Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
    zuzinapipina
    17. apr 2020    Čítané 4146x

    Toto je Beky❣️Zbúrala všetky predsudky a splnila si svoj sen 💜

    Beky sa narodila s DMO a ďalšími pridruženými diagnózami. (DMO- Detská mozgová obrna. Je to prevažne spastická porucha nervovej a svalovej sústavy, ktorá začína v detstve. Je charakteristická narušením nervovej a svalovej sústavy v oblasti svalového napätia (tonusu), svalovej sily, koordinácie a priebehov pohybu. Najbežnejšie bývajú spastické zmiešané formy s celkovo zvýšeným svalovým napätím). Odmalička rada pozerala rozprávky v nemeckom jazyku. Na základnej a strednej škole vynikala v cudzích jazykoch a aj keď jej záverečná práca na strednej škole bola téma chránených dielní, rozhodla sa zbúrať tieto predsudky a išla si za svojím snom. Pre nás všetkých môže byť krásnym vzorom toho, že keď človek niečo naozaj veľmi chce, dokáže to. Skutočne! 

    Volám sa Bernadeta Mačeková a narodila som sa 6.11.1995 s Detskou mozgovou obrnou. Už ako malej sa mi páčil nemecký jazyk, dokonca aj rozprávky som pozerala v nemčine. Na základnej škole( aj na strednej) som bola integrovaná( integrácia: začlenenie žiakov so špeciálnymi výchovno- vzdelávacími potrebami do školy pre žiakov bez špeciálnych výchovno-
    vzdelávacích potrieb). Na základnej škole som bola skôr samotár. Vzhľadom na moju diagnózu som sa nemohla zúčastňovať mnohých školských výletov a tak bolo spoznávanie spolužiakov komplikovanejšie. No už vtedy som vynikala v cudzích jazykoch, v nemčine a angličtine. Potom som navštevovala Obchodnú akadémiu. Na hodinách nemeckého jazyka som sa viacmennej nudila, aj profesorka vždy vravela, že som v nemčine popredu. Doteraz som s ňou v kontakte, môžem sa na ňu hocikedy obrátiť s prosbou o radu. Mojou záverečnou prácou bola téma chránených dielní. Keďže som sa stretávala s istým stereotypom, že sa môžem uchytiť len v chránenej dielni, vtedy som si povedala, že pôjdem študovať a zbúram všetky predsudky.

    Kedy sa v tebe zrodila myšlienka, že by si sa mohla venovať nemeckému jazyku aj profesionálnejšie? 

    Jednou z prvotných motivácií, že sa budem venovať nemeckému jazyku aj profesionálnejšie bolo, keď som mladšej sestre na dobrú noc preložila jednu rozprávku z nemčiny. To ma tak povzbudilo a motivovalo. 

    Ako sa ti darilo na vysokej škole? 

    Bolo to veľmi ťažké štúdium, hlavne ak uvážim ten psychický tlak počas skúšok. Ale teraz si hovorím, že to bolo aj dobré, lebo vďaka tým skúsenostiam som zase o čosi dozrela. Pamätám si, že keď som tam prišla, jednej spolužiačke som hneď pomohla s referátom v nemčine. A tak ma to povzbudilo, že som to vedela. Na hodinách nemčiny som vždy sedela vpredu a častokrát som pomáhala spolužiačkam s prekladom. A keď chceli ísť skôr z hodiny preč na autobus, tak som to prekladala profesorke ja, lebo ona hovorila iba po nemecky a dievčatá to nevedeli správne sformulovať v nemčine. To ma tiež tak povzbudzovalo ísť dopredu. Ale nebolo to vždy jednoduché. Oproti nemčine mi slovenčina išla slabšie. Jeden diktát som písala aj viackrát. Ale často som stretávala aj Nemcov, ktorí mi vraveli, že nemám žiaden akcent a že som v tom jazyku veľmi dobrá. A to ma tak motivovalo nevzdávať sa.

    Rozmýšľala si aj nad tým, že by si v štúdiu pokračovala ešte ďalej? 

    Keď som mala promócie Bc. tak som sa pohrávala s myšlienkou, že pôjdem študovať ďalej, ale nakoniec som to vzdala. Keď som si spomenula ako ťažko som pracovala a koľko energie som do toho dávala. Jasné, mohlo by to byť aj oveľa jednoduchšie, keďže som mala štatút študenta so špecifickými potrebami, ale sama som vravievala profesorom, že to nerada využívam. 

    Kto ti najviac pomáhal? 

    Cez celé moje štúdium na strednej ako aj na vysokej škole ma sprevádzala moja mamka a  moje osobné asistentky, ktoré mi okrem iného poskytovali aj psychickú podporu. Som vďačná im aj mojej sestre, ockovi a babke, že ma vždy podržali a hnali dopredu. Na strednej škole som si našla kolektív priateľov, nie je ich veľa, ale som vďačná, že ich mám. Moja angličtina tiež nie je na zahodenie, keďže mám veľa anglicky hovoriacich kamarátov žijúcich po celom svete. Keď sme spolu vonku tak sa rada tvárim, že som tiež cudzinka. Cítim sa takto slobodnejšie. Ale aj napriek dobrej angličtine som sa rozhodla ísť študovať Prekladateľstvo a tlmočníctvo Nemecký jazyk/Slovenský jazyk. Bez ich psychickej podpory by som to štúdium na vysokej vzdala už v prvom semestri.

    Poznám veľa ľudí, čo neznášajú svoju prácu. Ale ja svoju prácu milujem, je to to, čo robiť chcem, čo ma napĺňa. Keď mi niekto napíše, že potrebuje niečo preložiť, tak hneď k tomu sadám a prekladám. Aj keď nemám veľa skúsenosti, lebo som iba nedávno začala s prekladmi, snažím sa aby moje písomné preklady boli čo najprofesionálnejšie a najprecíznejšie. Veľmi ma to baví. A ak by som mohla, tak by som poradila všetkým, aby si našli niečo v čom sú dobrí, v čom vynikajú. Každý má predsa nejaký talent. Treba ho len v sebe nájsť 💜. 

    Aj keď sa nám niekdy zdá, že ísť si za svojim snom je nemožné, že nie sme dosť silní aby sme to zvládli, opak je pravdou. Tá sila v nás je! V každom jednom z nás! A ak sa rozhodnete za svojím snom ísť a zakopnete pri prvej skúške, nevzdávajte to. Áno, je to ťažké, ale! K tým najväčším veciam v našom živote nemôže viesť rovná cesta. Aj Beky prešla neľahkou cestou, nevzadala to a svoj sen si splnila. Pre mnohých z nás nám môže byť krásnym príkladom, že keď človek naozaj po niečom túži, môže to dosiahnuť. Ak máte záujem o preklad či tlmočníctvo, určite sa veľmi poteší, keď jej napíšete. Dáte jej tak vedieť, že to štúdium naozaj stálo zato 💜 

     💜macekova.beky@gmail.com 💜

    zuzinapipina
    14. nov 2019    Čítané 1041x

    Ako silná túžba nevzdať sa a správne načasovaný telefonát zachránili Maximkovi život...

    Príbeh so šťastným koncom aj keď šťastne vôbec nemusel skončiť. Moniku posielali na potrat, no ona sa so svojím priateľom nevzdala a hľadali iné riešenie. A našli ho! Vďaka silnej túžbe zachrániť svoje dieťatko, profesionálnej pomoci lekárov a presne načasovaného telefonátu, má dnes malý Maximko už jeden rok. Tento príbeh vám možno dodá silu bojovať a nevzdáť sa, aj keď to niekedy vyzerá úplne beznádejne.

