Myslím, že je veľmi dôležité hovoriť o tom, ako sa cítime a čo prežívame. Aj keď máme strach, že nás odsúdia, je potrebné ho prekonať, aby sme sa už viac nemuseli cítiť zle a neboli nato sami. Rodičia, ktorí vychovávajú svoje deti sami, často spadajú do veľmi ťažkých životných situácií a až polovcia osamelých rodičov na Slovensku, žije na prahu úplnej chudoby. Možno sa tu nájdu rodičia, ktorí potrebujú pomoc a tento článok ich buď nasmeruje, osamelí alebo aj keď len malým kúskom nejako pomôže.

Ako slobodná matka viem, aké to bolo mať častokrát len 10 euro v peňaženke a kúpiť zato nákup na celý víkend. A aj napriek tomu, že som pracovala, mať pár drobných na niekoľko dní a nevedieť čo vôbec zato kúpiť, vyvolávalo vo mne neskutočný pocit zlyhania. Že zlyhávam ako matka, ktorá nedokáže prevziať zodpovednosť za svoj život, že sa nedokážem postarať o dieťa, že absolútne zlyhávam ako človek. Čo samozrejme viedlo len k hlbším depresiám a pocitu bezmocnosti. Mala som však pri sebe správnych ľudí a rodinu, ktorí mi pomohli. Ktorým som sa dokázala zdôveriť o tom, čo prežívam. Ale nebolo to vôbec jednoduché, pretože som nechcela nikomu ukázať, že to nezvládam, nedokážem sa pohnúť a že sa takto opúšťam. Mala som strach, že keď sa priznám, odsúdia ma. Strach, že budem niekomu s mojími problémami na príťaž. A to by som už asi naozaj nezvládla. Samozrejme som sa mýlila a nikto ma neodsúdil. Ale ten krok priznať sa druhým a hlavne aj sebe, ako to naozaj je, bol veľmi ťažký. No veľmi, veľmi dôležitý. 

Našťastie ma v tom nenechali samú. Ja som ale mala to šťastie, no stále sú tu osamelí rodičia,  ktorí pomoc v okolí nemajú a zúfalo ju potrebujú. Možno sa boja o pomoc požiadať, lebo sa hanbia, možno majú strach, že ich niekto odsúdi, že im niekto nepomôže alebo možno iba nevedia, kde majú vôbec nejakú pomoc hľadať. Preto sa mi páči organizácia jedenrodič, ktorá ponúka aj psychologickú pomoc, má aj program zameraný na sebarozvoj a pomáha nájsť rodičom tú pravú hodnotu v sebe. Pretože práve byť si vedomý svojej hodnoty,  dodáva silu, energiu a hlavne nebyť viac v nefunkčných či až deštrukčných vzťahoch. A samozrejme, byť vedomý si svojej hodnoty, pomáha ukazovať tie správne hodnoty aj svojim deťom. Myslím si, že je veľmi dôležité o tom hovoriť, ako sa dá naozaj nebyť na všetko sám, pretože veľa ľudí o tom stále ani len netuší. A nie, nerobím nikomu žiadnu reklamu, len ma veľmi zaujala táto organizácia a z vlastnej skúsenosti viem, že vymaniť sa z toho všetkého je veľmi ale veľmi náročné. Či po finančnej stránke, ale hlavne po tej psychickej. Pretože ako sa hovorí, keď je šťastná mama, sú aj deti. Ale niekedy spraviť krok vpred a prestať sa opúšťať, je  naozaj náročné a bez pomoci aj veľmi zdĺhavé. Preto je úplne úžasné, že existujú viaceré organizácie, ktoré pomáhajú a nie len po finančnej stránke, materiálnej, ale aj po tej psychickej. Lebo uvedomenie si vlastnej hodnoty, buďme úprimné, je viac než polovica cesty.

Veľmi sa mi páči citát práve od Fridy Kahlo: ,,Zamiluj sa najprv do seba, do života a potom do koho chceš". Keby sme sa touto myšlienkou zameriavali na seba a vychovávali aj svoje deti, verím že by na tomto svete o niekoľko rokov bolo omnoho menej zúfalých osamelých rodičov, ktorí kvôli nizkej sebahodnote a zlej finančnej situacii, opakovane vstupovali do ďalších nefunkčných vzťahov. 

Aj keď sú občas ťažké dni, veľmi ťažké chvile, a zúfalo plačeme každý večer do vankúša, pretože v tej chvíli nevidíme nič pozitívne, svet okolo nikdy nie je čierno-biely. Je farebný a ponúka nám veľa možností, riešení a hlavne, ako nebyť na to všetko sám. 

Veľa týchto strachov a pocitov ako, že zlyhávame, že nás odsúdia, že budeme na príťaž niekomu, keď povieme čo cítime, pochádza z nášho detstva. Ak sa však rozhodneme s týmito pocitmi pracovať a dávať ich z nášho života von, prestaneme ich prenášať na naše deti. Tým im vlastne zabezpečujeme, že sa s najväčšou pravdepodobnosťou nebudú musieť dostávať do podobných ťažkých situácií. A čo je ešte dôležitejšie, ukazujeme im, ako veľmi dôležité naše pocity sú a je úplne v poriadku o nich rozprávať.

