aj zväčšiť... Akonáhle si zas nedáme pozor na to čo jeme, rýchlo sa napĺňajú znova. Viem o čom píšem. Aj keď to nie je z mojej hlavy, viem to potvrdiť na mojom tele. Celý život sa trápim s kilami navyše a diétami. Odmalička som sa nezdravo stravovala, veľkú  časť detstva som strávila u starej mamy a tej sa preukrutne páčilo, že som do seba ládovala všetko čo mi prišlo pod ruku. Tu slaninku, tu masť, tu rôzne „cukráše“. Byť obézna nie je žiadna sranda, a to najmä v puberte. Aj kvôli mojej osobnej skúsenosti som sa rozhodla, že takúto stravu od starej mamy mojej Barborke radšej nedoprajem.

 Pšeno

 Včera sme varili z pohánky, dnes uvaríme niečo z pšena. Ale čo to vlastne pšeno je? Pšeno sú vylúpané semienka prosa. Ano presne toho prosa, čo sme ako deti sypávali andulkám, kanárikom a iným operencom. Možno vás to trošku zarazilo, ale pšeno je naozaj veľmi zdravé a hlavne neobsahuje lepok, čo je pri prvých príkrmoch pre deti dôležité. Dá sa jesť nasladko, naslano,  variť kaše, používat ako prílohu, robiť rôzne krémy, pridávať ako závarku do polievok.  Príprava je o máličko zložitejšia, lebo pšeno treba minimálne  2x preliať horúcou vodou, aby sme odstránili horkosť. Na prípravu pšena ako prílohy použijeme 1,5 násobný objem tekutiny, v ktorom ho varíme asi 15 minút a necháme „dôjsť“ v zakrytom hrnci. Pri varení na kašu zvýšime objem tekutiny na 3-4 násobok, u krémov až na 5-násobok. Pre zvýraznenie chuti môžeme pred varením pšeno nasucho opražiť na panvici.  

 Dnes dám dva recepty zo pšena, jeden pre vás dospelákov a jeden pre detičky, vhodný ako jeden z prvých príkrmov.

Konečne sme sa odhodlali. V Kauflande sme prešli okolo BIO poličky a zobrali stadiaľ tú nesympatickú hnedú múčku, v ktorej sú ešte aj dáke nepomleté tmavé veci, kadejaké vločky a všelijaké žlté čudá. Donesieme ich domov, položíme na dres. Čo s tým? To je, alebo bol problém mnohých z nás. Police obchodov zrazu plnia potraviny ako pohánka alebo cícer. Sú to pradávne, pôvodné a tradičné slovenské potraviny, ktoré boli základom stravy našich predkov. Medzičasom ich však vytlačili polotovary a výrobky zo západu, či exotické potraviny. Zabudli sme, čo s nimi. SKúsim vám teda priblížiť aspon trochu, čo všetko sa dá vykúzliť z týchto potravín. 

Ja osobne som vegetariánka, občas jem rybu. Preto v mojich receptoch mäso nie je. Mäso samozrejme nemusíte vylúčiť zo svojho jedálnička, ale dbajte pri ňom na kvalitu. Kuratá dopované antibiotikami dovážané z Thajska, ktoré stoja pár centov nie sú rozhodne zdrojom zdravej výživy. Radšej kúpte jedno kura,  morku, zajaca , či jahňa z biofarmy za viac peňazí, a doprajte si dobré pre seba aj pre dieťa.  

Takže tu je môj prvý BIO univerzálny raňajkový recept pre vaše dieťatko ale aj vás, či  otecka:

Pohánková kaša so sušeným ovocím: (cca 100ml)

2 lyžice pohánkových vločiek ( pre otecka môžmne pridať trošku viac)

1 dcl vody ( alebo viac, podľa toho aké husté preferuje vaše dieťa

Buďme BIO zdravé 

Už dlhšie som sa pohrávala s myšlienkou napísať niečo o tom, aké dôležité je zdravo sa stravovať, a prečo je dôležité, aby sa aj naše deti jedli zdravé jedlá. Nakoniec ma inšpirovali mamičky, ktoré by síce chceli dať svojmu bábätku to najlepšie, ale skončia len pri mletom mäso s mrkvičkou... Nie som lekár a ani študovaný odborník,  chcem len ukázať mamičkám, že variť zdravé jedlá sebe aj bábätku  môže prinášať nielen radosť z papkania, ale hlavne zdravie pre to najcennejšie,  čo máme - naše deti.

BIO. Čo to je? 

Kto by dnes nepoznal slovo „BIO“? Každý. Ale čo si pod ním predstaviť? Biopotraviny sú potraviny pestované tradičným spôsobom. Teda presne tak ako kedysi pestovali naši prarodičia na dedinách - bez pomoci chemických látok a spôsobom šetrným k životnému prostrediu. Pri pestovaní sa nepoužívajú dusičnany, umelé hnojivá a ani pesticídy. Do hotových výrobkov sa nepridávajú emlugátory ani konzervačné látky.