    Bolo to ich vytúžené dieťatko. Monika si svoje tehotenstvo veľmi užívala. Bruško jej pomalinky rástlo a dieťatko sa brušku vyvíjalo tak ako malo. Tehotenstvo bolo bez komplikácií, až pokiaľ...

    Komplikácie nastali v 16 týždni tehotenstva, kedy mi robili tkzv. Tripple testy, ktoré odhalili možný výskyt vrodenej vývojovej vady, presnejšie rázštep nervovej trubice. Veľmi nás to zaskočilo, keďže v 13 týždni sme absolvovali 3D sono, ktoré je zamerané na vývojové vady a všetko bolo v poriadku. Aj keď nám z tripple testov vyšlo vysoké riziko až 1:1 nebrali sme to vážne. Spoliehali sme sa na predošlé sono. Aj moja gynekologička mi povedala, že niekedy sa testy zvyknú mýliť, a tak sme len rutinne absolvovali genetiku a testy sa zopakovali, ale opäť vyšlo toto vysoké riziko. Lekári nám odporučili buď odber plodovej vody aby sa to potvrdilo alebo počkať do 20 týždňa a absolvovať opäť kompletné morfologicke sono. Rozhodli sme sa počkať,no pamätám si, že to čakanie bolo hrozné, plné obáv a strachu. Keď konečne nastal súdny deň sona, diagnóza sa bohužiaľ potvrdila....vtedy sme sa zrútili.

    O akú diagnózu sa presne jednalo a čo Vám odporučili lekári? 

    Lekár na sone nám s poľutovaním oznámil, že náš synček má diagnózu rázštep nervovej trubice, presnejšie rázštep chrbátika alebo inak povedané Spina Bifida. Trvalo mu veľmi dlho než našiel miesto kde sa rázštep nachádza. Nakoniec ho ale našiel na chrbátiku a povedal, že hneď ako priložil sondu k bruchu vedel, že niečo nie je v poriadku. Zistil to podľa zväčšených mozgových komôr dieťaťa. Poškodenie na chrbátiku bolo ale v tom čase maličké, ledva viditeľné. Prognózy lekára boli ale jasné. Dieťa sa narodí ochrnuté, nebude vedieť ovládať končatiny, väčšinou tieto deti bývajú inkontinentné, to znamená že sa musia doživotne cievkovať pretože neovládajú močový mechúr ani stolicu a vo väčšine prípadov sa k tomuto ochoreniu pridruží aj hydrocefalus. Na otázku čo sa s tým dá robiť nám lekár povedal, že pacientkam v takomto prípade odporúča determináciu plodu, teda potrat.... čo uviedol aj do našej lekárskej správy.

    Ako ste sa po takomto odporúčaní cítili?

    Bolo to niečo hrozné, akoby svetlo na konci tunela zrazu zhaslo. Celý čas ako som ležala na sone a počúvala lekára ako mi opisuje diagnózu môjho syna, som hľadela na monitor ultrazvuku kde sa mi objavovala raz ručička, raz nožička alebo tvárička môjho synčeka a absolútne ničomu som nerozumela. Ako je možné, že takéto malé stvorenie môže mať taký závažný problém? Veď som brala všetky potrebné vitamíny. Stále som si pokladala otázku prečo. Prečo práve my a ako je to možné. Ešte v tú chvíľu som si to tak neuvedomovala alebo som len nechcela. Skutočné zrútenie nastalo až keď sme s priateľom prišli domov a zatvorili za sebou dvere bytu..... ešte nikdy som svojho priateľa nevidela takto žalostne plakať, oboch nás to položilo.

    Vy ste sa však nevzdali a hľadali s nádejou iné riešenie. 

    Áno, keď z nás prvotný šok trochu opadol, stále sme sa o tom rozprávali a zvažovali čo budeme robiť, či podstúpim interupciu alebo príjmeme naše dieťatko také aké je. Viete, tu bolo rozhodovanie veľmi ťažké, nemohli sme sa pozerať len na to či to dieťa veľmi chceme pretože sme sa oň dlho snažili, ale museli sme brať v úvahu či sa oň dokážeme postarať v takomto prípade, či náš syn bude takto šťastný celý život a či nám to nebude vyčítať....bolo to ťažké. Celé dni sme len hľadali na internete čo najviac informácií ohľadom diagnózy, za pár dní sme mali celú diagnózu naštudovanú a poviem vám, nič pozitívne sme nenašli. Až v jeden deň, kedy priateľ natrafil na článok kde sa písalo, že v Bratislave je tím odborníkov na čele s dr.Hornom ktorí takéto detičky operujú po narodení. S priateľom sme sa hneď zhodli že ich budeme kontaktovať. Žiaľ, nevedeli sme sa im dovolať 3 dni a tak som sa rozhodla íst na interupciu. Ešte v čakárni mojej gynekologičky kde som čakala na termín interupcie som sa im rozhodla posledný krát zavolať a vtedy mi to chváľabohu konečne zdvihol práve dr. Horn a ubezpečil ma aby som na žiadny potrat nešla, že oni nám pomôžu.... Dovolala som sa im presne v hodine dvanástej. Vtedy do nás konečne vlial niekto aspoň kúsok nádeje.

    O dva dni na to sme sa s tými odborníkmi konečne stretli. Vysvetľovali nám ako prebieha operácia po narodení ale tiež nám povedali o možnosti operácie nášho synčeka ešte v mojom bruchu v zahraničí. Vtedy nám to pripadalo ako sci-Fi. No lekár nám všetko vysvetlil. Vraj keď sa dieťa zoperuje ešte v bruchu je vysoká šanca, že bude chodiť, nebude inkontinentné a možno nebude mať hydrocefalus. Keďže operáciou v brušku poškodenie zastavia a do pôrodu sa už nebude zhoršovať, ale zostane také aké je. Nikto z tých odborníkov nám nesľuboval hory doly, ani sto percentné zdravie nášho syna, no my sme sa aj napriek tomu rozhodli zabojovať a podstúpiť operáciu ešte v mojom bruchu vo Švajčiarsku.

    Aké vyšetrenia ste museli podstúpiť, čo bolo potrebné vybaviť?

    Musela som nakoniec aj tak podstúpiť odber plodovej vody a magnetickú rezonanciu, aby sa zistilo či má dieťa "len" rázštep alebo aj niečo iné. Našťastie to bol "len" rázštep. Všetky výsledky posielali lekári obratom švajčiarskym lekárom a už sme len čakali na ich súhlas, že môžeme prísť. Ani nie o dva týždne sme už cestovali do Zürichu. Tam mi robili ešte kontrolné sono, mali sme tiež konzultáciu s hlavným operatérom, ktorý ma mal operovať a vysvetľoval nám všetky výhody operácie u nich. Následne ma hospitslizovali v nemocnici na víkend a samotná operácia prebehla v pondelok 30.7.2018.

    Ako prebiehal pôrod a ako ste to celé s Maximkom zvládali?

    Následne od operácie som musela zostať celý čas vo Švajčiarsku až do pôrodu, teda zhruba tri a pol mesiaca. Pôrod bol naplánovaný na 37 týždeň tehotenstva sekciou, no Maximko sa vypýtal o týždeň skôr. Hneď ako sa narodil to bola láska na prvý pohľad. Bol krásny, veľmi silno kopal nôžkami a vedel sám cikať a kakať. Po narodení nemal skoro žiaden vážnejší problém a tak nás prepustili z Zürichu konečne domov ani nie do dvoch týždňov od narodenia. 

    A ako to bolo po pôrode, museli ste chodiť na kontroly do Švajčiarska, prípadne k akým lekárom Maximko ešte musí chodiť? 