Veľmi rada by som sa s vami podelila o mojom prebudení sa z chudobnej mysle, možno sa v tom nájde aj niektorá z vás. Príspevok bude trošku dlhší, ale je to jedno z mojich najhlbších uvedomení v mojom živote, tak možno aj dočítate dokonca😅.

Celé moje detstvo som počúvala reči typu ako nato nemáme (aj ked sme na niečo mali), to si nemôžeme dovoliť (aj ked sme niečo mohli), ako treba stále šetriť lebo prídu horšie časy, neustále sťažovanie sa ako sa maju druhí lepšie, ako tí a tí dostávajú všetko zadarmo, aké je všetko zlé a nespravodlivé, ako treba mať zo všetkého nového strach, ako je tento svet zlý, ako sa štát nevie postarať o svojích občanov a ako veľmi málo nám dáva. A hlavne, ako sú všetci iní na vine za náš spackaný a chudobný život.

Viete si predstaviť, že sa čo-to na mňa aj nalepilo, ale našťastie som nato teraz prišla. Začala som si to akosi uvedomovať už dávnejšie, ale tak najviac mi to trklo pri čítaní komentárov pod príspevkami, ako štát pomáha Ukrajine. Ľudia sa sťažovali ako všetko majú ukrajinci zadarmo, ako sa musíme deliť, ako nam zoberú prácu, aké príspevky dostanú zadarmo a my zase nič. Ešte k tomu musíme aj pomáhať a štát vôbec nezaujíma, že z čoho vlastne vôbec budeme žiť!

Uvedomila som si, že takto rozmýšľajú aj niektorí moji najbližší a aj niektorí moji priatelia. A tu presne fungovalo to, že ako rozmýšľaš, takých priateľov okolo seba aj máš. Keď som si toto celé uvedomila, úplne sa mi zmenil uhol pohľadu na môj život...Vlastne na celý svet. Nebola som síce až taká ufrflaná ako poniektorí z môjho okolia, ale tiež som sa ľúbila posťažovať. Ako matka samoživiteľka mám prácu, ktorá ma síce baví, avšak žijem z výplaty do výplaty. Hľadala som si aj inú prácu, ale môj blok k hojnosti mi to akosi nedovolil, lebo veď nemám nato nájsť si lepšiu prácu. A ešte aj strach z toho čo spravím, ak bude moje dieťa choré, ma nepustil ďalej(keďže do tejto roboty som si ho mohla aj zobrať). A on naozaj bol aj často chorý, veď som sa toho stále bála...a ten strach som preniesla aj na neho. No a ďalším a veľmi dôležitým faktorom v hľadaní si novej a vyhovujúcej práce bola aj moja hodnota. Keďže som ako keby odmietala na sebe pracovať a len sa sťažovať, frflať a báť sa, a myslela som si že nato nemám, asi si viete predstaviť kam som sa tak mohla posunúť...

A tak to teraz napíšem tak ako to cítim a ak sa to niekoho dotkne( lebo aj mna sa to zo začiatku dotýkalo a odmietala som si to priznať), tak len preto, že to je pravda.

Presne tí čo sa najviac sťažujú, vykrikujú ako nič nemajú, ako nič nedostanú, ako sa o nich nikto nepostará, ako sa majú zle, akú majú zlú prácu, ako ich šéf zdiera, práve tí( a ja som si myslela, že sa dá takýmto spôsobom niekam posunúť, ale nedá), to v živote takýmto prístupom skoro nikam dotiahnu. Lebo preto aby sa mali lepšie, neurobia nič, alebo len veľmi málo. (A nemám na myslí ľudí, ktorí naozaj nemajú vo svojich možnostiach niečo spraviť vo svojom živote, či už kvôli chorobe alebo iným dôvodom.)

Beky sa narodila s DMO a ďalšími pridruženými diagnózami. (DMO- Detská mozgová obrna. Je to prevažne spastická porucha nervovej a svalovej sústavy, ktorá začína v detstve. Je charakteristická narušením nervovej a svalovej sústavy v oblasti svalového napätia (tonusu), svalovej sily, koordinácie a priebehov pohybu. Najbežnejšie bývajú spastické zmiešané formy s celkovo zvýšeným svalovým napätím). Odmalička rada pozerala rozprávky v nemeckom jazyku. Na základnej a strednej škole vynikala v cudzích jazykoch a aj keď jej záverečná práca na strednej škole bola téma chránených dielní, rozhodla sa zbúrať tieto predsudky a išla si za svojím snom. Pre nás všetkých môže byť krásnym vzorom toho, že keď človek niečo naozaj veľmi chce, dokáže to. Skutočne! 

