Boj o život(y) 21

O niekoľko dní, 4. februára 2017, prekročila Sofinkina váha 1000 gramov, kilo múky 🙂 Priberá zrazu menej, veľa energie minie na trávenie a hlavne samostatné dýchanie.

Jej stav je stabilizovaný, ale mozgové komory zostávajú zväčšené, časom sa úplne vyčistia od krvi. Podľa sona sa však vyskytol ďalší problém, zrejme baktéria, ktorú mala po narodení úplne všade, zasiahla aj mozog a "vyžrala" niekoľko ložísk. Z pravej hemisféry veľa nezostalo. Podľa lekárov bude mať postihnutú ľavú polovicu tela vrátane jazyka a úst (jedenie a reč), zasiahnutá bude motorika ľavej ruky a nohy (jemná aj hrubá, tj. pohyb, chôdza, úchop), ale môže to byť aj mentálna stránka, tiež sa môže pridať hluchota ako následok silných antibiotík a nikto nevie, či bude dobre vidieť... 

Určite bude značne hypotonická, vlastne ležiak... 

Toto ste chceli?

Nieeeee, toto sme nechceli...

Už sa to zase valí. Vyhrabeme sa z jedného problému, ale lekári nás vedia rýchlo uzemniť. Ich nové prognózy nemajú konca, nič dobré z nich nepozerá.

Stal sa však zázrak, Sofinka žije, dýcha a spravíme všetko, aby sa mala čo najlepšie, aby mohla viesť spokojný a šťastný život. Prognózam už neverím, nechcem im veriť.

Po troch týždňoch od narodenia nás s mužom dobehne pri inkubátore sestrička. Z ničoho nič sa spýta: "Nechcete klokankovať?"

 "Prosím? My? Kedy? Teraz? Jasné! Poďme na to!" Vypadne z nás a už sa to začína. Príprava ako na operáciu 🙂 

O klokankovaní som už počula, ale že sa raz bude týkať aj mňa, by ma nikdy nenapadlo. Sofinka je veľmi maličká, krehká, bojíme sa ju pohladiť, nieto ešte držať v náručí.

Nasledujú udalosti v rýchlom slede za sebou. Vyzliecť si svoje šaty a obliecť si nemocničný zelený plášť. Poriadna dezinfekcia rúk. Radšej si dám rúšku, nech ju nenakazím. Presun ťažkého koženého nemocničného kresla ku kyslíku. Pohodlne sa usadiť sa a čakať. Potom nastáva príprava bábätka, malej kilovej myšičky. Všetky hadičky a prístroje presunúť bližšie ku kreslu, rýchlo odpojiť kyslík, otvoriť vyhrievaný inkubátor, vytiahnuť malú myšičku, umiestniť na hruď pyšnej mamy. Tá sa skoro zrúti od šťastia 🙂 Sestrička rýchlo ukáže ako správne držať takéhoto drobčeka, nie je to vôbec jednoduché, môže sa vyšmyknúť. Prítomný je aj strach, že jej ublížim, telíčko má nesmierne jemné. Nasleduje rýchle zapojenie kyslíkových okuliarov späť na prístroje, nasadenie malinkej ručne pletenej čiapočky na malinkú hlavičku a už len užívať si túto chvíľu.

Drobček ešte neplače, nemá hlások, len sa chvíľkami pomrví a vydá jemné zapišťanie. Skoro ako mňaukanie mačičky. Otvára očká a nechápe, kto to na neho hovorí. Sofinke sa očividne u mamy páči, je spokojná, chvíľkami aktívna, chvíľkami si oddychuje. 

Pyšný tatino robí prvé fotky mimo inkubátora a určite závidí, aj keď sa neprizná. Na ďalšie klokankovanie dostane šancu aj on, nech toľko nezávidí 🙂 Malý človiečik sa musí postupne osídliť ľudskými baktériami, obzvlášť tými, s ktorými sa bude doma najviac stretávať. Mama a tato sú najlepšími "nosičmi". 

Hovieme si spolu peknú chvíľu, dokonca nás príde pozrieť a povzbudiť aj samotná prednostka, z čoho som milo prekvapená. Spoločné chvíľky s kilovým batôžkom sú na nezaplatenie.

Slastné chvíle klokankovania ale netrvali dlho.

Prerušila ich po pár dňoch ďalšia infekcia. Štyri týždne po narodení, kedy sa stále pohybujeme okolo 30 tt, jej ordinujú ďalšie antibiotiká, nastáva ďalší vážny stav - sepsa. Kedy sa už toto skončí? Našťastie liečba zaberá, teraz o ňu nemôžeme prísť. Túto myšlienku ihneď zavrhnem.