    Na kontroly musíme naďalej chodiť do Zürichu. Budeme tam chodiť až do Maximovych šestnástich rokov. Už máme za sebou celkovo tri kontroly u nich od narodenia a prognózy švajčiarskych lekárov sú skvelé. 

    Veľa ľudí o tejto možnosti ani nevie. Vďaka komu sa to všetko podarilo alebo kto vám s tým pomáhal?

    My sme na takúto možnosť tiež natrafili len náhodne kedy sme na internete našli dr. Horna. On nás už potom ďalej odporučil na švajčiarskych lekárov. Celý čas za nás so švajčiarmi komunikovali špecialisti z BA. Jediné čo sme spravili my bolo to, že sme sa pobalili, sadli do auta a vycestovali. Čiže obrovská vďaka predovšetkým patrí lekárom z Bratislavy, presnejšie lekárom z Kramárov.

    Takéto operácie sú finančne veľmi náročné. Prepaláca niečo aj poisťovňa alebo ste si to hradili sami?

    Chválabohu všetko prepláca zdravotná poisťovňa. Keďže operácia stojí viac ako 130 tisíc frankov. Jediné čo sme zaplatili my bola cesta tam a ubytovanie v Zurichu kde sme boli pár dní pred hospitalizáciou u nich v nemocnici. 

    Dnes ma malý Maximko rok. Ako sa má, ako to zvláda a aj vy? Berie ešte nejaké lieky?

    Maxim má dnes rok a je na tom veľmi dobre. Vie sa plaziť, štvornožkuje a vie sa sám posadiť. Na chodenie máme ale ešte veľa času. Náš spoločný rok bol veľmi zaujímavý, hlavne veselý, ale aj ťažký. Nevyhli sme sa operácii. Maximkovi stále rástol obvod hlavy a mozgové komory, bolo preto nutné zaviezť mu do hlavičky hadičku shunt. Na odtok mozgomiešneho moku z hlávky, ktorý mu spôsoboval nárast tých mozgových komôr. No vôbec v ničom ho tá hadička neobmedzuje, práve naopak pomáha mu, ani nevie, že ju má a my tak isto. Maximko je veľmi veselé a hlavne výrečné dieťa. Naďalej necievkujeme, čiže močový mechúr a stolica fungujú tak ako majú. Už nám len zostáva tešiť sa z momentu kedy sa konečne postaví na nôžky. Inak Maxim neberie žiadne lieky.

    Na záver, je niečo čo by ste ešte chceli povedať rodičom, ktorí sa ocitli v podobnej situácii?

    Veľmi radi by sme týmto článkom povzbudili ostatné rodiny, dodali im silu a odhodlanie a hlavne vieru v to, že nie všetko vždy musí dopadnúť zle. Veríme, že sa nám podarí šíriť túto osvetu ďalej a že sa veľa ľudí dozvie o tejto možnosti. 

    Bola to pre nás ťažká cesta, ale teraz vieme, že to celé stálo zato 💜

    zuzinapipina
    13. nov 2019    Čítané 8505x

    Timejka by mala dnes... už o 7 rôčkov dlhšie vlásky...

    Najťažšia skúška života, najväčšia bolesť rodiča, najzložitejšie obdobie. Strata dieťata vyvoláva v človeku smútok, hnev, bezbrannosť, prázdnotu a akúsi veľkú nespravodlivosť. Je priam neuveriteľné, koľko mamičiek a oteckov si touto stratou musí prejsť. Jednou z nich je aj Simonka @paulinka2014ktorá si svoju dcérku nikdy nepriniesla domov...

    Bol to môj poslendný deň v práci a potom som mala nastúpiť na materskú dovolenku...
    Od rána ma pobolievalo v bruchu, no dala som si magnézium a prešlo to. Večer som si bola s kamarátkami posedieť a keď som sa vrátila domov, bolesti sa znovu vrátili. Magnézium nezaberalo a tak ma rodina vzala na pohotovosť.

    Keď ma primár vyšetril, vystrašene povedal, že hrozí predčasný pôrod. Hneď volali záchranku a prevážali ma do vedľajšieho mesta (naša pôrodnica nebola vybavená pre predčasne narodené babätká). Plodová voda mi praskla už v sanitke a začali aj silné kontrakcie. Bola som taká vyľakaná, že som len rýchlo zavolala manželovi čo sa deje a oni hneď nasadli do auta a išli za mnou. Po príchode do nemocnice ma vzali ešte na sono aby zistili aká je malinká veľká. Započula som, že má len okolo 700 gramov a nie je otočená hlavičkou dole. Rýchlo museli spraviť cisársky rez. Dali ma do celkovej anestézy a po cisárskom ma zase nemohli zobudiť. Moja mamina ma vraj vo výťahu držala za ruku, no ja si to ani nepamätám. 

    Zobudila som sa až na izbe a vôbec som nevedela čo sa stalo ani čo je s malinkou. Najhoršie bolo, že mi nikto nechel nič konkrétne povedať. Až jedna pani, ktorú prepúšťali domov mi podala mobil aby som mohla zavolať rodine a tí mi všetko povedali. Malinká bola v inkubátore a mala len 34 centimetrov a 850 gramov. Hneď poobede ma začali stavať na nohy a moja rodina ma už čakala aby sme mohli ísť spolu pozrieť malinkú Timejku. 

    Malá Palculienka

    Keď som ju prvý krát zbadala, bola taká malinká a krehučká. Ako Palculienka.
    Po dvoch dňoch ma pustili domov a každý deň sme jej nosili mliečko, ktoré som si odsávala, no žiaľ o mesiac som ho stratila. Malinká však veľa nepapala a tak mala ešte dosť v zásobe. Potom sme chodievali za ňou každý druhý deň, keďže sme boli z iného mesta. Timejka pekne rástla a priberala. Mala už 1780 gramov a všetko vyzeralo byť v poriadku. Až jedného dňa, keď som mala ísť za ňou mi volali, že sa jej pohoršilo a musia ju rýchlo previesť do Bratislavy. Nikto mi však nepovedal čo sa stalo, ani kam presne ju prevážajú.

    Bezcitné slová od lekára 

    Diagnóza bola jasná. Nekrotizujúca enterokolitída - čo znamená odumieranie tenkého čreva. Podstúpila 4 operácie a z črievka jej zostalo len pár centimetrov. Odtiaľ mala zavedený aj vývod a zavedenú mala aj kanylu pri srdiečku, kadiaľ jej tiekla výživa, aby priberala, pretože všetko čo spapala, jej iba prešlo črievkom a nič sa nevstrebalo. 

    Oznámili nám, že malá Timejka má ešte jednu vývojovú vadu. Miller-Diekerova lissencephalia. Má to len pár detičiek na Slovensku a je to vzácna dedičná choroba, ktorá sa prejavuje poruchovým vývojom mozgu. Čo nás však zabolelo najviac, boli slová od jedného lekára, ktorý sa o našej dcérke vyjadril tak nedôstojne a bezcitne, vraj máme "retardované decko."
    V tom období bolo pre nás ťažké počúvať jednu diagnózu za druhou, stále sa niečo dialo, mali sme problém sa so všetkým vysporiadať, ale takýto prístup vnímam ako absolútne zlyhanie lekárskej etiky.

    Po istom čase, keď sa dala malinká ako tak do poriadku, previezli ju na detské oddelenie do nášho mesta. Veľmi sme sa ukľudnili a mohla som tak byť s Timejkou každý deň. Veľmi si ju tam sestričky obľúbili a mne sa po tom všetkom tak uľavilo a prebudila sa vo mne taká malinká iskrička nádeje, že si ju možno onedlho budem môcť vziať domov. Ale potom ju museli zase prevážať do Bratislavy...