Volám sa Bernadeta Mačeková a narodila som sa 6.11.1995 s Detskou mozgovou obrnou. Už ako malej sa mi páčil nemecký jazyk, dokonca aj rozprávky som pozerala v nemčine. Na základnej škole( aj na strednej) som bola integrovaná( integrácia: začlenenie žiakov so špeciálnymi výchovno- vzdelávacími potrebami do školy pre žiakov bez špeciálnych výchovno-
vzdelávacích potrieb). Na základnej škole som bola skôr samotár. Vzhľadom na moju diagnózu som sa nemohla zúčastňovať mnohých školských výletov a tak bolo spoznávanie spolužiakov komplikovanejšie. No už vtedy som vynikala v cudzích jazykoch, v nemčine a angličtine. Potom som navštevovala Obchodnú akadémiu. Na hodinách nemeckého jazyka som sa viacmennej nudila, aj profesorka vždy vravela, že som v nemčine popredu. Doteraz som s ňou v kontakte, môžem sa na ňu hocikedy obrátiť s prosbou o radu. Mojou záverečnou prácou bola téma chránených dielní. Keďže som sa stretávala s istým stereotypom, že sa môžem uchytiť len v chránenej dielni, vtedy som si povedala, že pôjdem študovať a zbúram všetky predsudky.

Kedy sa v tebe zrodila myšlienka, že by si sa mohla venovať nemeckému jazyku aj profesionálnejšie? 

Jednou z prvotných motivácií, že sa budem venovať nemeckému jazyku aj profesionálnejšie bolo, keď som mladšej sestre na dobrú noc preložila jednu rozprávku z nemčiny. To ma tak povzbudilo a motivovalo. 

Ako sa ti darilo na vysokej škole? 

Bolo to veľmi ťažké štúdium, hlavne ak uvážim ten psychický tlak počas skúšok. Ale teraz si hovorím, že to bolo aj dobré, lebo vďaka tým skúsenostiam som zase o čosi dozrela. Pamätám si, že keď som tam prišla, jednej spolužiačke som hneď pomohla s referátom v nemčine. A tak ma to povzbudilo, že som to vedela. Na hodinách nemčiny som vždy sedela vpredu a častokrát som pomáhala spolužiačkam s prekladom. A keď chceli ísť skôr z hodiny preč na autobus, tak som to prekladala profesorke ja, lebo ona hovorila iba po nemecky a dievčatá to nevedeli správne sformulovať v nemčine. To ma tiež tak povzbudzovalo ísť dopredu. Ale nebolo to vždy jednoduché. Oproti nemčine mi slovenčina išla slabšie. Jeden diktát som písala aj viackrát. Ale často som stretávala aj Nemcov, ktorí mi vraveli, že nemám žiaden akcent a že som v tom jazyku veľmi dobrá. A to ma tak motivovalo nevzdávať sa.

Príbeh so šťastným koncom aj keď šťastne vôbec nemusel skončiť. Moniku posielali na potrat, no ona sa so svojím priateľom nevzdala a hľadali iné riešenie. A našli ho! Vďaka silnej túžbe zachrániť svoje dieťatko, profesionálnej pomoci lekárov a presne načasovaného telefonátu, má dnes malý Maximko už jeden rok. Tento príbeh vám možno dodá silu bojovať a nevzdáť sa, aj keď to niekedy vyzerá úplne beznádejne.

Bolo to ich vytúžené dieťatko. Monika si svoje tehotenstvo veľmi užívala. Bruško jej pomalinky rástlo a dieťatko sa brušku vyvíjalo tak ako malo. Tehotenstvo bolo bez komplikácií, až pokiaľ...

Komplikácie nastali v 16 týždni tehotenstva, kedy mi robili tkzv. Tripple testy, ktoré odhalili možný výskyt vrodenej vývojovej vady, presnejšie rázštep nervovej trubice. Veľmi nás to zaskočilo, keďže v 13 týždni sme absolvovali 3D sono, ktoré je zamerané na vývojové vady a všetko bolo v poriadku. Aj keď nám z tripple testov vyšlo vysoké riziko až 1:1 nebrali sme to vážne. Spoliehali sme sa na predošlé sono. Aj moja gynekologička mi povedala, že niekedy sa testy zvyknú mýliť, a tak sme len rutinne absolvovali genetiku a testy sa zopakovali, ale opäť vyšlo toto vysoké riziko. Lekári nám odporučili buď odber plodovej vody aby sa to potvrdilo alebo počkať do 20 týždňa a absolvovať opäť kompletné morfologicke sono. Rozhodli sme sa počkať,no pamätám si, že to čakanie bolo hrozné, plné obáv a strachu. Keď konečne nastal súdny deň sona, diagnóza sa bohužiaľ potvrdila....vtedy sme sa zrútili.

O akú diagnózu sa presne jednalo a čo Vám odporučili lekári? 

