Boj o život(y) 18

Po tom, ako prišla informácia o ťažkom krvácaní do mozgu našej Sofinky, som klesla opäť na samé dno. Ani neviem ako som sa vrátila naspäť na oddelenie. Stále ležím v nemocnici, keďže moja rana ešte nie je v poriadku. Zostávam ako v tranze. 

Ležím a plačem.

Sily, ktoré som pred pár dňami nadobudla, znovu odišli s predpoveďou skorého konca našej princeznej. Stále ju chodím navštevovať na novorodeneckú JIS a sledujem, ako jej očividne rastie hlavička, už aj ja rozoznávam lebečné švy a predstavujem si monštrá z filmov. Takto bude o chvíľu vyzerať náš poklad? Neadekvátne veľká hlava v pomere ku zvyšku tela?

EEG mozgu zachytáva šialené krivky a je mi jasné, že tie vlny nesignalizujú normálnu aktivitu mozgu. K tomu sa pridá občasný zášklb tela. V karte si prečítam, aké všetky lieky jej znovu podávajú, o.i. panadol a tramal, tj. opioid - liek na liečbu strednej až silnej bolesti. Poznám ten liek a v momente si predstavím ako maličké kilové dieťatko trpí. Nedá sa pri tej predstave neplakať. Vlastne slzy neskrývam, som úplne v koncoch. Za tých pár dní som si k nej vybudovala silný citový vzťah, aj keď som ju ešte nemala príležitosť držať v náručí. 

Vystríhala ma od toho prednostka, ale dá sa to? 

Dá sa nepripútať sa k vlastnému dieťaťu?

Jej stav je taký zlý, že sa zvažuje presun na Kramáre a neurochirurgická operácia, zavedenie shuntu, čo je  zavedená hadička (katéter) vedeného z mozgových komôr, pod kožu hlavičky, pod kožu krku do dutiny brušnej a odvádza sa ním prebytočný likvor z mozgu. Bol už kontaktovaný doktor na Kramároch, ale zatiaľ sa vyčkáva čo bude ďalej. Čakajú, či to zvládne...  

Na jednej strane chcem, aby tu zostala, ale uvedomujem si, že je to v tejto chvíli veľmi sebecké a tak prosím Boha, aby si ju vzal k sebe. Bude jej tam lepšie. Tiež dúfam, že tak spraví On, aby sme my nemuseli rozhodovať a podpísať súhlas s paliatívnou starostlivosťou vlastnému dieťaťu... 

Som váha a váham, nedokážem spraviť rázny krok, stále ho chápem ako rozsudok smrti. Muž má podobný názor, nevieme ako ďalej.

V tejto situácii oslovíme nemocničného kaplána. 

Schôdzku, kde všetci traja sedíme na lavičke nehostinnej nemocničnej chodby a so slzami sa radíme, mám v živej pamäti. Krstil Sofinku, vie o jej vážnom stave. Čakám podporu a usmernenie, čakám na jeho slová, ktorými odmietne paliatívnu starostlivosť, čakám podporu a silu bojovať a on... on rozpráva... rozpráva čosi úplne iné... čosi, čo som nechcela počuť...

 "Ak je dieťatko vo veľmi zlom stave, Pán Boh si ho môže povolať k sebe. Z ľudskej stránky je to nepochopiteľné, ale Boh má na to svoje dôvody. Možno vidí, že by starostlivosť o neho bola pre vás veľmi náročná, že by ste to nezvládli. Môže sa pripojiť k Božím svätým a vyprosovať Vám milosti u Pána."

Tak ťažko sa počúvajú tieto slová. 

"Paliatívna starostlivosť znamená sprevádzanie ťažko chorej osoby až po hranicu života. Neberte to aķo niečo zlé, naopak, má pomôcť chorému v ťažkých chvíľach, kedy už samotní lekári nevidia nádej na vyliečenie. Dnes dokáže medicína predĺžiť život o dni, s použitím prístrojov možno aj o roky, ale môže to byť predlžovanie utrpenia, keď život speje nenapraviteľne ku koncu."

"Dobre, ale ak ju nezapoja späť na ventiláciu, tak to chápem ako rozsudok smrti, o čom som ja rozhodla."

"Dôverujte Bohu, nechajte Mu priestor, aby sa prejavil. Niekedy sa stáva, že aj ťažkým prípadom sa v rámci paliatívnej starostlivosti nakoniec zlepší stav, alebo sa dokonca uzdravia, Boží zázrak. Ako má Boh zasiahnuť, keď o všetkom chcete rozhodovať Vy? Nedávate mu šancu, aby sa ukázal." 

Akú šancu, veď ju priviedol až sem, na pokraj smrti a JA CHCEM, aby žila! 

Nechcem ju nechať odísť. Keď to podpíšeme, vezme si ju k sebe a už ju neuvidím, to je mi jasné. Zatiaľ ju prístroje držia pri živote, je tu, môžem za ňou chodiť a hladkať ju v inkubátore.

Strašne to bolí, srdce krváca, rozum sa bráni a kričí: Nieeee, nedovoľ to, mami. Chcem byť s tebou a držať ťa za ruku. 

Či... to chcem len ja a ty chceš už odísť? 

Už si splnila svoje poslanie tu na zemi?

Ani sme nemali možnosť lepšie sa spoznať, babuľka... Zostanú mi tu len dvaja chlapci...