    Timejka bola už len na 100% ventilácii.
    Presne 15.4. sme za ňou boli posledný krát. Po mesiaci sa konečne prebudila, usmievala sa na nás a ja som vedela, že sa s nami chce rozlúčiť. Povedala som jej aby sa už viac netrápila a išla do nebíčka. Hneď na druhý deň nám volali, že vydýchla posledný krát.
    Malinká Timejka mala presne 8,5 mesiaca keď jej srdiečko prestalo úplne biť. 💜

    Týmto by som chcela aj poďakovať všetkým, ktorí nám akokoľvek pomáhali a boli pri nás. Nesmierne sme vám zato vďační a veľmi si to vážime. A ďakujem aj celému detskému oddeleniu v našej nemocnici, že sa tak 4 mesiace o našu Timejku nádherne starali.

    Pri pôrode vraj žena cíti bolesť pri stupnici od 1-10, číslo 11. Z čoho vyplýva, že väčšia obeta matky snáď ani nie je. Vlastne, jedna väčšia existuje. Je to strata dieťaťa. Ak by sme mali túto bolesť hodnotiť podľa stupnice, tak by to vyskočilo asi až na číslo 100. Takže väčšia obeta ženy ako priviesť dieťa na tento svet, je stratiť ho a naučiť sa žiť bez neho. Nechcem aby tento článok skončil smutne a so slzami v očiach, a aj som veľmi váhala či ho uverejniť, no posledné slová Simonky ma o tom presvedčili. 

    Stratiť Timejku nás veľmi bolelo aj bolí, ale práve ona nám ukázala najlepšie, že aj s bolesťou sa dá žiť. Necelých 9 mesiacov neuveriteľne bojovala, aj sa trápila. Trápili sme sa aj my a keď odišla, zostalo len bolestivé ticho. 

    No potom do nášho života prišlo ďalšie obrovské šťastie a tým bol náš krásny Riško. 

    Jeho láska k nám, nám pomáha s touto bolesťou žiť. Aj keď tu bola Timejka len tak krátko, no ja som vďačná aj zato. Ďakujem, že tu vôbec bola, ako bojovala a ako veľmi vo mne prebudila túžbu žiť. Viem, že sa tam z hora na nás usmieva. 

    Buďme vďační za všetkých a za každý jeden ich nádych. Aj keď tých nádychov možno nie je toľko, koľko by sme si priali. 💜

    zuzinapipina
    Správa bola zmenená    8. nov 2019    

    😋🤩Mila rezy 🤩😋

    Viem, že nie sú esteticky ako od cukrára👨‍🍳, ale ❗ chutia naozaj ako ozajstné 😊
    Recept je od 👁 😉

    1 maslo( najlepšie jemne roztopené alebo pár hodín vopred vytiahnute z chladničky) vyšľaháme s práškovým cukrom( ja som dala tak pol šálky, ale pridať môžete podľa chuti)
    1 vanilkový cukor
    Pár kvapiek rumovej arómy( ja som teraz nedávala)
    Sušené mlieko( pridávať toľko, aby vznikla taká pasta, ktorá sa dá nanášať na oblátky, mne sa tam vošlo 200 gramov)
    Naniesť na oblátky, zaťažiť a dať stuhnúť do chladničky)
    Ponamáčať v čokoláde
    U nás teraz fičí nová kokosová Mila, tak som spravila aj s kokosm😋

    zuzinapipina
    15. okt 2019    Čítané 4896x

    Keď život rozdáva niečo naViac...

    Každe dieťa je iné, každé je jedinečné a každé je dar. Niektoré deti dostali aj čo to naviac, napríklad jeden chromozóm. Downov syndróm niektorým ľuďom naháňa strach. Strach z tejto diagnózy v dnešnej dobe aj napriek širokému rozsahu lekárskych vedomostí skôr vyplýva len z nevedomosti tohto problému. O tom, aké je mať dieťatko s Downovým syndrómom a či je naozaj potrebné mať strach z tejto diagnózy, nám porozprávla mamička krásnej Márie @cakanka_m. 

    Moje tehotenstvo bolo ukážkové. Krvné testy boli v poriadku a ani meranie šije nenaznačovalo žiadne komplikácie. Celé tehotenstvo som si užívala a ani som netušila, aké výnimočné dievčatko privediem na tento svet.Týždeň po termíne mi začali vyvolávať pôrod, ale Mária mala slabé odozvy srdiečka a na svet musela prísť sekciou. Videla som ju len chvíľku po pôrode. Sestričky vraveli, že hneď ako ju skontrolujú a odvážila, budem si ju môcť vziať do náručia. Nepriniesli mi ju. Nikto mi ani neprišiel povedať čo sa deje a ja som začínala mať obavy. Po dlhšom čase prišla doktorka a povedala, že malinká má problémy s rozvodom kyslíka do celého tela a musia ju previezť do druhej nemocnice. Manžel bol pri malinkej keď ju chystali na prevoz a ja som čakala na ďalšie správy. Keď sa potom vrátil, prišla za nami opäť doktorka a povedala nám, že sa malej počas prevozu v inkubátore polepšilo a pravdepodobne to bolo spôsobené z plodovej vody. Manžel však išiel malinkú v ten večer ešte pozrieť a tam mu doktori oznámili, že Mária má 2 dierky na srdiečku a majú podozrenie aj na Downov syndróm. Nasledujúci deň som bola prevezená do tej nemocnice aj ja. Máriu som uvidela až na tretí deň, keďže neonatológia sa nachádzala v inom pavilóne a po sekcii bolo trošku komplikovanejšie tam ísť.

    Ako ste to prijali?

    V ten večer sme moc neriešili DS. S manželom sme sa rozprávali hlavne o srdiečku, ukázal mi pár fotiek malej a rozlúčili sme sa. Na tretí deň, keď som Máriu uvidela, veľmi som sa rozplakala. Mala popripájaných toľko hadičiek. Je naozaj bolestivé, keď vidíte svoje dieťa v takom stave a máte strach či vôbec prežije. Doktori nám povedali, že jedna dierka sa zrastie, druhú je potrebné operovať v čo najkratšom čase. 

    Mária našťastie každým dňom silnela a veľmi sme sa z toho tešili. Asi po týždni prišli výsledky z genetiky a DS sa potvrdil. Oznámili nám to veľmi citlivo a v pozitívnom zmysle, čo vnímam ako veľmi empatické a profesionálne. Myslím, že ak sa diagnóza oznamuje citlivo a v pozitívnom zmysle, potom to aj rodičia dokážu lepšie prijať. Doktorka nám povedala, že sa nám narodilo výnimočné dieťa a porozprávala nám čo všetko tieto detičky dokážu. Mne však vôbec nevadí, že má Mária DS. Manželovi to prišlo ľúto, čo je prirodzené, každý predsa túži po zdravom dieťati. Po pár dňoch to ale všetko odznelo.

    Začali sme sa sústrediť na operáciu, keďže dierka bola veľká 1 cm a bola umiestnená rovno medzi komorami. To malo za následok rovnako veľký tlak v pľúcnom (malom) okruhu aj vo veľkom okruhu, ktorý ide do celého tela. V pľúcnom okruhu je menší tlak lebo je menší a srdce nepotrebuje pumpovať krv do celého tela. Ak by sa to neoperovalo, znamenalo by to fatálne poškodenie pľúc. Mária podstúpila otvorenú operáciu srdca VSD 22. júna. Našťastie všetko dobre dopadlo a po dvoch týždňoch nás pustili domov. Následne ešte 5 mesiacov brala lieky na zníženie tlaku v pľúcnom obehu. Okrem toho sa Mária lieči aj na štítnu žľazu.