Lekár na sone nám s poľutovaním oznámil, že náš synček má diagnózu rázštep nervovej trubice, presnejšie rázštep chrbátika alebo inak povedané Spina Bifida. Trvalo mu veľmi dlho než našiel miesto kde sa rázštep nachádza. Nakoniec ho ale našiel na chrbátiku a povedal, že hneď ako priložil sondu k bruchu vedel, že niečo nie je v poriadku. Zistil to podľa zväčšených mozgových komôr dieťaťa. Poškodenie na chrbátiku bolo ale v tom čase maličké, ledva viditeľné. Prognózy lekára boli ale jasné. Dieťa sa narodí ochrnuté, nebude vedieť ovládať končatiny, väčšinou tieto deti bývajú inkontinentné, to znamená že sa musia doživotne cievkovať pretože neovládajú močový mechúr ani stolicu a vo väčšine prípadov sa k tomuto ochoreniu pridruží aj hydrocefalus. Na otázku čo sa s tým dá robiť nám lekár povedal, že pacientkam v takomto prípade odporúča determináciu plodu, teda potrat.... čo uviedol aj do našej lekárskej správy.

Ako ste sa po takomto odporúčaní cítili?

Najťažšia skúška života, najväčšia bolesť rodiča, najzložitejšie obdobie. Strata dieťata vyvoláva v človeku smútok, hnev, bezbrannosť, prázdnotu a akúsi veľkú nespravodlivosť. Je priam neuveriteľné, koľko mamičiek a oteckov si touto stratou musí prejsť. Jednou z nich je aj Simonka @paulinka2014, ktorá si svoju dcérku nikdy nepriniesla domov...

Bol to môj poslendný deň v práci a potom som mala nastúpiť na materskú dovolenku...
Od rána ma pobolievalo v bruchu, no dala som si magnézium a prešlo to. Večer som si bola s kamarátkami posedieť a keď som sa vrátila domov, bolesti sa znovu vrátili. Magnézium nezaberalo a tak ma rodina vzala na pohotovosť.

Keď ma primár vyšetril, vystrašene povedal, že hrozí predčasný pôrod. Hneď volali záchranku a prevážali ma do vedľajšieho mesta (naša pôrodnica nebola vybavená pre predčasne narodené babätká). Plodová voda mi praskla už v sanitke a začali aj silné kontrakcie. Bola som taká vyľakaná, že som len rýchlo zavolala manželovi čo sa deje a oni hneď nasadli do auta a išli za mnou. Po príchode do nemocnice ma vzali ešte na sono aby zistili aká je malinká veľká. Započula som, že má len okolo 700 gramov a nie je otočená hlavičkou dole. Rýchlo museli spraviť cisársky rez. Dali ma do celkovej anestézy a po cisárskom ma zase nemohli zobudiť. Moja mamina ma vraj vo výťahu držala za ruku, no ja si to ani nepamätám. 

Zobudila som sa až na izbe a vôbec som nevedela čo sa stalo ani čo je s malinkou. Najhoršie bolo, že mi nikto nechel nič konkrétne povedať. Až jedna pani, ktorú prepúšťali domov mi podala mobil aby som mohla zavolať rodine a tí mi všetko povedali. Malinká bola v inkubátore a mala len 34 centimetrov a 850 gramov. Hneď poobede ma začali stavať na nohy a moja rodina ma už čakala aby sme mohli ísť spolu pozrieť malinkú Timejku. 

Malá Palculienka

Keď som ju prvý krát zbadala, bola taká malinká a krehučká. Ako Palculienka.
Po dvoch dňoch ma pustili domov a každý deň sme jej nosili mliečko, ktoré som si odsávala, no žiaľ o mesiac som ho stratila. Malinká však veľa nepapala a tak mala ešte dosť v zásobe. Potom sme chodievali za ňou každý druhý deň, keďže sme boli z iného mesta. Timejka pekne rástla a priberala. Mala už 1780 gramov a všetko vyzeralo byť v poriadku. Až jedného dňa, keď som mala ísť za ňou mi volali, že sa jej pohoršilo a musia ju rýchlo previesť do Bratislavy. Nikto mi však nepovedal čo sa stalo, ani kam presne ju prevážajú.

Každe dieťa je iné, každé je jedinečné a každé je dar. Niektoré deti dostali aj čo to naviac, napríklad jeden chromozóm. Downov syndróm niektorým ľuďom naháňa strach. Strach z tejto diagnózy v dnešnej dobe aj napriek širokému rozsahu lekárskych vedomostí skôr vyplýva len z nevedomosti tohto problému. O tom, aké je mať dieťatko s Downovým syndrómom a či je naozaj potrebné mať strach z tejto diagnózy, nám porozprávla mamička krásnej Márie @cakanka_m. 