Stereotypy o BIO

Mnohokrát som sa stretla s tým , že mamičky neveria nálepke BIO. Vraj je to len marketingový ťah, a taká nálepka sa dá kúpiť za pár šupov. Nie je to však také jednoduché... Každý výrobok  je kontrolovaný  niekoľkými nezávislými organizáciami a takýto typ ekopoľnohospdárstva je riadený a regulovaný aj zákonom. Vydávajú sa certifikáty, ktoré bývajú platné na dobu určitú – väčšinou jeden rok. Až po splnení mnohých požiadaviek, dostane výrobok nálepku BIO. Nič  z tohto nie je jednoduché a verte mi, že dopestovať niečo bio, nie je v tejto dobe vôbec ľahké. Máme doma záhradku a viem ako sa tam dá nadrieť s chemikáliami, aj bez nich. Čiže každá korunka (dnes už euríčko) zaplatená navyše za BIO je zaslúžená. 

Tak som sa aj ja rozhodla, že napíšem niečo o látkovkách. Verím, že tým pomôžem začínajúcim látkarkam, ale aj povzbudím tie, ktoré sa ešte nerozhodli.

     Začala som látkovať, keď mala Barborka až 1 mesiac. Kebyže mi niekto cez tehotenstvo povie, že sa na to dám, tak by som ho asi vysmiala. Vedela som, že niečo také existuje, lebo medzi júnovkami boli nadšenkyne, ale nevenovala som tomu až takú pozornosť. Ale keď sme po dvoch týždnoch mali vonku plnú nádobu na smeti, všade sa povaľovali jednorázovky, z koša sa šíril strašný zápach a malá mala riťku ako v ohni, povedala som dosť. Vytiahla som všetky štvorce, bolo ich asi 35ks, starých dobrých komunistických a poštolky a prvý krát som zabalila do látky. Takto sme vydržali cca 10dní, kým som sa rozkukala a objednala prvé plienočky. Prala som vtedy každý deň, vtedy som ocenila výhodu štvorcov – úžastne rýchlo schnú a výborne sa udržujú a ja som im ostala verná doteraz J

    Manželovi sa to toto moje rozhodnutie veľmi nepozdávalo, lebo som bola unavená a uhundraná aj bez prania plienok, ale ja som si v tom normálne našla záľubu. Vešanie, krásnych bielych plienok je moja „úchylka“ doteraz. J Avšak myslím si, že ani pre tie maminy, ktoré neľúbia prať, to nie je nič náročné. Veď teraz už práčky perú samé, nemusíme rajbať v korýtku a potom ísť pláchať do potoka. Niekoho možno môže odratiť okakaná každá plienka, ale tieto kakaničky nesmrdia a dajú sa krásne spláchnuť prúdom studenej vody.

Ja plienky aj zapieram mydlom na pranie a tak ich hádžem do koša (obyčajný smetný kôš, za pár euráčov z Tesca), ale nie je to nevyhnutné. Ak sa plienočky sušia na slnku, alebo čerstvom vzduchu, po škvrnách neostáva ani stopa. V čom plienky prať? Aj tu je veľký výber. Buď si prací prostriedok vyrobíte doma z obyčajného mydla na pranie a kryštalickej sódy, alebo si vyberiete nejaký eko prostriedok z bohatej ponuky každého eshopu, kde plienočky predávajú. Ja používam na striedačku Ecover ( z drogérie DM) so Sensitive (Tesco), ale aj Persil sensitive, Lovela (mínam ešte zásoby ).. Dajú sa ale prať vo všetkom čo je určené pre deti. Akurát pri plienkach so sty dry vrstvou a microfleesovych treba zvážiť používanie mydla, može to mať negatívny vplyv na savosť plienky. Na plákanie sa  nedoporučuje používať aviváž, znižuje sa tým savosť. Pri veľmi tvrdej vode, sa dá použit ocot (pozor však pri bambusových plienkach), lebo niektoré druhy plienok (závisí od použitého materiálu) tvrdnú. Táto tvrdosť, sa ale dá relatívne odstrániť aj pošúchaním po uschnutí, platí hlavne pri konopných plienkach alebo vkladačkách.

V 6mesiacoch som prešla najskôr na Ulrich a neskôr na mydlový slíz a som spokojná zatial som nepostrehla nijakú zmenu v savosti plienok.

   Mnohé maminy sa ma pýtajú, či sa teda aj ušetrí. Vždy odpoviem že áno, 100% ušetrí našu prírodu od 1 tony odpadu. Tak isto  ušetrí bábätkovskú riťku od zaparenín. A v neposlednom rade si šetrí aj korunky. Ak počítame, že mesačne minieme cca 30€ na jednorázové plienky, tak do 2 rokov je to: 720€  a na úplne základnú nenáročnú výbavu nám postačí aj 200€.  A ak nie som spokojná s nejakou plienočkou, alebo z nej vyrastie predám ju ďalej.