    K akým lekárom bolo potrebné po operácií s Máriou chodiť?

    Na detskú kardiológiu sme po prepustení z nemocnice chodili raz mesačne na kontrolu. Tlak sa upravil behom pol roka a na kontrolu už chodíme len dva krát do roka. Raz do mesiaca chodíme k osteopatovi, (ktorý je s Máriou veľmi spokojný) a raz mesačne chodíme aj k fyzioterapeutke. Každý tretí mesiac jej robia krvný obraz kvôli štítnej žľaze a sleduje sa aj počet bielych krviniek, pretože má oslabenu imunitu. Inak Mária nemá žiadne ťažkosti, takže lekárov momentalne veľa nenavštevujeme.

    Aké je Mária dieťa?

    Mária je dieťa ako každé iné. Je veľmi zvedavá a živá. Rada sa smeje a objavuje svet. Niekedy sa hanbí a inokedy nemá problém osloviť cudziu tetu v obchode. Keby sme to brali podľa tabuliek, jej psychomotorický vývoj je trošku pozadu. Sama si sadla keď mala 11 mesiacov a stavať na nožičky sa začínala v 14. mesiaci života. Myslím však, že to nemožno porovnávať podľa tabuliek, pretože aj bežné deti sa vyvíjajú každé iným tempom, tak aj deti s DS majú každé vlastné tempo. Je to naše prvé dieťatko, takže nám porovnávanie ani nerobí starosti. Mária je presne taká ako sme si ju predstavovali kým prišla na tento svet. 

    Je niečo čo by ste radi odkázali budúcim rodičom, ktorí majú pochybnosti či strach?

    Budúcim rodičom by sme odkázali, že to síce nie je jednoduchá cesta, ale keď sa rozhodnete na ňu vydať, nikdy ju nebudete ľutovať. Tak ako každá cesta aj táto má prekážky a nie vždy sú jednoduché. Ale táto neprebádaná cesta vás zavedie na miesta, kam by ste sa inak neodvážili, za obzory, ktoré by ste inak neobjavili a spoznáte výnimočných ľudí. Cesta na ktorej sa nebudete nikdy nudiť. A hlavne hoďte všetky predsudky za hlavu, je to vaše dieťa a dokáže všetko, k čomu ho budete viesť. Mária je ten kto nás posúva vpred. Prijať jedinečnosť a zahodiť predsudky je niekedy veľmi ťažké, ale keď to dokážete, otvorí sa vám svet plný možností. 💜

    zuzinapipina
    17. aug 2019    Čítané 4238x

    Prečo si ženy priťahujú do života len samých debilov?

    V poslednej dobe sa často stretávam s príspevkami mamičiek, ktoré žiadajú o pomoc či radu, pretože ich opustil partner alebo ich partner ponižuje, bije či ostali sami s dieťatkom. Možno sami odišli od nejakého debila( píšem debil, pretože slovíčko debil je najčastejšie v diskusiách spomínané, neskôr vysvetlím, že to vlastne debil ani nie je).
    Dosť často ale vidím nemilé reakcie niektorých žien, ktoré nechápu ako si môže nejaká žena, nájsť takého debila a ešte si s ním spraviť aj dieťa, prípadne sa nešetrí ani na urážkach typu, a to citujem:
    ,, veď ty nie si určite normálna, keď si si našla takého",
    ,, určite si si ho zaslúžila'',
    ,, chúdence deti, čo majú takých rodičov'',
    ,, pretože ak si niekto nechá urobiť od takeho idiota dieťa ,tak tá žena nie je o nič lepšia . Len chúďatá tie deti, čo sa rodia z takýchto vzťahov. A poslednú dobu sa s týmto roztrhlo vrece. Trochu rozmýšľam s kým idem do vzťahu a s kým si urobím dieťa.
    ,, ja tiež nechápem ..kravy sú to...prvý raz sa dá odpustiť ale dva krát to isté...a čo tie deti????chúdence..."

    A ďalej ani nemusím písať... Mnohé mamičky a ženy si sem prichádzajú po radu, sú naozaj v zlej situácii, no stalo sa. Aj sa stať malo, pre niečo určite. Namiesto pomoci sa tu však stretávame, a to skoro v každej diskusii, len s ponižovaním, kritizovaním, sudením ba až nadavaním...

    Keďže sama som si takého,, debila" našla, dovolím si dať poniektoré veci na správnu mieru a prípadne objasniť správanie niektorých žien.


    Žena, ktorá si takého nejakého,, debilka" nájde, často pochádza z nie celkom dobre funkčnej rodiny. Pravdepodobne pochádza z rodiny, kde boli hádky na každodennom poriadku, kde láska a rešpekt boli cudzie slová, častokrát padla aj facka, urážky a ponižovanie tiež nechýbali. Ja som tiež vyrastala v rodine, kde sa moji rodičia často hádali. Mama sa snažila zarobiť každú korunu navyše, aby nám mohla kúpiť čo sme potrebovali, čas na nás moc nebol, otec mal veľa roboty okolo domu a v záhrade. A tak sme ako decká vymýšľali, čo však smerovalo k tomu, že sme vždy niečo vyparátili. Následkom však boli NEVEDOMÉ tvrdé slová ako:,, no čo si ty zaslúžiš? Nič!", alebo ešte lepšie: ,, neni si ničoho hodná"! Slová, ktoré však aj rodičia počúvali od svojich rodičov a opakovali nám ich iba ako dobre naučené frázy. Bez hlbšieho významu.

    Dievča, ktoré celý život počúva, že neni ničoho hodné, si to celou svojou mysľou a srdcom začne samozrejme o sebe aj myslieť:,, veď mi to moji rodičia často hovorili, asi majú pravdu".


    Čudujete sa prečo má v dnešnej dobe toľko žien depresie? Myslia si, že sú neni ničoho hodné. Že sú zbytočné a nemajú žiadnu hodnotu. Nikto im totiž nepovedal, že sú milované, krásne, jedinečné a úžasné. Miesto toho počúvali opak, ktorý sa hlboko zapísal do ich vnútra.


    Takže keď takéto dievča vyrastie, nie náhodu si do svojho života pritiahne chlapca, ktorý sa bude k nej správať podobne ako jej otec. V jej mysli stále prebieha už tá milión krát prehrávaná veta, veď si nezaslúžiš nič dobré ani dobrého chlapca. A tak príde výkvet ako svet. V nefungujúcom vzťahu plnom hádiek si dievča myslí, že práve toto je ten pravý vzťah. Hádky a urážky sú asi normálne, keď sa aj mama s tatom hádali či urážali a koľko sú už spolu. Asi to musím len znášať, obetovať sa, veď som určite ja tá zlá. Rozmýšľajúc aj nad tým, že možno dieťatko partnera zmení. No márne, častokrát nastáva ešte horšie obdobie.


    Keď si však žena začne uvedomovať, že nie je šťastná a že asi niečo nebude na poriadku s takýmto vzťahom, príde si po radu napríklad aj sem( a stáva sa často aj to, že už je tehotná). Namiesto láskavého vysvetlenia sa jej dostane len totálnej potupy. Viete, ona to tak nevidí, že takto normálny vzťah nemá vyzerať a že milujúci partner sa takto predsa správať nemá. Vyrastala v tom a pekné vzťahy videla možno len v romantických filmoch. Skutočne málo žien napíše úprimné a povzbudzujúce slová, vysvetlenie prečo sa jej deje, čo sa jej deje.