Moje tehotenstvo bolo ukážkové. Krvné testy boli v poriadku a ani meranie šije nenaznačovalo žiadne komplikácie. Celé tehotenstvo som si užívala a ani som netušila, aké výnimočné dievčatko privediem na tento svet.Týždeň po termíne mi začali vyvolávať pôrod, ale Mária mala slabé odozvy srdiečka a na svet musela prísť sekciou. Videla som ju len chvíľku po pôrode. Sestričky vraveli, že hneď ako ju skontrolujú a odvážila, budem si ju môcť vziať do náručia. Nepriniesli mi ju. Nikto mi ani neprišiel povedať čo sa deje a ja som začínala mať obavy. Po dlhšom čase prišla doktorka a povedala, že malinká má problémy s rozvodom kyslíka do celého tela a musia ju previezť do druhej nemocnice. Manžel bol pri malinkej keď ju chystali na prevoz a ja som čakala na ďalšie správy. Keď sa potom vrátil, prišla za nami opäť doktorka a povedala nám, že sa malej počas prevozu v inkubátore polepšilo a pravdepodobne to bolo spôsobené z plodovej vody. Manžel však išiel malinkú v ten večer ešte pozrieť a tam mu doktori oznámili, že Mária má 2 dierky na srdiečku a majú podozrenie aj na Downov syndróm. Nasledujúci deň som bola prevezená do tej nemocnice aj ja. Máriu som uvidela až na tretí deň, keďže neonatológia sa nachádzala v inom pavilóne a po sekcii bolo trošku komplikovanejšie tam ísť.

Ako ste to prijali?

V ten večer sme moc neriešili DS. S manželom sme sa rozprávali hlavne o srdiečku, ukázal mi pár fotiek malej a rozlúčili sme sa. Na tretí deň, keď som Máriu uvidela, veľmi som sa rozplakala. Mala popripájaných toľko hadičiek. Je naozaj bolestivé, keď vidíte svoje dieťa v takom stave a máte strach či vôbec prežije. Doktori nám povedali, že jedna dierka sa zrastie, druhú je potrebné operovať v čo najkratšom čase. 

Mária našťastie každým dňom silnela a veľmi sme sa z toho tešili. Asi po týždni prišli výsledky z genetiky a DS sa potvrdil. Oznámili nám to veľmi citlivo a v pozitívnom zmysle, čo vnímam ako veľmi empatické a profesionálne. Myslím, že ak sa diagnóza oznamuje citlivo a v pozitívnom zmysle, potom to aj rodičia dokážu lepšie prijať. Doktorka nám povedala, že sa nám narodilo výnimočné dieťa a porozprávala nám čo všetko tieto detičky dokážu. Mne však vôbec nevadí, že má Mária DS. Manželovi to prišlo ľúto, čo je prirodzené, každý predsa túži po zdravom dieťati. Po pár dňoch to ale všetko odznelo.

Začali sme sa sústrediť na operáciu, keďže dierka bola veľká 1 cm a bola umiestnená rovno medzi komorami. To malo za následok rovnako veľký tlak v pľúcnom (malom) okruhu aj vo veľkom okruhu, ktorý ide do celého tela. V pľúcnom okruhu je menší tlak lebo je menší a srdce nepotrebuje pumpovať krv do celého tela. Ak by sa to neoperovalo, znamenalo by to fatálne poškodenie pľúc. Mária podstúpila otvorenú operáciu srdca VSD 22. júna. Našťastie všetko dobre dopadlo a po dvoch týždňoch nás pustili domov. Následne ešte 5 mesiacov brala lieky na zníženie tlaku v pľúcnom obehu. Okrem toho sa Mária lieči aj na štítnu žľazu.

V poslednej dobe sa často stretávam s príspevkami mamičiek, ktoré žiadajú o pomoc či radu, pretože ich opustil partner alebo ich partner ponižuje, bije či ostali sami s dieťatkom. Možno sami odišli od nejakého debila( píšem debil, pretože slovíčko debil je najčastejšie v diskusiách spomínané, neskôr vysvetlím, že to vlastne debil ani nie je).
Dosť často ale vidím nemilé reakcie niektorých žien, ktoré nechápu ako si môže nejaká žena, nájsť takého debila a ešte si s ním spraviť aj dieťa, prípadne sa nešetrí ani na urážkach typu, a to citujem:
,, veď ty nie si určite normálna, keď si si našla takého",
,, určite si si ho zaslúžila'',
,, chúdence deti, čo majú takých rodičov'',
,, pretože ak si niekto nechá urobiť od takeho idiota dieťa ,tak tá žena nie je o nič lepšia . Len chúďatá tie deti, čo sa rodia z takýchto vzťahov. A poslednú dobu sa s týmto roztrhlo vrece. Trochu rozmýšľam s kým idem do vzťahu a s kým si urobím dieťa.
,, ja tiež nechápem ..kravy sú to...prvý raz sa dá odpustiť ale dva krát to isté...a čo tie deti????chúdence..."

A ďalej ani nemusím písať... Mnohé mamičky a ženy si sem prichádzajú po radu, sú naozaj v zlej situácii, no stalo sa. Aj sa stať malo, pre niečo určite. Namiesto pomoci sa tu však stretávame, a to skoro v každej diskusii, len s ponižovaním, kritizovaním, sudením ba až nadavaním...

