Boj o život(y) 44

Oslava druhých narodenín v januári 2019 je za nami. Pred nami je niekoľkodňový výlet s deťmi na chatu. Začalo to nevinne a skončilo ako čistý masaker!

Sofinka bola prechladnutá, preto som do poslednej chvíle zvažovala či pôjdem aj ja s ňou. Keďže dva dni pred odchodom už vyzerala lepšie, aj soplík ustúpil, rozhodli sme sa ísť všetci. Slniečko nám prialo, dokonca sme mali aj sneh. Bol to môj prvý výlet od jej narodenia, ktorý sa netýkal žiadnych rehabilitácií. Konečne rodina pohromade mimo domov. Sofinka sa vozila na sánkach, všetko vyzeralo fajn až idylicky. 

Po dvoch dňoch pobytu, sa poriadne najedla obedu, hoci predtým nechcela veľmi jesť a vzápätí sa povracala. Začala byť nervózna a kým som upratala, vracala opäť. Na chate boli s nami aj kamaráti s dvomi deťmi a začala som sa obávať, aby nebola za tým črevná viróza a niekoho nenakazila. Posledné dni sme síce nikde neboli, ale nedokázala som si inak vysvetliť jej stav. Táto situácia bola vrcholne nepríjemná. Sofi začala byť značne podráždená, umrnčaná, nervózna, volala tatina, "chytala nervy". Viac síce negrcala, ale jej nervozita sa stupňovala. Sedela, vzápätí vstala, spravila krok, spadla, prešla štvornožky 2 kroky, vstala, točila sa, plakala, mrnčala, nedala sa pohladiť, pritúliť, nefungovalo dohováranie. Po hodine sme jej dali trošku napiť a asi 2 slané tyčinky. Ani tú si nevedela poriadne udržať v ruke. Pohľad na ňu a jej vyslovene "panický záchvat" bol hrôzostrašný. Napadlo mi, či sa niečo nestalo jej hlavičke, niečo, čím nás strašili celú dobu, či sa tam niečo neupchalo alebo neprasklo. Boli sme na chate štyria dospelý, ale ani jeden sme neveli zareagovať, s podobným stavom sme sa ešte nestretli. Nakoniec sme situáciu vyhodnotili ako urgentný stav a telefonovala som na 155-ku. Očakávala som akúkoľvek radu na základe opisu jej stavu, ale rozhodli sa poslať záchranku. Prišli po 15 minútach, žiaľ, bez lekára, ale videli jej absolútny nepokoj, nesústredenosť, stav ktorý sa nedal nijako utíšiť, upokojiť. 

Po vypísaní základných papierov nás vzali  sanitkou do nemocnice. Nevedela som si predstaviť ako obsedí 30 minút pripútaná pásom, ale po 10 minútach sa začala upokojovať a keď sme dorazili na centrálny príjem, už bola celkom kľudná. 

Lekárka na príjme, ju prezrela a vyhodnotila jej stav ako črevnú virózu, vraj je toho teraz kopec. Škoda, že ju nevidela počas záchvatu ☹ Zľakla som sa však virózy, to by znamenalo, že o chvíľu ju máme všetci. 

Nakoniec nás nehospitalizovali, vybrali sme sa naspäť na chatu. Keďže už dlhšie nevracala, rýchlo sme v meste kúpili pár diétnych potravín ako banány a podobne a vybrali sme sa naspäť. V aute si vypýtala jesť, dala som jej kúsok banánu. Vzápätí ho vyblvala. A potom znova. A znova. A znova. Kým sme prišli naspäť na chatu, bolo jasné, že Sofi nie je vôbec v poriadku. Rozhodli sme sa predčasne ukončiť náš pobyt a zamieriť naspäť domov, kvôli prípadnému zhoršeniu jej stavu. Bol večer, balenie neprichádzalo do úvahy, zabralo by veľa času, ten sme nemali, išla noc a Sofi potrebovala spať. Dúfali sme, že po tme v aute zaspí. Kým sme sa na chate dohodli ako budeme postupovať, Sofi pokračovala v grcaní. Nakoniec chalani zostali na chate so známymi s tým, že nás dve muž odvezie domov, noc strávi s nami, keby sa čosi skomplikovalo a na druhý deň sa vráti za chlapcami. 

Vzali sme najnutnejšie veci a šups domov. Cesta autom bola strašná. Dve hodiny neustáleho vracania, všetko mokré, spať nemohla ani 10 minút v kuse. Po príchode domov som si vydýchla. V prípade komplikácií máme Kramáre po ruke, aj keď by som tam skončila nerada. Tých pár zážitkov odtiaľ plne stačilo.

Zostala som s ňou hore, keď hodinku nevracala, dala som jej lyžičku vody, potom po ďalšej pol hodinke ďalšiu a znovu ďalšiu. Tešila som sa, že sa situácia upokojuje.

Ale zdanie iba klame!