Boj o život(y) 34

Sofinka je veľká bojovníčka, dokázala to už toľko krát a teraz zas a znova. Ženie ju tvrdohlavosť, je vytrvalá a nevzdáva sa. Samozrejme, že si v rámci svojej diagnózy - hemiparéza - chce uľahčiť každý pohyb, o to dôležitejšie je správne s ňou cvičiť a naprávať jej zlozvyky. Pomáhajú nám v tom počas rehabilitácií v Tetise, návštevy z Centra včasnej intervencie a ešte stále aj naša súkromná fyzioterapeutka. Eliminovať jej zlozvyky ako vypínanie sa do luky a ďalšie je dlhodobá práca. Po prvom rehabilitačnom pobyte v Tetise sa Sofinka začala pretáčať do pravej strany, tj. cez zdravé končatiny. Dlho to vyzeralo, že na druhú stranu sa nikdy nepretočí, ale správnym úchopom a motiváciou otáčania sa za hračkou sa nakoniec po pár týždňoch pretočila aj do druhej strany. To bolo radosti. Celá rodina plesala, bolo to neuveriteľné. "Ležiak" sa začal pretáčať. Dovtedy nikdy nemala rada pobyt na brušku, bolo to vždy ako za trest a zrazu si ho dokázala užiť naplno.

Vo veku korigovaných 6 mesiacov dosiahla 7,5 kg, čo teší všetkých lekárov, ktorých stále navštevujeme. Váhou ani výškou nezaostáva za rovesníkmi. Aspoň s niečím nemáme problém. Našťastie je z nej dobrý jedák, zvláda už aj mäsko, ovocie, zje všetko, čo nezje ju 🙂

Radosť z jej pokrokov nám však koncom októbra pokazila choroba. Mierny soplík bol po pár dňoch sprevádzaný teplotou a silným plačom vždy krátko po zaspinkaní. Vzali sme ju k doktorke, kde sa ukázalo, že to nebude len tak. Hodnota CRP vystrelila kdesi do výšin až ku 130. Naša lekárka je v jej prípade obzvlášť opatrná a tak nás poslala do nemocnice. Mohli sme si vybrať pneumológiu alebo Kramáre. Po dobrej skúsenosti s pľúcnym oddelením, sme bežali ešte v ten deň do P. Biskupíc. Tam nás síce vyšetrili, ale po hodine nám oznámili, že práve prebieha ich zlučovanie s DFNsP a majú zákaz prijímať nových pacientov. Tak sme sa po 4 hodinách pobehovania hore-dole ocitli na Kramároch. Tu jej už na príjme zobrali rovno krv a spravili predbežné vyšetrenia, ktoré len vysoké CRP potvrdilo. Má v tele silnú infekciu, zápal. Vzhľadom na pretrvávajúcu nádchu to spočiatku vyzeralo na zápal dutín či pľúc. Nakoniec nás hospitalizovali na detskej klinike a začali jej ihneď podávať infúziou antibiotiká. Mala vysoké teploty, a tak sa infúzka zakaždým chladila. Vyšetrilo ju v ten deň množstvo lekárov, ale až na druhý deň ráno prišla doktorka, ktorá z príznakov vydedukovala zápal stredného ucha. Chytila ju za uši a keďže reagovala veľmi bolestivo, odoslali nás na ORL vyšetrenie. To potvrdilo predpokladanú diagnózu - zápal stredného ucha.

Našťastie, antibiotiká boli zvolené správne, v liečbe sa mohlo pokračovať. Trvalo pár dní, kým zabrali a po poklese teplôt sme prešli z intravenózneho podávania antibiotík na ústne podanie. Po tom ako stolerovala prvú dávku cez pusinku, nás prepustili domov. Boli to šialené štyri dni strávené na Kramároch. Odsávanie soplíkov "na sesterni" zakaždým sprevádzal silný plač, bolo to veľmi nepríjemné a bolestivé, po 2 dňoch už odsávali nielen hlien ale aj krv ☹ Takisto pobyt s chorým dieťaťom na Kramároch nie je med lízať ani pre rodičov. Hoci som mala neuveriteľný výdobytok doby - svoju posteľ, neustály ruch, nočný plač, kontroly, podávanie liekov a budenie detí na vyšetrenie vo chvíli, keď konečne zaspali nie je ľahké predýchať. Našťastie, deti sa dokážu zotaviť aj v takýchto podmienkach. Boli sme tam štyri dni, ale zostarla som aspoň o štyri roky.

Hádam sa tam tak skoro nevrátime.