Nehovorí nahlas, aj tak všetko ničí…

Schudla som 25 kíl. A predsa… keď som sa pozrela do zrkadla, nenávidela som svoje telo rovnako ako predtým.

Pýtala som sa.

Prečo?

Prečo ho tak odmietam?

Prečo na ňom vidím len chyby, nech už vyzerá akokoľvek?

Naháňala som sa za dokonalosťou tak dlho, až ma ten pocit, že nikdy nebudem dosť, úplne vyčerpal.

Dnes už viem – túžila som po prijatí. Myslela som si, že ak sa raz budem páčiť svetu, budem si môcť dovoliť milovať sa. 

Ach aký omyl…

Od detstva som vnímala svoje telo ako niečo, čo ku mne nepatrí. Lebo bolo terčom posmechu, kritiky a ponižovania. 

A tak som ho začala nenávidieť. Týrala som ho diétami, hladom, krutosťou...

A ono sa podľa toho aj správalo – zlyhávalo.

Vlastne nezlyhalo ono. 

Zlyhal systém, ktorý nás naučil, že musíme byť iné, aby sme si zaslúžili lásku.

Aký paradox. Najprv sa máme zmeniť, až potom sa môžeme prijať. A tak sa celý život meníme a ani za ten šľak sme neni schopné sa prijať.

A tak strácame absolútny kontakt so svojím telom.

Dnes už viem, že v nedokonalosti je ukrytá dokonalosť.

Keby mi to niekto povedal ako dieťaťu, možno by som nemusela prejsť toľkým bojom. Ale možno práve vďaka tomu dnes píšem tieto slová – a dotknú sa niekoho, kto ich práve potrebuje počuť.

Telesná hanba je tichý, ale veľmi silný vnútorný hlas, ktorý nám šepká, že naše telo nie je dosť dobré, že nie sme dosť krásne, dosť štíhle, dosť správne. Je to hlboké zranenie a práve preto je niekedy ťažké o ňom hovoriť. Tak si ho mnohé nesieme v tichosti, často s pocitom viny, hanby či menejcennosti.

Preto!

Nezáleží na tom, akú veľkosť nosíme akú máme farbu pleti, aký máme stupeň celulitídy či aké máme nohy, ruky či zuby.

Môžeme sa donekonečna porovnávať s modelkami z časopisov, pokiaľ svoje telo nenávidíme, vždy na ňom nájdeme chyby.

Zmena prichádza až vtedy, keď sa na seba začneme pozerať inak. 

Očami lásky. 

Niekto sa to naučí v detstve, niekto neskôr. Ale nikdy nie je neskoro začať milovať svoje telo také, aké je. A keď sa ho naučíme milovať, začneme sa oň aj viac starať s láskou, nehou, súcitom, pochopením. Budeme mu viac načúvať a hlbšie vnímať. 

Budeme presne vedieť kedy, ako a čo potrebuje. 

A konečne ho začneme vnímať ako svoju súčasť. Toho nedokonale-dokonalého diela.

Seba.

A ono nám to vráti. 

Začne kvitnúť.

A čo tá telesná hanba vlastne je?

Telesná hanba je vnútorný pocit, že naše telo je nesprávne, nedostatočné alebo nechcené.

Môže sa prejavovať ako:

•    pocit odpornosti k vlastnému telu,

•    nechuť byť videná, dotýkaná, milovaná,

•    myšlienky typu: „nie som dosť dobrá, lebo mám takéto telo“,

•    alebo túžba „napraviť sa“, schudnúť, zmeniť sa, aby si si „zaslúžila“ lásku.

•    vyhýbanie sa zrkadlám, fotkám, oblečeniu, plavkám,

•    pocit, že si „nedovolím" byť milovaná, obdivovaná,

•    strach z intimity, z nahoty, z blízkosti,

•    tichá nádej: „ak raz schudnem, potom si konečne zaslúžim lásku“ – a keď sa to nestane, príde smútok a sebanenávisť.

Telesná hanba nie je o tom, ako naše telo naozaj vyzerá. Je to emocionálne zranenie, ktoré vzniká, keď sme boli vystavené odmietaniu, kritike alebo porovnávaniu kvôli svojmu vzhľadu.

Odkiaľ telesná hanba pochádza?

Veľmi často už z detstva. Môže vzniknúť, keď:

•    kritizovali našu váhu, postavu, vzhľad,

•    vnímali sme, že mama/otec odmietali seba samých a svoje telá,

•    nás niekto zahanbil za telo (v škole, doma, v partnerskom vzťahu),

•cítili sme, že kvôli svojmu telu nie sme „dosť“ – hodné lásky, intimity, radosti.

Ale niekedy stačí aj jedna jediná veta, ktorá sa do tela zapíše navždy.

Telesná hanba nie je naša vina.

Je to naučená bolesť, ktorú nám odovzdali ľudia, ktorí možno sami nevedeli, ako milovať vlastné telo. A my sme ich slová vzali ako pravdu…

Aj ked to v skutočnosti nikdy pravda nebola.

.A hlavne: telesná hanba nás môže držať mimo vzťahov alebo nás tlačiť do vzťahov, kde musíme “dokazovať”, že sme dosť. Je to veľmi vyčerpávajúci vzorec.

Uzdravenie telesnej hanby nie je o tom, že raz ráno vstaneme a všetko je preč. Je to o postupnom návrate k sebe, krok za krokom:

1.    Prestať veriť starým hlasom v hlave, ktoré hovoria, že nie sme dosť. 

2.    Začať sa na seba pozerať inými očami – očami lásky, nežnosti, ľudskosti.

3.    Odpúšťať si každý deň, že sme boli na seba kruté.

4.    Dovoliť si cítiť bolesť a hanbu – a potom ju pustiť.

5.    A hlavne: začať vytvárať nový vzťah so svojím telom. Nie ako s nepriateľom, ale ako s bytosťou, ktorá si zaslúži lásku.

Naše telo nie je náš trest.

Naše telo je náš domov.

A hoci ho možno ešte stále bolí každé jedno odmietnutie, aj tak verne nesie našu dušu.

Aj tak dýcha s nami. 

Kráča s nami. 

Miluje nás.

A teraz prišiel čas, aby sme sa aj my naučili milovať jeho.