    Veríte na náhody? Lebo ja nie a ani taký partner v našom živote nie je žiadna náhoda. Správa sa k nám iba tak, ako mu dovolíme. Ak by sme boli so sebou vyrovnané a ľúbili sa, nedovolili by sme nikomu aby sa k nám takto správal. Nikomu. A ten kto by nás skutočne ľúbil by sa k nám ani nikdy tak nechoval. Jediné čo treba spraviť je začať sa dívať na seba s láskou a vážiť si svojej maličkosti. Potom zmení pohľad na vás aj partner. A ak nezmení, je čas poďakovať mu za cennú lekciu a odísť. Neprišiel do vášho života aby vám ublížil, práve naopak, prišiel, aby vás naozaj veľa naučil. Ak ste to nepochopili pri otcovi, ktorý vás ponižoval, prišiel jemu podobný partner. A ak to nepochopíte na prvý krát, príde ďalší a ďalší, až pokiaľ si neuvedomíte svoju skutočnú hodnotu. 

    Takže taký,, debil", ktorého som si aj ja mimochodom do svojho života pritiahla, debil vlastne ani nie je. Prečo? Je to jednoduché vysvetlenie. Ako vnímame seba, tak nás vníma aj partner. Chyba nie je v ňom, chyba je v nás. On cez to ponižovanie a urážky iba kričí:,, MáriaBrehy žena veď sa preber, rob so sebou voľačo, veď si úžasná. Že ti to ešte nikto nikdy nepovedal? Tak si to skús začať hovoriť sama a to sa ešte len začnú diať veci"! Je to náš záchranca, snaží sa nám pomôcť, aj keď to možno nevidíme. Mali by sme mu byť vďačné a nie ho debilom nazývať 😊

    A či sú tie deti chúdence, ako to niektoré píšete? Ani zďaleka. Každá maminka chce pre svoje deti len to najlepšie, každá ľúbi z celého srdca. Tak tie deti chúdence z toho prosím vynechajte. Každá jedna z nás prekonáva inú životnú skúšku. Jedna si má napríklad uvedomiť svoju vlastnú hodnotu a o to lepšie naučí aj svoje deti ľúbiť sa a druhá sa má zase naučiť nesúdiť druhých a naučiť to aj svoje deti😉.

    Milé mamičky, ženy, prosím snažme sa s rešpektom odpovedať na každú otázku, prosbu, pomoc, radu a keď nevieme pomôcť, aspoň neubližujme. Každá z nás je iná, každá vidí veci inak a každá je na inom stupni chápania. Niektorá sa poučí hneď na prvý krát, niektorá až na desiaty. To však neznamená, že je niektorá z nás hlúpa či menejcenná a možno si ani vo sne nevieme predstaviť, čo všetko si v detstve prežila. Kam by tento náš 🌏 smeroval s takýmto prístupom, ako sa tu niektoré správame a ubližujeme bezdôvodne. Aj keď máte naozaj chuť napísať nejaký uštipačný komentár, radšej si zakusnite do jazyka. Modrýkoník nie je miesto na riešenie si svojich komplexov, neslúži ani na zdvíhanie si ega cez výsmech iným. Modrýkoník je miesto, kde si môžeme vzájomne radiť, podporiť sa či potešiť. Tak vás so všetkou úctou a pokorou prosím aby to tak aj ostalo 💜.

    Zdroj foto: pixabay.com 

    zuzinapipina
    27. júl 2019    Čítané 233x

    Kupujme sezónne, podporme slovenské 💜

    Veľmi sa teším a som vďačná, že som mala možnosť testovať práve slovenské produkty. Veľmi sa teším aj z toho, že sa do našich obchodov dostáva čoraz viac slovenských produktov, výrobkov. 

    Môj prvý nákup 

    Moc veľký výber nebol, čo ma však zarazilo, že všetko bolo balené v plaste.

    • Broskyne - chutili naozaj super, boli šťavnaté a sladké.
    • Čerešne - tie chutili naozaj neskutočne.
    •  Ríbezle - tie môj drobec zjedol sám.
    • Mrkva - v porovnaní s našou zo záhradky mala rovnakú chuť, čo je v dnešnej dobe naozaj šťastie, kúpiť takú mrkvu v obchode.
    • Cherry rajčinky - potrebovali ešte nejaký čas na dozrietie, ale boli chutné.

    V lete najviac zbožňujeme ovocné šťavy a tak som hneď aj jednu spravila. Do odšťavovača som dala mrkvu, čerešne, broskyne, aj pár jabĺk som pridala, trochu olivového oleja a dobrota je a svete.

    Môj druhý nákup 

    Išla som do Billa s tým, že sa budem vyhýbať plastovým obalom. Z veľkej časti sa to aj podarilo, z čoho som sa tešila.

    • Jablká - boli naozaj výborné.
    • Broskyne - bez plastového obalu boli síce drahšie, no chuťovo šťavnaté, mäkké a chutné.
    • Kaleráb - nebol šachovitý, čo bolo super a pochutili sme si.
    • Paprika - na etikete bolo napísané, že zeleninová paprika. Zbožňujeme doma papriku, ale táto bola taká štipľavá, že bola dobrá len do vývaru.
    • Rajčiny - boli tvrdšie a potrebovali dozrieť ešte, chuťovo však nesklamali.
    • Hokaido - to bolo vynikajúce.

    Pizza cesto z hokaida

    U nás bola chuť na pizzu a keďže bolo po ruke hokaido, tak som spravila cesto z hokaida.
    Uvarila som hokaido na kocky v osolenej vode, keď bolo mäkké, vyliala som vodu a nechala ju ešte poriadne z hokaida odtiecť a vychladnúť. Následne som hokaido rozmixovala, pridala pizza korenie, soľ, ďalej 2 vajíčka a asi 12-14 kopcových lyžíc špaldovej múky (vajíčka a múka sa dávajú podľa veľkosti hokaida, ja som mala väčšie). Cesto by malo byť také polotuhé, ktoré sa dá vyliať na plech, na ktorom je papier na pečenie a dáme samotné zapiecť do rúry na takých 15- 20 minút pri teplote asi 170°. Po vybratí obložíme ľubovoľnou oblohou. Ja som najprv potrela prelisovaným cesnakom s olivovým olejom a soľou, potom pretlak, trochu syru, šunka, salám, kukurica a dala zapiecť na 10 minút, potom som dala ešte syr a piekla ďalších 5 minút. Je vynikajúca 😋

    Môj tretí nákup 

    Išlo to aj bez zbytočných obalov, a to úplne. Posledný krát bol aj väčší výber, čo ma veľmi tešilo. Ale kupovala som to, čo nám znovu chýbalo a načo sme mali chuť.

    • Broskyne - áno áno viem, opäť. Ale keď my ich tak ľúbime. 
    • Kaleráb - znovu nesklamal.
    • Jablká - taktiež nesklamali.
    • Hokaido - tentokrát na polievku. Stačí iba uvariť, osoliť, ku koncu pridať pretlačený cesnak a rozmixovať. Keď je chuť, môže sa pridať aj sladká smotana.
    • Uhorky - výborné.
    • Cukina - ušli sa mi len dve maličké, tak boli na ľahkú večeru.


    Na plech dáme papier na pečenie, cukinu aj so šupkou umyjeme, nakrájame na hrubšie kolečká, pokladáme na papier. V miske si zarobíme olivový olej, prelisovaný cesnak, červenú papriku, vegetu a natrieme poriadne každé kolečko. Pridáme syr a dáme zapiecť na 10-15 minút na cca 180°.

    Záver

    Som rada, že som sa vďaka #modrykonik dozvedela o týchto slovenských produktoch a mala možnosť ich vyskúšať. Pri najbližšej návšteve Billy si niečo určite opäť vyberiem 🙂 Verím, že nájdem znovu aj bez zbytočných obalov. 

