Boj o život(y) 3

Pondelok 16.11.2016 Deň D.

Deň, ktorý nám navždy zmenil život.

Nočná návšteva wc. Niečo tečie. Ok, žiaden stres, veď špiníš každú chvíľu. Ale tá krv je svetlá a je jej veľa... Nevadí, kľud. Do rána to bude ok.

Ráno bolo naozaj ok. Všetci odchod do škôlky a do práce. Ležím ešte viac ako predtým, strach je strach.

Popoludnie 14:00. Idem na wc. Čooooo? Znova krv? Tak veľaaaaa? Nieeee, prečoooo? Toto je koniec? Toto je koniec, však!? Toto nemôže byť koniec! Čo mám robiť? Tep 130, srdce mi bije až v niekde v krku, nedokážem normálne rozmýšľať, chytá ma panika...

Nakoniec sa zmobilizujem a volám doktorke, ešte že dnes ordinuje popoludní.

"Mohla by to byť plodová voda, choďte radšej do nemocnice, nech to skontrolujú."

No super, už len to mi chýbalo. V strese volám všetkým naokolo. Muž musí po deti, príde po mňa teda otec. Kam pôjdeme? Prví dvaja sa narodili na Antolskej, ideme tam.

Ha, prvá zlá voľba.

Doktorka na oddelení je milá, ale vecná. Odtok plodovej vody nepotvrdený, ale hlien áno. Sono - teraz to príde - oligohydramnion - málo plodovej vody.

Tak predsa ☹

"Zrejme vám naozaj odtiekla plodová voda, máte jej veľmi málo, len malé ostrovčeky. Musíte tu zostať. Nevyzerá to dobre."

Ako, nevyzerá to dobre? Veď som len v 17 tt. čo to znamená? Čo bude teraz? Aké sú perspektívy a možnosti? Veď sa dotvorí, či nie? Teraz sa to predsa nemôže skončiť. Veď drobček sa hýbe, ešte v noci mu nič nebolo, bol zdravý, šťastný, spokojný v mamičkinom brušku. Čo mi to tu chcete povedať?

Vychádzam z ambulancie. Nachádzam sa v akomsi opare, vo vzduchoprázdne.

Čo bude teraz?

Čo budú robiť?

Ako nám pomôžu?

Dá sa s tým vôbec niečo robiť?

Dostávam svoju posteľ pri okne, čumím von a plačem. Zostala som sama. Mám strach. Bojím sa a neviem, čo bude ďalej. Píšem kamarátke, čo robí sestričku v inej nemocnici. Dostávam kontakt na známeho, lekára- pôrodníka. Keď sa s ním večer spojím, vysvetlí mi vážnosť situácie a odporučí čakať.

Je večer, už nevládzem. Nevládzem už ani spať. Tma v nemocnici, tma na duši. Ležím a plačem do vankúša.

Čo bude ďalej? Neboj sa drobček, zajtra bude lepšie.

Nie, zajtra nebolo lepšie...