Boj o život(y) 37

Silvestra sme strávili v nemocnici. Popriať šťastný nový rok si môžeme až na druhý deň ráno. Telefonujeme si s mužom a prajeme si krajší a šťastnejší rok ako bol rok 2017. Dúfame, že v ňom nebude toľko prekvapení a hlavne si prajeme zdravie pre každého z nás, obzvlášť pre Sofinku.

Silvestrovský pobyt v nemocnici nám ubehol veľmi pomaly. Sofinke po pár dňoch konečne klesla teplota pod 39, tuším sa začína cítiť lepšie, antibiotiká konečne zaberajú. Na ďalší deň by mali po sviatkoch otvoriť aj oddelenie na našom poschodí na druhej strane chodby určené pre malé deti. Uprostred noci na našu izbu prinášajú ďalšie deti s akútnymi respiračnými ochoreniami. Mám pocit, že každý okrem nás má minimálne zápal priedušiek a len my tu vyčnievame. Na izbe je veľmi teplo a tak hrubý nemocničný paplón prevesím radšej cez vysokú stenu zamrežovanej postieľky. Neviem, či toto ochráni Sofi pred neutíchajúcim kašľom prichádzajúcim odvedľa, ale aspoň pre kľud môjho svedomia, som to musela spraviť. V tú noc sme sa vôbec nevyspali. Prijaté deti chodili sestričky neustále kontrolovať, merali teploty, podávali lieky, infúzie, inhalácie.

Pevne verím, že ráno nás presunú na izbu bez kašľov. Omyl! Otvorili nové oddelenie, ktoré zíva prázdnotou, ale nás presunuli na izbu spolu s jedným zápalom priedušiek. Myslela som, že sa mi sníva. Vybrala som sa opäť do sesterskej izby. Znovu sa pýtam, či je to podľa nich ok, okamžite mi dajú za pravdu. Tentokrát s tým nemajú žiaden problém, rovno sa presúvame o tri izby ďalej k malému dievčatku s inými zdravotnými problémami. Na chvíľu si vydýchnem a rozmýšľam akým štýlom rozmiestňujú deti na prázdne oddelenie... naozaj neviem a som dosť sklamaná. Vždy, keď som sa kvôli Sofinke ohradila, presun bol možný. Nedostatok miesta za tým očividne nebol. Hnevá ma to. Som mama a chcem pre svoje dieťa to najlepšie aj vo chvíľach, v ktorých som odkázaná na pomoc iných. Keď situáciu vyhodnotím ako ohrozujúcu, ozývam sa. Určite by to spravila každá z nás.

Po pár dňoch opäť skúšame, či Sofi stoleruje ústne podanie antibiotík a keď sa ukáže, že áno a má zároveň lepšie výsledky krvi a moču, prepúšťajú nás domov. Hurá, už sa neviem dočkať domáceho pokoja, chlapcov, posviatočných koláčikov a hlavne verím v rýchle doliečenie Sofinky.

Samozrejme, ako bonus sme si domov priniesli tráviace problémy. U mňa sa prejavili minimálne, Sofiu sme rýchlo presunuli na dva dni ku babke a najviac to schytali chalani. Začalo im byť zle akurát na oslave plnej detí! Až sa mi zahmlilo pred očami. Rýchlo s nimi domov. Ešte som sa nestihla dospať z nemocnice a už sme mali nočnú a dennú pohotovosť. V kuse vracali a hnačkovali, nevedeli sme koho ratovať skôr. Dúfala som, že sa do nemocnice nevrátime, ale našťastie sme to zvládli doma a Sofinku ochránili. Pripadala som si ako na infekčnom oddelení aj doma. Muž vyfasoval gumené rukavice, rúšky na tvár, ruky sme si striekali dezinfekciou a Sanytolom, pamätám si ako som chlieb krájala so sáčkom na ruke 🙂 Možno prehnaná verzia pokusu o dezinfekciu a sterilné prostredie, ale zabralo to a črevná pliaga sa našťastie ďalej nešírila.