Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
zuzana26
16. jún 2017
232 

Je našou povinnosťou žiť svoj život pre druhých?

Takmer 35 rokov mi trvalo, kým som dosiahla spokojnosť. Stav spokojnosti sama so sebou. Prijatie toho, kým som, aká som aj aká nie som. Keď si predstavím, ako veľmi sa človek snaží zapôsobiť na druhých napĺňaním ich predstáv o tom, akými by sme mali byť, koľko energie na to vynakladáme, je to na pováženie.

Požiadavky, požiadavky, samé požiadavky

Už od malička nás učia pozdraviť, poprosiť, poďakovať. Zaželať zdravie, keď sa niekomu kýchne, zakryť si rukou ústa, keď sa kýchne nám, neukazovať prstom, lebo sa to nepatrí. Dokonca sme museli sedieť v škole s rukami za chrbtom. Zbierať na ulici odpadky, lebo niekto nevie, kde je nádoba na smeti. Postaviť sa na pozdrav. Sadnúť a ticho sedieť. Rozprávať, keď to od nás vyžadujú. Všetko presne nalinajkované a nijak inak. Vždy všetko zjesť, čo máme na tanieri alebo v desiatovom vrecúšku. Bezchybne čítať, krasopisne písať a neomylne počítať. Dokonca aj na telocviku všetko správne zopakovať podľa vzoru tých najlepších. A tam to už bolo horšie. Dokonca ma dali dopredu pred všetkých, aby som ukázala, ako sa nemajú cvičiť kliky. I dnes mi kriví ústa, keď si predstavím to dievčatko, čo na to nemalo dosť sily, aby to zvládlo a z ktorého sa všetci smejú. Ani dnes moja telesná konštrukcia nenapovedá o tom, že som okrem tehotenstiev zvládla v šatke vynosiť štyri deti. A veru nie preto, aby som tým dokázala, že to zvládnem. Jednoducho preto, lebo si to situácia vyžadovala.

Tie deti vyrástli a požadujú výkon

Ako je to s nami dnes? S deťmi, od ktorých sa mnoho vyžadovalo a ktoré poslušne kráčali k svetlejším zajtrajškom? Mnohé z toho nám ostalo, napr. poriadkumilovnosť. Veci patria na svoje miesto, tak je jednoduchšie niečo nájsť. Úlohy a sľuby sa majú plniť. Otázka je za akých podmienok, do akej miery a kde sú hranice medzi našou slobodou a potrebami tých druhých? Naučili sme sa niesť zodpovednosť za naše činy, za naše vzťahy, manželstvá, domovy, prácu, sme zodpovední za naše deti a tých, ktorí potrebujú našu starostlivosť. Opäť a často nám to pripomínajú tí, ktorí nás vychovali, sú to ďalšie požiadavky, ktoré máme poslušne a bez rečí plniť. Tak makaj a naber si na seba ešte viac, veď o koľko viac toho tí pred Tebou zvládli, tak sa nedaj zahanbiť! A aj keď nevládzeš, zapri sa do toho, vstaň a pokračuj v pote tváre, veď keď môžu iní, môžeš aj Ty! Aká depresia, to je pre zbabelcov, Ty sa predsa máš ako kráľovná, čo Ti ešte chýba?! Rozdaj sa do špiku kostí, to je to pravé šťastie!

Je za tým niečo viac

Jasné, privádzam veci do extrému, aby sme si uvedomili, o čom to je. Kdesi tam uprostred tých všetkých požiadaviek sa nachádza ľudská bytosť so svojou krehkou a zraniteľnou dušičkou. Dnešok ukazuje, že rešpekt k potrebám jej vlastným tu má svoje miesto. Nie je to iba o tom, ako musíš, nesmieš, urob, dones, zjedz, pridaj, rýchlejšie, lepšie, silnejšie, krajšie. Je to o tom, že tým rozumom, ktorým sme boli obdarovaní, aj myslíme. Cítime radosť i smútok, nadšenie i hnev, bolesť i pokoj. Veríme nielen tomu, čo nám niekto povedal alebo napísal, ale vidíme za tým i niečo viac. Niečo vlastné, neopakovateľné, také naše. Pretože sme jedineční, so svojou vlastnou múdrosťou, videním a cítením. So svojimi vlastnými darmi, schopnosťami, zručnosťami, nadaním. A nikto nám nemôže povedať, že tak, ako to robíme, to nie je nesprávne. Pretože to nikdy neskúsil robiť presne tak, ako my. Nik nebol na našom mieste, keď sme sa rozhodli práve tak, ako sme sa rozhodli.

Povinnosti a úľava

Preto si uvedomujeme, že to nalinajkované v nás nemusí byť to pravé orechové len preto, lebo nám to pred x rokmi niekto povedal. Ani názory, ktoré sme si sami o sebe vypočuli a utvorili, nemusia byť tie nemenné a navždy. Hovorí sa, že ani výchova ani vzdelanie nemusia človeka vyformovať natoľko, aby to on sám zo svojej vlastnej vôle nedokázal zmeniť. A to je na tom najúžasnejšie. Lebo všetko to, čo bolo predtým, malo svoje hranice. Diktovalo nám, čo a ako máme robiť, ako sa zachovať, koľko toho si môžeme dovoliť. Teraz však prichádza nová skúsenosť. Žiadne obmedzenia viac nie sú! Aká to sloboda!