    PS: ešte taká malá inšpirácia na záver. Viete ako nakrájať cherry rajčinky rýchlo a rovnako. Takto!

    zuzinapipina
    21. máj 2019    Čítané 1919x

    Kto je na vine?

    Keď som bola malé dievčatko, netúžila som byť princeznou ako všetky moje kamošky. Chcela som byť športovkyňa, mať rada hory, hrať futbal. Túžila som byť všetkým tým, po čom by si ma môj otec všimol, bol na mňa hrdý. Bilo sa to vo mne, pretože potajme som rada spievala, v hĺbke srdca som túžila byť herečkou a ako naschvál, zbožnovala som sladkosti. Podpísalo sa to samozrejme aj na mojej váhe. Akosi som mala potrebu kompenzovať strach, hnev z toho, že nie som taká, akú ma chce mať otec, sladkosťami. A tak som v jeho očiach nebola dostatočne dobrá a jasne mi to dával pociťovať. Ako 15-ročná som mala veľké problémy s prijímaním jedla, nejedla som koľkokrát aj 8 dní. Po čase som mala vysnívanú váhu, dokonca ma všetci chválili, no otec si to ani nevšimol. A to ma bolelo najviac. 

    Prednedávnom som mamine povedala, že začnem kváskovať. Je vyučená pekárka, takže mi nezabudla pripomenúť ako bude všetko špinavé, aké to je ťažké a 100 ďalších dôvodov prečo vlastne ani nezačať. A tak to bolo odmalička. Sto dôvodov prečo neísť na ten kolotoč, ďalších sto dôvodov prečo sa nekamarátiť s tú a tú kamarátku, tisíc dôvodov prečo neísť na konzervatórium a milión dôvodov prečo neísť na tam tú dovolenku. Veď čo všetko sa mi môže stať. Skoro celých 30 rokov som mala pocit, že nie som dostatočne dobrá, pekná, štíhla a mala zo všetkého nového strach. Aj keď som sa prekonávala, vždy mi najprv napadali tie najhoršie scenáre, čo všetko sa môže stať.


    Ďakujem Bohu za mojich rodičov, pretože sú jednoducho úžasní. Sú presne takí, aby som ja mohla dnes byť tým, čím som. Neverím na náhody. Verím, že všetko má určitý význam, zmysel. Môj otec mi mal ukázať moju hodnotu. Najskôr mi ju však musel ako malému dievčatku ukradnúť, aby som ju rokmi získala späť a zistila jej skutočnú hodnotu. Lebo človek najlepšie zistí hodnotu niečoho vtedy, keď to nemá alebo to stratí. Napríklad štíhlost najviac pocíti človek, ktorému sa po mnohých rokoch podarí konečne schudnúť. Slobodu ocení najviac človek, ktorého práve po 20 rokoch prepustili z väzenia. No a za zdravie najviac ďakuje človek, ktorý sa vyliečil z ťažkej choroby.

    A či som sa hnevala?

    Nebudem ani klamať, že som sa koľko krát aj hnevala na rodičov, prečo boli ku mne takí a takí. Odpustenie však prichádza cez porozumenie. Robili iba tak, ako boli sami naučení, vlastne robili ako najlepšie vedeli. To zlé chovanie rodičia odovzdávajú svojim deťom iba z polovice tak ako sa k nim chovali ich rodičia.
    Rodičia môjho otca nikdy nechválili. Práve naopak, neustále ho ponižovali a bili. Moja mama utekala celé detstvo pred opitým otcom, ktorý chcel celú rodinu zabiť. Ten strach z toho čo bude, keď sa vráti domov opitý si asi ani nedokážem prestaviť. Nečudo že sa bojí dodnes a mňa sa snažila len chrániť. Už asi chápete čo všetko prežili a že iba kúsok z toho celého zlého sna, odovzdali mne. V porovnaní s tým čo zažili, vychovali ma milión násobne lepšie a dali omnoho viac lásky, než sami dostali. Ľudia poväčšine nevedia dávať to, čo sami nedostali. Ak však dávajú, aj keď sami nedostali, je to znakom hlbokej lásky, sebapremeny, roky premaháhania sa. Oceňte to, čo sa vám dostáva, možno je to to najlepšie, čo vám môže niekto dať.

    Keď som bola malá, chcela som zmeniť svet. Chcela som, aby malo každé dieťa toľko lásky, koľko potrebuje. Dnes však viem, že najdôležitejšie je zmeniť seba a dávať viac lásky, než bolo dané mne. Iba tak môžem zmeniť svet.
    My rodičia máme jednu úžasnú superschopnosť, cez seba a naše deti ten svet naozaj zmeniť môžeme. Deti nás pozorujú a opakujú. Ako sa budeme správať my, tak sa budú aj oni. Tu je jeden menší príklad ako to vo svete detí funguje.

    https://www.youtube.com/watch?v=6QFKa7B0dc0

    Aby sme lepšie pochopili ľudí, ktorí ubližujú, kradnú, správajú sa zle, ponižujú, vysmievajú sa či inak spôsobujú ľuďom trápenie, je potrebné si uvedomiť, že aj im bolo ublížené. Pravdepodobne ich to niekto naučil, alebo im kruto ublížil. Áno viem, neospravedlňuje to ich činy, ospravedlňuje to však ľudí samotných. Nevedeli inak. Nie všetci sme na rovnakom stupni chápania a to čo nás v detstve naučili alebo sme videli, berieme ako normálne. Pritom sú to zlé vzorce, návyky. (Celkom pekne to je spracované vo filme Chatrč)

    A kto je teda na vine?

    Ak by ste však hľadali vinníka, nenájdete ho. Nemožno odsúdiť niekoho za nelásku, ak sám prežíval peklo. Istým spôsobom je celkom pochopiteľné, že je tento svet plný strachu, hnevu, nenávisti, hodnotenia, zloby, keď boli posledné desaťstoročia plné zabíjania, strachu, vojen, ponižovania, zneužívania... Deti, ktoré vyrastali v strachu o život. Deti, ktorým pred očami zabili rodičov a súrodencov. Deti, ktoré vyrastali v koncentračných táboroch a nesmeli hovoriť celé mesiace. Deti, ktoré nezažili lásku, pohladenie, deti ktoré nik nepočúval, nebral ohľad na ich potreby. Tieto deti po tom všetkom, vychovávali ďalšie deti. A robili to o kus lepšie, o dobrý kus lepšie. Stále sú však veľké následky. Malé dieťa necíti lásku z perfektne navareného obedu, ani z opraného a vyžehleného oblečenia. Neoháňajte sa vetou,, A nás kto predsa počúval? Ku nám sa správali horšie". Skúste sa premôcť a počúvajte svoje deti, objímajte ich a ľúbte naozaj💜

    Na záver pridávam jeden celkom výstižný citát, ktorý je napísaný na náhrobnom kameni istého anglického biskupa z roku 1100:
    ,,Keby som bol najskôr zmenil iba sám seba, mohol som vlastným príkladom zmeniť moju rodinu. Spoločnými silami sme mohli zmeniť naše mesto. Jeho zásluhou by sa mohla zmeniť aj naša krajina. A ktovie, možno som tak mohol zmeniť aj svet."

    Zdroj obrázku: pixabay.com

    zuzinapipina
    9. dec 2018    Čítané 593x

    Keď je chuť neŽiŤ silnejšia než chuť ŽiŤ, vtedy treba urobiť TOTO 💯👇💜

    Keby sme tak len všetci vedeli....


