Boj o život(y) 12

Konečná. Štvrtok 12.1.2017

Polnoc zo stredy na štvrtok. Zobudím sa na kŕče v bruchu. Och, ten segedín som večer nemala jesť. Utekám na WC. Keď si ľahnem, nemôžem zaspať, kŕče pokračujú. Dokelu aj so segedínom. Znovu WC. Znovu kŕče? Neprichádzajú nejako často? Beriem do ruky hodinky - každých 8 minút. To nebude segedínom! Počkám ešte pol hodinu a budím manžela. Niečo sa deje. Sú 2 hodiny v noci. 

Kontrakcie sa zosilňujú, vyteká krv. 

Staršie deti spia, jediná možnosť zavolať si záchranku. Kým im človek vysvetlí o čo sa jedná... Áno, 26 tt a mám kontrakcie.

Prídu o chvíľu, zmerajú tep, saturácie, kontrakcie. Ide sa do nemocnice. Ešteže tašku mám zbalenú už 9 týždňov. Áno, celých 9 týždňov je moje dieťa bez plodovej vody. Viem, že sa blíži pôrod. Premáha ma strach. Čo sa teraz udeje? Ako to zvládneme? Splnia sa všetky negatívne prognózy lekárov? Bude dieťa zdeformované? Bude mať menší hrudník oproti telu? Nadýchne sa vôbec, či sa narodí mŕtve? Nikto v okolí nemá takéto predčasniatko a vôbec netuším na čo sa pripraviť. Opäť platí, lepšie nevedieť!

V sanitke je veľmi nepríjemne, cítiť každý hrbol na bratislavských cestách. Ďalšie nadskakovanie ku kontrakciám je naozaj zaberák.

Nastáva aj vtipná situácia. Posádka RZP-čky: 

"Ideme na Kramáre." 

Hovorím: "Nie, tam zachraňujú detičky až od 30 týždňa." 

"Aha, dobre a kde máte doktora?" 

" V Ružinove."

"Tak ideme do Ružinova!" 

"Nie, tam vôbec nie sú vybavení pre takéto predčasniatka."

"Aha, áno. Tak ideme na Antolskú." 

Huráá, normálne Kocúrkovo. Ešteže nie je v BA viac veľkých pôrodníc 🙂

Cestou volajú na CP, už nás čakajú, odvezú ma ihneď na pôrodnicu. Lekár vypisuje správu, zatiaľ čo mi steká infúzia na zastavenie kontrakcií. Nervozita u mňa prekvitá, chytá ma záchvat paniky. Dostávam sáčok a dýcham doň, skoro ako v americkom filme. Teraz mi tu veľmi chýba manžel, potrebujem, aby bol pri mne a upokojil ma... a on nikde. Som tu sama. 

Som v tom sama ☹

Zdá sa, že situácia sa upokojuje, kontrakcie slabnú, presúvajú ma teda na vzdycháreň, zostávam im však po ruke. Je 5 hodín ráno, spať sa už nedá, začína sa ranný nemocničný kolotoč. Po chvíli cítim, že mi horia nohy. Oh, nie, určite mám horúčku. Volám sestričku a teplota sa potvrdí. Je mi to jasné, infekcia, ktorou ma strašili. A nezabudli pridať, že môže zabiť aj mňa. Znovu strach. Kazí sa všetko, čo sa môže. Je toto môj posledný deň? Takto to končí? Zostanú po mne polosiroty? Takýto koniec si nám, Bože, vymyslel?

Znovu prichádzajú kontrakcie, vyteká krv, teplota nepoľavuje. Dostávam niekoľko infúziek. Som v 25+6tt. Strach. Nič, len strach. Pud sebazáchovy si skúšam na vlastnej koži. Je veľmi silný, naozaj veľmi silný... Snaha prežiť a nepripustiť si možný koniec napokon víťazí. 

Toto musím zvládnuť, doma ma čakajú ďalšie 2 deti.

 A toto jedno? Odsúdené od začiatku...