Keďže sama som si takého,, debila" našla, dovolím si dať poniektoré veci na správnu mieru a prípadne objasniť správanie niektorých žien.

Žena, ktorá si takého nejakého,, debilka" nájde, často pochádza z nie celkom dobre funkčnej rodiny. Pravdepodobne pochádza z rodiny, kde boli hádky na každodennom poriadku, kde láska a rešpekt boli cudzie slová, častokrát padla aj facka, urážky a ponižovanie tiež nechýbali. Ja som tiež vyrastala v rodine, kde sa moji rodičia často hádali. Mama sa snažila zarobiť každú korunu navyše, aby nám mohla kúpiť čo sme potrebovali, čas na nás moc nebol, otec mal veľa roboty okolo domu a v záhrade. A tak sme ako decká vymýšľali, čo však smerovalo k tomu, že sme vždy niečo vyparátili. Následkom však boli NEVEDOMÉ tvrdé slová ako:,, no čo si ty zaslúžiš? Nič!", alebo ešte lepšie: ,, neni si ničoho hodná"! Slová, ktoré však aj rodičia počúvali od svojich rodičov a opakovali nám ich iba ako dobre naučené frázy. Bez hlbšieho významu.

Dievča, ktoré celý život počúva, že neni ničoho hodné, si to celou svojou mysľou a srdcom začne samozrejme o sebe aj myslieť:,, veď mi to moji rodičia často hovorili, asi majú pravdu".

Čudujete sa prečo má v dnešnej dobe toľko žien depresie? Myslia si, že sú neni ničoho hodné. Že sú zbytočné a nemajú žiadnu hodnotu. Nikto im totiž nepovedal, že sú milované, krásne, jedinečné a úžasné. Miesto toho počúvali opak, ktorý sa hlboko zapísal do ich vnútra.

Veľmi sa teším a som vďačná, že som mala možnosť testovať práve slovenské produkty. Veľmi sa teším aj z toho, že sa do našich obchodov dostáva čoraz viac slovenských produktov, výrobkov. 

Môj prvý nákup 

Moc veľký výber nebol, čo ma však zarazilo, že všetko bolo balené v plaste.

• Broskyne - chutili naozaj super, boli šťavnaté a sladké.
• Čerešne - tie chutili naozaj neskutočne.
•  Ríbezle - tie môj drobec zjedol sám.
• Mrkva - v porovnaní s našou zo záhradky mala rovnakú chuť, čo je v dnešnej dobe naozaj šťastie, kúpiť takú mrkvu v obchode.
• Cherry rajčinky - potrebovali ešte nejaký čas na dozrietie, ale boli chutné.

V lete najviac zbožňujeme ovocné šťavy a tak som hneď aj jednu spravila. Do odšťavovača som dala mrkvu, čerešne, broskyne, aj pár jabĺk som pridala, trochu olivového oleja a dobrota je a svete.

Môj druhý nákup 

Keď som bola malé dievčatko, netúžila som byť princeznou ako všetky moje kamošky. Chcela som byť športovkyňa, mať rada hory, hrať futbal. Túžila som byť všetkým tým, po čom by si ma môj otec všimol, bol na mňa hrdý. Bilo sa to vo mne, pretože potajme som rada spievala, v hĺbke srdca som túžila byť herečkou a ako naschvál, zbožnovala som sladkosti. Podpísalo sa to samozrejme aj na mojej váhe. Akosi som mala potrebu kompenzovať strach, hnev z toho, že nie som taká, akú ma chce mať otec, sladkosťami. A tak som v jeho očiach nebola dostatočne dobrá a jasne mi to dával pociťovať. Ako 15-ročná som mala veľké problémy s prijímaním jedla, nejedla som koľkokrát aj 8 dní. Po čase som mala vysnívanú váhu, dokonca ma všetci chválili, no otec si to ani nevšimol. A to ma bolelo najviac. 

Prednedávnom som mamine povedala, že začnem kváskovať. Je vyučená pekárka, takže mi nezabudla pripomenúť ako bude všetko špinavé, aké to je ťažké a 100 ďalších dôvodov prečo vlastne ani nezačať. A tak to bolo odmalička. Sto dôvodov prečo neísť na ten kolotoč, ďalších sto dôvodov prečo sa nekamarátiť s tú a tú kamarátku, tisíc dôvodov prečo neísť na konzervatórium a milión dôvodov prečo neísť na tam tú dovolenku. Veď čo všetko sa mi môže stať. Skoro celých 30 rokov som mala pocit, že nie som dostatočne dobrá, pekná, štíhla a mala zo všetkého nového strach. Aj keď som sa prekonávala, vždy mi najprv napadali tie najhoršie scenáre, čo všetko sa môže stať.