    že na tento 🌏 sme neprišli urobiť špeci kariéru👨‍🎓👩‍🎓👨‍⚕️👩‍⚕️👩‍⚖️👨‍🏫👩‍🍳👨‍🔧👩‍🔧👨‍🏭👨‍🔬👩‍🚒💂‍♂️👷‍♀️🕵️‍♂️👮‍♀️🤴👸🎅👩‍🚀, ani vyhrať 💵💰💲💶, ani postaviť 🏘️🏢🏰, zdolať 🏔️⛰️, zdokonaliť naše 💋💅👀💪🐐🐐. Keby tak všetci ľudia vedeli, že na túto 🌏 sme boli poslaní rásť ➡ na duši a že všetko čo sa nám zdá byť príťažou je len stupienok 🔝. Že nikdy nie sme natom tak zle, pretože na svete behá milióny ľudí, ktorí sa majú ešte horšie🤷‍♀️. Najefektívnejším a najúčinnejším spôsobom ako sa mať lepšie v neľahkých časoch je ➡ byť vďačný.

    A začo ❔🤷‍♀️


    Za to všetko čo už máme🙆‍♀️. Pretože spúšťačom nedobrých časov býva často práve ten pocit, že niečo nemáme, nemôžeme mať či dosiahnuť. ⚠ Preto ak príde ten čas, kedy si poviete, že už ďalej nevládzem🙆‍♀️, nemôžem🙅‍♀️, nechcem🙍‍♀️, nedarí sa mi🙎‍♀️, mám veľké nešťastie🤷‍♀️, prečo práve JA?🤦‍♀️, toľko smoly nemá asi nikto na svete🧟‍♀️, keď príde ten čas a vy nebudete nachádzať riešenia na problémy🤷‍♀️, keď bude chuť nežiť silnejšia než chuť žiť🙇‍♀️, vtedy je čas spomaliť a zamyslieť sa💁‍♀️.

    Byť vďačný💜.

    Lebo najlepší spôsob ako nemyslieť nato, čo všetko nemáme ➡ je uvedomiť si, čo všetko máme. Jednoduchý návod ako si uvedomiť čo všetko máme, je spísať si to. Nič vás nenapadá? Čo tak byť vďačný za úžasnú 👨‍👩‍👧‍👦, zdravé 🙌👀💋👂👃👣🧠💝, lásku💏, strechu nad hlavou 🏡 , teplú posteľ🛌, pitnú 🥤, rovnako bláznivých kamošov🤸‍♂️🤸‍♀️🤹‍♂️🤹‍♀️, aj za vášho 🐶 či 🙀, zato že máte plnú chladničku🍴 🍇🍉🍌🍏🥐🥗🥪 a aj zato, že nemusíte rozmýšľať, či budete mať vaším deťom dať čo jesť.
    Byť vďačný aj zato, že ste šikovný😊, múdry☺️, empatický🙃, dobrosrdečný, odvážny😛, šarmantný a charizmatický 😃 😉😎😍.

    Jednoducho zato, že ste 💜.

    Po spisaní týchto vecí sa vám snáď bude vstávať či zaspávať ľahšie, krajšie, s úsmevom na tvári 😍. Pokojné a nestresujúce predvianočné sviatky prajem 😊.

    Nezabudnite, že pokiaľ stihnete upiecť o jeden 🥧 🍪🍰menej, svet 🌏 sa nezrúti 🤦‍♀️😉.

    zuzinapipina
    23. sep 2018    Čítané 800x

    Jeden chromozóm navyše nie je žiadna hanba ❣️

    "Je to hanba!", zaznelo na chodbe pre návštevy v pôrodnici. "Je hanba mať postihnuté dieťa, mala ísť na potrat, v dedine radšej nič nebudeme hovoriť, !", povedala potichu, ale rázne matka čerstvej mamičky, ktorá onedlho prišla na chodbu.
    Zabolelo ma v srdci. Sedela som hneď vedľa a v tej chvíli som nachvíľku prestala dýchať. Ako sa musí tá mamička cítiť? A čo to malinké?

    Slza mi padla na tvár môjho malinkého syna, ktorého som držala v náručí. Pocítila som úľavu, to moje dieťatko je zdravé, ale zároveň aj trpkú bolesť. Prečo je hanba mať také dieťa? Prečo spoločnosť také deti tak veľmi odsudzuje? Prečo som pocítila veľkú úľavu? Je to už v nás zakódované, že postihnuté dieťa znamená len hanbu a kopu starostí či nejakú stratu určitého komfortu na ktorí sme zvyknutí ?


    Prišla na chodbu, stretli sa nám pohlady. V jej očiach bol veľký strach, bolesť, hnev. Po ťažkom pôrode ledva stála na nohách, ale skôr jej chcelo srdce padnúť na podlahu. Všetci ju zavrhli, všetci na ňu pozerali. Akoby sa jej každý chcel pozrieť do tváre a vidieť jej reakciu, ako to prijala. Ako prijala dieťa s Downovým syndrómom. Chcela utiecť, ale bez dieťaťa. Nebola nato pripravená. Nevedela to prijať. Nemala nikoho, kto by ju podporil, povzbudil, či povedal, že to zvládne. Nikoho, kto by ju pochopil a vypočul. 


    Viete čo je na tom najhoršie? Že spoločnosť súdi matku aj také dieťa akoby to bol odpad, akoby spravili niečo zlé! Začo presne sa majú také maminy, otcovia a detičky hanbiť? Zato že nespĺňajú  kritériá konzumnej spoločnosti, ktorej je úplne jedno, ako sa človek cíti, dôležité je ako vyzerá? Je toto vôbec možné v 21 storočí? Je vôbec môžné, že dokážu byť ľudia až takí úbohí a mať také lacné a zarážajúce názory? A pre pofíderny vlastný komfort sa dokážu takého dieťaťa zbaviť, alebo to budúcim mamičkám kážu?
    To je hanba! Každý má predsa dôvod byť, každý má právo žiť. Presne taký, ako ho ten 🔝 chce mať! Všetci sme odlišní, v tom spočíva naša krása. Ale tá najdôležitejšia krása vychádza z nášho ♥!

    Už ste stretli niekedy dieťa či dospelého s DS? Áno? A ako ste sa cítili v jeho prítomnosti? Nepocítili ste náhodu veľkú úľavu, pretože ste sa konečne nemuseli na niekoho hrať, pretvarovať, snažiť sa zapôsobiť? Dostali ste od neho úsmev? Určite áno, človek s DS sa predsa často smeje a túži len po jednom, byť šťastný. Jeho šťastie je však o niečom inom, ako to naše šťastie. Nestojí nič ❗ Ale to naše šťastie je často krát len lacné a povrchné. Kupujeme si drahé veci,  častejšie a častejšie, pretože prahneme po tom skutočnom šťastí a nepriznáme si to. Radšej ideme do obchodu kúpiť niečo a klameme, že toto nám ku šťastiu stačí. Nestačí, ani nikdy nebude. A v takomto klame žijeme často celý život, bohužiaľ nato prídeme až tesne pred naším posledným výdychom. Človek s DS možno nežije tak dlho, no umiera s úsmevom. Od života nič neočakával, nemusel spĺňať žiadne spoločenské podmienky krásy či postavenia(aspoň si ich neuvedomoval, vďakaBohu) a predsa bol šťastný. Jeho chápenie bolo nastavené predsa tak, že byť šťastným je poslaním človeka na zemi. A to ide aj cez maličkosti a skromnosť. Prečo si nemôžeme aj my nastaviť takéto chápanie?


    Je obrovské šťastie mať dieťa, nech už je hocijaké, každé chce byť šťastné. Dajme im tú možnosť 💜.