Zdravím všetky čitateľky tohto fóra, 

Volám sa Zuzana a toto fórum poznám veľmi dobre so všetkými kladmi aj zápormi. A tak som sa rozhodla po roku len čítania, že sa tu aj usadím, založím účet, sem- tam prispejem. Na toto fórum ma priviedlo tehotenstvo, pretože rodičovstvo a veci s tým spojené na tomto fóre mi veľakrát pomohli, povzbudili ma a ukľudnili.

Kedže som otehotnela neplánovane a začal sa mi úplne nový, iný život na juhozápade Slovenska, pričom som sama z opačného konca republiky, z Bardejova, čo je severovýchod. A tak som sa toho času, zhruba v júli, pred rokom z brigády v Bratislave presťahovala do dedinky Veľký Cetín neďaleko Nitry. No poviem Vám, zmena je to veľká. Nitrančania, ako mi už dávno pred tým vravel priateľ sú svojskí, je tu ale aj iná klíma (tie teplá), nieje to zas veľký rozdiel no je to iné. Ešteže sa mi Nitra a aj to podnebie tak páči. Pripadá mi to tu ako v trópoch je to podľa mňa lokalitka odlišná od zvyšku Slovenska. Nuž ale dosť bolo geografie. 🙂

Bola som študentkou, 2.ročník za sebou úspešne, krásne leto sa začalo, s kamarátkami v Bratislave, priateľ v Nitre, plány a vidina boli krásne. A po tomto všetkom naspäť do školy v Banskej Bystrici, kde som už ťahala na bakalára. A vtedy sa to stalo, omyl vo výpočtoch plodných dní, na čo som prišla samozrejme neskôr. V Bratiske s veľkým podozrenim, po prelustrovaní modrého koníka, som si urobila test. Na ňom dve paličky ako vyšité. Nuž telefonát do Nitry bol hlasitý a plný emócií, tak, že ho počula celá posádka auta a nitrianska vetva už vedela, že je na ceste nový člen. Aj keď u nich prevládla radosť ja som mala hlavu zmätenú, môj prvý pocit bol, že si, dnes sa mi to ťažko vyslovuje a vyskakuje mi hrčka v hrdle ked to idem spomenúť, nechám bábo vziať. Bardejov nič netušil. Návšteva u doktora bola zvláštna. Bol tolerantný voči tomu, čo som zamýšľala a zároveň som cítila jemné prehováranie nech si ten malý život nedám vziať. Odolávala som, ja hlúpa :D, ale všetko moje hrdinstvo padlo keď som uvidela na sone blikať to malé srdiečko. Zťažka som ovládla slzy. Prvé dieťa som si v minulosti nikdy nechcela dať zobrať, to je proste prvé a ani druhé, vlastne ja som nikdy nebola za potraty, jedine ak sú na to vážne dôvody. Nuž doktor mi vypísal papier, že sa mám rozhodnúť a o tri dni si preň prísť. Vraj je to tak v zákone, že musím mať tri dni na rozhodnutie. A verte, že prvykrát som pocítila zmysluplnosť slovenskej legislatívy. Za tie tri dni sa vo mne prehlboval pocit, že to nieje žiadna katastrofa, a priateľ ma v tom utvrdzoval, čo utvrdzoval on ma presviedčal a tá radosť, čo mu sršala z očí keď si predstavoval čo všetko ho/ju naučí. A tak nastal tretí deň a papier o potrate ostal ležať u doktora. Namiesto toho som si prišla vypýtať termín poradne. Bola som šťastná, že mi to malé nedalo zabudnúť na materinský pud a vďačná priateľovi, že sa postavil k tomu ako sa postavil. Bardejov ešte stále netušil. Tam sa ešte ani osobne nepoznali s mojím priateľom, kedže mal na to dôvody aby tam nešiel, ktoré tu nebudem spomínať pre ochranu súkromia :D. No po tomto rozhodnutí sme sa museli pobaliť a utekať do BJ nie vyklopiť im to pri prvom stretnutí, ale najprv slušne sa zoznámiť. Tak sme tam prišli, zoznámenie prebehlo super, všetci si sadli, debatiť sa bolo o čom, no my svaja s ťažiacim tajomstvom sme mlčali a držali sa plánu. Priateľ už aj párkrát strašil, že on im to povie, s radosťou v očiach sledoval ako som ja bola nesvoja :D. No nie, nechcela som aby som im to musela povedať pričom si este ani jeho poriadne neoťukali, čo sa samozrejme za 4 dni nedá, ale aspoň niečo. Nuž tak som to aspoň vyklopila kamarátkám, ktoré ostali ako obarené, ale tešili sa. Rodičia stále nič a ked nadišiel deň odchodu nevedela som sa dočkať ako prejdú 3 dni a všetko vyzvoním. Vrátili sme sa, samozrejme, už do spoločnej garzónky tu v Cetíne a čas bežal... 1. deň ... 2.deň .... 3.deň a ja celá natešená ale aj stŕpnuta volám mamine. Tie slová mi už dnes pravidelne pripomína so smiechom: ,,Ahoj mami, mám pre teba pozitívnu správu. Vyšiel mi pozitívny tehotenský test. Som tehotná." No vtedy ostala zarazená, nechala na mňa rozhodnutie, aj keď ja som bola už dávno rozhodnutá a vedela som, že ako zdravotná sestra bola pri pár potratoch a bytostne s nimi nesúhlasila. Tak sme sa trošku pokeckali, začala som srandovať, o menách o tom, ako sa teší jej zaťko a podobne. Vtedy však k nej prišiel otec, že idú na nákup a domov, že musí končiť. Medzičasom už to oznámila aj jemu. a zhruba o dvadsať minút telefonát, že: ,,No Zuzinka, kúpili sme si vínko a už zapíjame vnúčika!" no mohli to zobrať ešte lepšie? A už som to mala aj v sebe vysporiadané. Žiadne tajnosti, mohol to kľudne vedieť celý svet! 