Ďakujem Bohu za mojich rodičov, pretože sú jednoducho úžasní. Sú presne takí, aby som ja mohla dnes byť tým, čím som. Neverím na náhody. Verím, že všetko má určitý význam, zmysel. Môj otec mi mal ukázať moju hodnotu. Najskôr mi ju však musel ako malému dievčatku ukradnúť, aby som ju rokmi získala späť a zistila jej skutočnú hodnotu. Lebo človek najlepšie zistí hodnotu niečoho vtedy, keď to nemá alebo to stratí. Napríklad štíhlost najviac pocíti človek, ktorému sa po mnohých rokoch podarí konečne schudnúť. Slobodu ocení najviac človek, ktorého práve po 20 rokoch prepustili z väzenia. No a za zdravie najviac ďakuje človek, ktorý sa vyliečil z ťažkej choroby.

A či som sa hnevala?

Nebudem ani klamať, že som sa koľko krát aj hnevala na rodičov, prečo boli ku mne takí a takí. Odpustenie však prichádza cez porozumenie. Robili iba tak, ako boli sami naučení, vlastne robili ako najlepšie vedeli. To zlé chovanie rodičia odovzdávajú svojim deťom iba z polovice tak ako sa k nim chovali ich rodičia.
Rodičia môjho otca nikdy nechválili. Práve naopak, neustále ho ponižovali a bili. Moja mama utekala celé detstvo pred opitým otcom, ktorý chcel celú rodinu zabiť. Ten strach z toho čo bude, keď sa vráti domov opitý si asi ani nedokážem prestaviť. Nečudo že sa bojí dodnes a mňa sa snažila len chrániť. Už asi chápete čo všetko prežili a že iba kúsok z toho celého zlého sna, odovzdali mne. V porovnaní s tým čo zažili, vychovali ma milión násobne lepšie a dali omnoho viac lásky, než sami dostali. Ľudia poväčšine nevedia dávať to, čo sami nedostali. Ak však dávajú, aj keď sami nedostali, je to znakom hlbokej lásky, sebapremeny, roky premaháhania sa. Oceňte to, čo sa vám dostáva, možno je to to najlepšie, čo vám môže niekto dať.

Keď som bola malá, chcela som zmeniť svet. Chcela som, aby malo každé dieťa toľko lásky, koľko potrebuje. Dnes však viem, že najdôležitejšie je zmeniť seba a dávať viac lásky, než bolo dané mne. Iba tak môžem zmeniť svet.
My rodičia máme jednu úžasnú superschopnosť, cez seba a naše deti ten svet naozaj zmeniť môžeme. Deti nás pozorujú a opakujú. Ako sa budeme správať my, tak sa budú aj oni. Tu je jeden menší príklad ako to vo svete detí funguje.

Keby sme tak len všetci vedeli....

že na tento 🌏 sme neprišli urobiť špeci kariéru👨‍🎓👩‍🎓👨‍⚕️👩‍⚕️👩‍⚖️👨‍🏫👩‍🍳👨‍🔧👩‍🔧👨‍🏭👨‍🔬👩‍🚒💂‍♂️👷‍♀️🕵️‍♂️👮‍♀️🤴👸🎅👩‍🚀, ani vyhrať 💵💰💲💶, ani postaviť 🏘️🏢🏰, zdolať 🏔️⛰️, zdokonaliť naše 💋💅👀💪🐐🐐. Keby tak všetci ľudia vedeli, že na túto 🌏 sme boli poslaní rásť ➡ na duši a že všetko čo sa nám zdá byť príťažou je len stupienok 🔝. Že nikdy nie sme natom tak zle, pretože na svete behá milióny ľudí, ktorí sa majú ešte horšie🤷‍♀️. Najefektívnejším a najúčinnejším spôsobom ako sa mať lepšie v neľahkých časoch je ➡ byť vďačný.

A začo ❔🤷‍♀️

Za to všetko čo už máme🙆‍♀️. Pretože spúšťačom nedobrých časov býva často práve ten pocit, že niečo nemáme, nemôžeme mať či dosiahnuť. ⚠ Preto ak príde ten čas, kedy si poviete, že už ďalej nevládzem🙆‍♀️, nemôžem🙅‍♀️, nechcem🙍‍♀️, nedarí sa mi🙎‍♀️, mám veľké nešťastie🤷‍♀️, prečo práve JA?🤦‍♀️, toľko smoly nemá asi nikto na svete🧟‍♀️, keď príde ten čas a vy nebudete nachádzať riešenia na problémy🤷‍♀️, keď bude chuť nežiť silnejšia než chuť žiť🙇‍♀️, vtedy je čas spomaliť a zamyslieť sa💁‍♀️.

Byť vďačný💜.