Žime tak, ako chceme, aby žili naše deti

Môžeme toho dovoliť viac najmä sami sebe. Povinnosti sa predsa dajú rozdeliť. Nemusíme byť na všetko sami. A ak sa už viac nedá, niečo jednoducho vypustiť. Je to otázka priorít. Tí, ktorí majú záväzky v manželstve, v rodičovstve, v domácnosti zrazu môžu uvažovať aj nad sebou. Lebo medzi tým všetkým existuje to moje JA. To úžasné ja, ktoré sa niekde vo víre povinností stratilo. Ak ho chceme oživiť, potrebujeme čas a priestor byť chvíľu sami so sebou. Pravidelnosť na tieto chvíle je na nezaplatenie, no i nečakané momenty sú vzácne. Prechádzka prírodou, chvíľa s dobrou knihou alebo len vychutnanie si dobrého jedla len tak pre potešenie je balzamom na povinnosťami vybičovanú dušu.

Od matiek sa toho žiada skutočne dosť. Byť dobrou mamou znamená prácu na plný úväzok často 24 hodín denne. Kde však vziať na to síl? Aby rodina fungovala, aj matka potrebuje dobíjať batérie. Iba tak môže rodina prekvitať. V lietadle vám tiež povedia, že v prípade núdze si máte dať kyslíkovú masku najprv vy, až potom ju nasadíte dieťatu. Lebo keď si nepomôžete vy, kto potom pomôže dieťaťu?

Ako sa v živote najefektívnejšie učíme? Niečo získame tým, že nám to niekto povie, prečítame si. Najúčinnejšie však je, keď niekoho denno-denne pozorujeme. Doslova tým nasiakneme. Skúsme si predstaviť, ako celé to naše snaženie a lopotenie pôsobí na naše deti? Chceme pre ne to isté? Tvrdím, že by sme mali žiť tak, ako chceme, aby žili ony. Zdá sa mi to dosť silný argument aj pre tých najzarytejších fanatikov toho, čo všetko ešte musia zvládnuť sami.

Ženy, tak dovoľme sami sebe na chvíľu opustiť povinnosti a venovať čas aj sami sebe. Pomaličky, postupne si aj okolie uvedomí, že takto je to v poriadku. Lebo vás uvidí z celkom inej stránky. Postupne budete totiž viac a viac rozprestierať svoje vlastné krídla a žiariť spokojnosťou. Doprajme to sami sebe, aby si to mohli dopriať aj naše deti a vzlietli za slobodou a vlastným šťastím.

    ja si myslim, ze my sme boli vychovavaní k zodpovednosti, dnesne deti tak vychovavane nie su, uprimne, nechcem, aby moji synovia boli ako mnohe deti, ktore ucim, len same PC, virtualna realita, nevedia sa o seba postarat, 15 rocny clovek a nema ziadnu zodpovednost za nic, vsetko musim odkonzultovat s rodicom, moja generacia nemala taketo problemy, mne vyhovovala vychova nasich rodicov a uz pocuvam nazory, ze to tak bolo lepsie, ze dnesna vychova je matuca, to je moj postreh

    17. jún 2017

    Zuzka @zuzana76, som za to, aby sme deti viedli k zodpovednosti. Ale záleží na tom, ako to robíme. Preto spomínam ten osobný príklad, ktorý by v nás mali mať. Ak to robíme s ľahkosťou a vidíme za tým niečo viac ako len čistú povinnosť, je to niečo celkom iné. Viem to porovnať, lebo sa s tým borím celý život. Chcem poukázať na to, že nie je v poriadku, ak niekto nechá tehotnú ženu vláčiť ťažké tašky a ani jej nepridrží dvere. Na druhej strane je to o tom, že ak to dovolí ona, druhí sa nad tým nemajú prečo zamyslieť. Veľmi som sa snažila vyrovnať sa tým starším ženám, lebo som to mala denno-denne na tanieri, čo všetko ony zvládali. Teraz nechápem, na čo to bolo dobré. Dnes sa na to pozerám inak. Už to pre mňa nemá takú váhu, či robím všetko pre to, aby boli všetci okolo mňa spokojní. Jednak ma to ničí a jednak to nemá význam, ten ideál nikdy nedosiahnem. Nikdy to nebude dosť dobré, pretože každý má na to iný pohľad. Môžem urobiť iba to, čo je dôležité v tej chvíli pre mňa. Ak budem spokojná ja, bude spokojná aj moja rodina.

    17. jún 2017

    cítim presne to isté... vlastné JA je potláčané pod hŕbou povinnosti a toho čo by ste mali robiť a hlavne ako by ste to mali robiť, najlepšie podľa tých druhých... mám podobný vek a prešla som si všeličím, ale k tomuto poznaniu som prišla v tejto dobe a je to úžasné... Už sa netrápim nad tým, čo si druhý myslia o tom, čo urobím... Keď to tak cítim, tak to tak urobím, ak si niečo myslím, tak to poviem... a ľudia sú z toho troška v šoku, ale mne to vôbec nevadí... Hold, je tu aj naše JA, ktoré ak nebude spokojné, nebude spokojné nič vo Vašom okolí... Ďakujem za pekný článok.

    19. jún 2017

    @mamina291 Súhlasím, je to o nás, ako si to v sebe upravíme a zmeníme vlastný pohľad. Vtedy sa to môže celé pohnúť k lepšiemu. Ďakujem a teší ma, že v tom nie som sama 🙂

    19. jún 2017