Boj o život(y) 32

Nastupujú letné prázdniny, vonku je príšerné teplo. Na detskom ihrisku sa dá existovať len podvečer. Chalani sa hrajú, zatiaľ čo Sofinka z kočíka okukuje svet. Kyslíková fľaša ide občas s nami, podľa toho, či sme si už vyčerpali v ten deň 2 hodinky bez nej alebo nie. Našťastie sa zmestí do odkladacieho priestoru kočíka. Deti naokolo zaujíma aj ten čudesný prístroj, čo má pripnutý na nožičke a ktorý občas pípa. "Milé deti, to je oxymeter čo sníma množstvo kyslíka v krvi a keď klesne pod 93, tak vydáva tieto úchvatné zvuky." 🙂

Nerada takto chodím von, cítim sa čudno, akosi "inak". Polovica ľudí vidí, že čosi nie je v poriadku, ale radšej sa nič nepýtajú. Zvyšných zaujímajú okolnosti, ktoré však nerada vysvetľujem. 

Neviem odpovedať ani na základnú otázku: "Koľko má mesiacov?" 

Neviem. Neviem, čo mám odpovedať: 2 či 5? Čo je správne, keď ani jedno nezodpovedá pravde. Väčšinou poviem, že "má päť ale zodpovedá dvom" a to už sa blížime k lavíne otázok a odpovedí typu Čo? Kde? Kedy? Ako? Našťastie, po pár vychádzkach už stretávam rovnaký okruh známych tvárí, všetci sú už informovaní a všetci nám držia palce, hlavne "nech je maličká zdravá." Toto klišé beriem osobne a ozaj si prajem to isté.

Leto je v plnom prúde a nám sa blíži hospitalizácia na chirurgii. Volám vopred na oddelenie, aby som sa informovala či majú pre nás vôbec vytvorené podmienky. Našťastie, majú izby s pripojením na kyslík, nebude s tým problém. To som rada, pretože stále vo mne rezonuje vyšetrenie u rehabilitačnej lekárky o pár poschodí nižšie a chaos, ktorý tam zavládol po našom príchode.

V deň D prejdeme všetkou byrokraciou a hlásime sa na príjem na oddelení. Sofinku nesiem vo vajíčku. Keďže už môže byť 2 hodiny denne bez kyslíka, využili sme ich na presun, aby sme sa nemuseli znovu viezť sanitkou. Vajíčko je zložené vo vstupnej chodbe, po chvíľke prichádza sestrička. 

Nakukne do vajíčka a zhodnotí "veď vyzerá normálne."

Áno, presne vystihuje pocity ľudí, s ktorými sme konfrontovaní. Keď poviem, že mám dieťa na kyslíku, každý druhý očakáva nejaké monštrum, aj hydrocefalus = veľká hlava, ale pritom v našom prípade je zväčšená len nepatrne. Sofinka vyzerá ako každé iné dieťa, len jej hlavičku obopína úzky káblik a má pretiahnutý tvar z nesprávneho polohovania na Antolskej. Našťastie, polohovací vankúšik a domáce polohovanie spolu s rastom hlávky spôsobujú, že sa hlavička rozširuje a stále viac sa dostáva "do normálu."

Na druhý deň čaká Sofinku vyšetrenie MR mozgu. Vyšetrenie zvládne, ale keď mi ju prinesú späť na izbu a prikážu sledovať, nastáva problém. Napojená je na niekoľko prístrojov a tie zrazu začínajú pípať. 

Tep, ktorý je u bábätiek prirodzene vyšší zrazu začína prudko klesať. 

Ako obarená pozerám na prístroj a očami ho brzdím. Takúto desaturáciu nepoznám a nepríde mi normálna. Tep 110... 100... 90... 80... 70... 60 vtedy sa spamätám a vystrelím zo stoličky. 

Naša izba ako na potvoru nemá tlačidlo na rýchle privolanie sestry. Stihnem dobehnúť do sesterskej izby? 

V tom sa vo dverách zrazím s prichádzajúcou sestrou. Tep 50... "Rýchlo ju zobuďte." Trasieme ňou, prebúdza sa. Tep 60... 70... stúpa. Krvi by sa mi nedorezal. Čo to malo znamenať? Veď sme boli na predoperačnom kardiologickom vyšetrení a všetko bolo v poriadku. Musí sa naozaj vždy niečo pokašľať? Dve hodiny teraz nemôže zaspať. Žeby silná narkóza? Som ako na ihlách, bojím sa odísť čo len na WC, v noci prístroj stále pípa, musia znížiť citlivosť. 

Na druhý deň sú k dispozícii predbežné výsledky z MRI, našťastie operácia hlavičky nie je nutná, bude sa len sledovať jej stav. O bradykardii ani zmienka, vraj to nebude súvisieť s mozgom, ale skôr so silnou narkózou, vysvetľuje mi nakoniec neurológ. Prepúšťajú nás domov, doma ju hneď napojím na náš domáci oxymeter a trvá ešte niekoľko dní, kým sa jej srdiečko dostane do normálu. 

Narkóza jej dala zabrať, už teraz mám obavu z ďalšej potenciálnej.