Lebo najlepší spôsob ako nemyslieť nato, čo všetko nemáme ➡ je uvedomiť si, čo všetko máme. Jednoduchý návod ako si uvedomiť čo všetko máme, je spísať si to. Nič vás nenapadá? Čo tak byť vďačný za úžasnú 👨‍👩‍👧‍👦, zdravé 🙌👀💋👂👃👣🧠💝, lásku💏, strechu nad hlavou 🏡 , teplú posteľ🛌, pitnú 🥤, rovnako bláznivých kamošov🤸‍♂️🤸‍♀️🤹‍♂️🤹‍♀️, aj za vášho 🐶 či 🙀, zato že máte plnú chladničku🍴 🍇🍉🍌🍏🥐🥗🥪 a aj zato, že nemusíte rozmýšľať, či budete mať vaším deťom dať čo jesť.
Byť vďačný aj zato, že ste šikovný😊, múdry☺️, empatický🙃, dobrosrdečný, odvážny😛, šarmantný a charizmatický 😃 😉😎😍.

"Je to hanba!", zaznelo na chodbe pre návštevy v pôrodnici. "Je hanba mať postihnuté dieťa, mala ísť na potrat, v dedine radšej nič nebudeme hovoriť, !", povedala potichu, ale rázne matka čerstvej mamičky, ktorá onedlho prišla na chodbu.
Zabolelo ma v srdci. Sedela som hneď vedľa a v tej chvíli som nachvíľku prestala dýchať. Ako sa musí tá mamička cítiť? A čo to malinké?

Slza mi padla na tvár môjho malinkého syna, ktorého som držala v náručí. Pocítila som úľavu, to moje dieťatko je zdravé, ale zároveň aj trpkú bolesť. Prečo je hanba mať také dieťa? Prečo spoločnosť také deti tak veľmi odsudzuje? Prečo som pocítila veľkú úľavu? Je to už v nás zakódované, že postihnuté dieťa znamená len hanbu a kopu starostí či nejakú stratu určitého komfortu na ktorí sme zvyknutí ?

Prišla na chodbu, stretli sa nám pohlady. V jej očiach bol veľký strach, bolesť, hnev. Po ťažkom pôrode ledva stála na nohách, ale skôr jej chcelo srdce padnúť na podlahu. Všetci ju zavrhli, všetci na ňu pozerali. Akoby sa jej každý chcel pozrieť do tváre a vidieť jej reakciu, ako to prijala. Ako prijala dieťa s Downovým syndrómom. Chcela utiecť, ale bez dieťaťa. Nebola nato pripravená. Nevedela to prijať. Nemala nikoho, kto by ju podporil, povzbudil, či povedal, že to zvládne. Nikoho, kto by ju pochopil a vypočul. 

Viete čo je na tom najhoršie? Že spoločnosť súdi matku aj také dieťa akoby to bol odpad, akoby spravili niečo zlé! Začo presne sa majú také maminy, otcovia a detičky hanbiť? Zato že nespĺňajú  kritériá konzumnej spoločnosti, ktorej je úplne jedno, ako sa človek cíti, dôležité je ako vyzerá? Je toto vôbec možné v 21 storočí? Je vôbec môžné, že dokážu byť ľudia až takí úbohí a mať také lacné a zarážajúce názory? A pre pofíderny vlastný komfort sa dokážu takého dieťaťa zbaviť, alebo to budúcim mamičkám kážu?
To je hanba! Každý má predsa dôvod byť, každý má právo žiť. Presne taký, ako ho ten 🔝 chce mať! Všetci sme odlišní, v tom spočíva naša krása. Ale tá najdôležitejšia krása vychádza z nášho ♥!

Už ste stretli niekedy dieťa či dospelého s DS? Áno? A ako ste sa cítili v jeho prítomnosti? Nepocítili ste náhodu veľkú úľavu, pretože ste sa konečne nemuseli na niekoho hrať, pretvarovať, snažiť sa zapôsobiť? Dostali ste od neho úsmev? Určite áno, človek s DS sa predsa často smeje a túži len po jednom, byť šťastný. Jeho šťastie je však o niečom inom, ako to naše šťastie. Nestojí nič ❗ Ale to naše šťastie je často krát len lacné a povrchné. Kupujeme si drahé veci,  častejšie a častejšie, pretože prahneme po tom skutočnom šťastí a nepriznáme si to. Radšej ideme do obchodu kúpiť niečo a klameme, že toto nám ku šťastiu stačí. Nestačí, ani nikdy nebude. A v takomto klame žijeme často celý život, bohužiaľ nato prídeme až tesne pred naším posledným výdychom. Človek s DS možno nežije tak dlho, no umiera s úsmevom. Od života nič neočakával, nemusel spĺňať žiadne spoločenské podmienky krásy či postavenia(aspoň si ich neuvedomoval, vďakaBohu) a predsa bol šťastný. Jeho chápenie bolo nastavené predsa tak, že byť šťastným je poslaním človeka na zemi. A to ide aj cez maličkosti a skromnosť. Prečo si nemôžeme aj my nastaviť takéto chápanie?

Je obrovské šťastie mať dieťa, nech už je hocijaké, každé chce byť šťastné. Dajme im tú možnosť 💜.