Boj o život(y) 8

Prichádza záchrana dieťaťa a úľava pre mňa? Amniopatch všetko vyrieši! Aspoň v tom dúfam...

Nastupujem do ružinovskej nemocnice, prejdem opäť kopou vyšetrení, ďalšie sono (ešteže to nie je rtg, inak by sme svietili až do vesmíru), pribudnú ďalšie antibiotiká a lieky, nesmie sa vo vnútri uzavrieť žiadna infekcia. Strieda sa pri mne viacero lekárov, ale doktora, ktorého čakám, stále nikde. Nemôžem však povedať na nikoho zlé slovo, pripadám si ako by som sa ocitla naozaj v "baby-friendly" nemocnici 😉

O pár dní dostávam inštrukcie, ideme na to!

Na ďalší deň ráno: nejesť, len veľa piť, ide sa na odber krvi. Ó, ale aký. Na vozíčku ma vezú celou nemocnicou do Národnej transfúznej služby. Ako každý smrteľník, musím prejsť vstupným vyšetrením. Už tu tŕpnem, ale našťastie spĺňam kritéria a pokračujem ďalej. Usadia ma pohodlne vo veľkom "zubárskom" kresle a napichnú kopou hadičiek. Ide o autotransplantáciu. Separátor odoberá len trombocyty a plazmu, zvyšok krvi mi vracajú cez druhú ruku späť. Dlhá procedúra našťastie končí, prinesú mi sladený čajík a bagetku, ešte zmerajú tep a plánujú ma poslať späť na oddelenie. To ešte netušia, že sa ma tak skoro nezbavia 🙂 

Po týždňoch ležania mám "motáky" pri akomkoľvek postavení sa, nieto ešte po veľkom odbere krvi. Taký nízky tlak tam už dlho nenamerali, začali sa manévre. Ďalší cukrový čajík, voda, sladký koláčik, poloha do ľahu s vyvýšenými nohami... Hurá, po pol hodine stúpa horný tlak na 90, vravím, že lepší už nebude 🙂 tak si zaželáme veľa šťastia a šups jazda vozíčkom naspäť na oddelenie. Zvyšok dňa kľudový režim. Akoby som inokedy behala 🙂

Ráno príde lekár a oznámi mi, že odber nebol úspešný, niekde sa im cestou stratil.

To sa mi asi sníva! To sa môže stať naozaj len mne! Alebo mi tým chce byť niečo povedané? O chvíľu ideme teda opäť na to. Zasa rovnaká procedúra čo deň predtým. Znovu trávim celé dopoludnie v transfúznej službe, už si tam s doktorkami pomaly tykám 🙂 Znovu ma na konci musia "kriesiť", ale čo človek nespraví pre vlastné dieťa!

Našťastie je tentokrát všetko v poriadku, konečne príde za mnou aj doc. Ferianec, vysvetlí mi zajtrajší postup. Možno ani nemusel 🙂 Už teraz stresujem. Amniopatch je akoby protipól k odberu plodovej vody. Neviem si predstaviť, že toto ženy podstupujú dobrovoľne.

Ďalšie ráno nástup. Ide sa na to, plazma je zmrazená a pripravená, doktori tiež. Ešte mi dajú akýsi oblbovák, aby som sa im nehýbala. Uložia ma na operačný sál, pozakrývajú, vydezifikujú miesto vpichu, nastavia si monitory, povyťahujú veľké ihly... Čosi sa im nepáči, ale nakoniec nájdu ideálne miesto vpichu a vstreknú plazmu dovnútra. 

Od tej chvíle už budeme len čakať.

Odtekajúca plodová voda by mala so sebou stiahnuť aj upravenú plazmu a keď sa tá dostane k diere, odkiaľ vyteká voda, mala by sa tam "prilepiť" a vytvoriť "zátku". Diera sa sama zaláta a plodová voda prestane odtekať. Ideálny scenár...

Tak je to naplánované, znie to úžasne, až surrealisticky. Ale keďže topiaci sa aj slamky chytá, verím im. Verím, že mi tento zákrok pomôže, plodová voda prestane vytekať a moje dieťa dostane po 4 týždňoch bez plodovej vody znovu tak potrebnú vodičku na správny vývoj.

Čaká ma teraz 24-hodinové ležanie takmer bez pohnutia, len nech to pomôže, len nech to pomôže, daj Bože, nech sa diera zacelí... Ešte v ten deň popoludní to cítim... začínajú sa mi kotúlať slzy...