Tehotenstvo plynulo krásne, bez problémov, jediné čo mi robilo problémy bola moja psychika. Priveľa zmien a jedna hlavná a zásadná. Už sa nebudem starať, s prepáčením, len o svoju prdel. Ja, čo som nemala žiadny denný režim, lietala som po baroch, po vonku, hrala počítačové hry, na konci mesiaca večne bez peňazí, bola som bordelár, nič som neplánovala, proste som robila, čo sa mi chcelo. To všetko na mňa doliehavalo v pravidelných intervaloch. Spôsobovalo mi to napätie, nielen vo mne samotnej ale aj vo vzťahu, no aj vďaka modrému koníkovi som si prečítala príspevky od Vás, že to prežíva takmer každá žena a tam som našla ukľudnenie. A samozrejme, veľkou oporou mi bol aj priateľ, ten ma vedel dokonale ukľudniť. Avšak boli aj obdobia kedy ma zaliala radosť a hrejivý pocit, aké to bude krásne, ako mi drobec prinesie stále niečo nové, ako sa bude postupne učiť nové veci, vyvíjať, bude sa mu formovať osobnosť, a proste ja ako milovník pestrého a dynamického života som vedela, že to bude dobrodružstvo na celý život, aj ked s hodnou dávkou zodpovednosti. A takto plynulo moje tehotenstvo, prvé pohyby boli niečo nepopísateľne krásné, pohlavie sme zistili až v 35. tt. Čakali sme chlapca. Nitrianska babka ako matka troch chlapcov a vytúženého dievčatka sa len pousmiala, že od jej syna nech dievčatko nečakám:D. Asi silné gény zo strany jeho otca. No lenže ja som mala tiež dosť silnú základňu, čo sa génov týka, z otcovej strany strýko a jeho deti to je jedno a to isté a detto ja s bratom po otcovi. Chúďa moja mamina. A tak vypravdovanie sa o tom, po kom bude, bolo na dennom poriadku. A bavilo nás to. Takto dni plynuli, bruško väčšie a väčšie, ja o 10kíl tažšia, čím ďalej tým horší spánok, bolesti chrbta, no okrem toho nič vážne.

Blížil sa termín, ktorý bol daný na 15. 2. 2015. A ja som sa mesiac pred, v januári, vybrala do Bardejova, kedže som tam mala rodiť. Priateľ ma tam odviezol, po tak dlhej dobe sme si na seba už zvykli ale stále som si robila srandu, že veď si aspoň oddýchneme od seba. Dorazili sme, cesta s tým brušiskom bola vážne únavná. A to sa mi za posledný mesiac este raz tak zväčšilo, čo som sa celé tehotenstvo strachovala či nemám malé brucho. Prvá prehliadka u bardejovského doktora dopadla dobre, on velký srandista, sympatický, veľmi sa podobal na môjho otca. Tak sme si pozreli sono ja, priateľ a bardejovská babka. A kedže povinnosti tlačili, priatel sa pobral späť do Nitry. A ja som tam ostala, vo svojom rodnom meste, v byte v ktorom som vyrastala, s maminou, ocinom a bratom, ktorý práve skončil školu. A bola to ďalšia dávka čudných pocitov:D. Pretože už som tam nebola na to aby som šla s kamarátkami do baru, poprevážať sa na aute a pochodiť po všetkých dedinských zábavách. Už som bola blízko pôrodu a zmena životného štýlu už bola na 99% dokončená. Nezvratná. No radosť z prvého pohľadu na svojho synčeka prehlušila všetky zmätky v mojej hlave. Posledný mesiac bol vcelku kľudný až na infúzie magnézia a 5 dňový pobyt v nemocnici. Neznášam nemocnice, nieto ešte byť tam zavretá, kde pacienti majú horší režim ako vojaci na výcviku. Nuž prežila som. Prietoky po zbytok konca tehotenstva boli v poriadku. Iný problém, ktorý sa vyskytol bol, že som bola v 40. tt a ani náznak pôrodu, placenta vcelku pekná, poslíčkovia? Ani som nevedela aky je to pocit. Doktor ma nechal este tyždeň doma s tým, že dom mala 35 dňový cyklus a teda aj termín môže byť posunutý, ale ak ani to týždňa nič, idem pekne ležať do nemocnice. Ach to zúfalstvo. Takto som si to veru nepredstavovala. Chcela som byť doma, veď kde mi je lepšie ako tam. Predstava, že mám byť opäť obmädzená na slobode, tehotná, ubolená vo vojenskom tábore ma ničila. Myslela som, že práve ja budem ten typ, ktorý príde odrodí, odíde. No opak bol pravdou. Ešteže priateľ to v Nitre nevydržal a prišiel ku mne, čiže posledne tri týždne pred pobytom v nemocnici bol v BJ.