Únava, ktorú si často ani nevšimneme

Niekedy si ani nevšimneme, že sme unavené. Uvedomíme si to až vtedy, keď si konečne sadneme.

A presne v tej chvíli sa ozve hlava:

„Ešte by som mala niečo spraviť.“

„Nemala by som len tak sedieť.“

„Ešte si nezaslúžim oddych.“

Musím stále niečo robiť.

Dokazovať, že som dosť pracovitá.

Dosť užitočná.

Dosť dobrá.

A až potom si vraj môžem dovoliť oddych.

Lebo bez výkonu nemám hodnotu…

A tak namiesto oddychu prichádza sebaobviňovanie.

Pocit viny.

Že som nestihla všetko.

Že som neurobila dosť.

Že som si na chvíľu dovolila zastaviť sa.

Ale tá vina nie je naša.

Je to zvyk, ktorý v sebe nesieme roky.

Niečo, čo sme sa naučili.

Niečo, čo sme si prevzali, aby sme dostali aspoň kúsok lásky alebo pozornosti.

Keď sme robili to, čo sa od nás očakávalo,dostali sme malú odmenu –kúsok lásky.

A keď sme nevládali, keď sme si dovolili nebyť silné,odmenu sme nedostali.

A tak sa narodila vina.

Nie ako pravda.

Ale ako nástroj kontroly.

Nad nami. Nad naším správaním. Nad našimi hranicami.

Zvyk byť stále silná.

Stále pripravená.

Stále k dispozícii.

A to nás vyčerpáva.

Berie nám životnú silu.

Lebo dávame veľa

a dostávame málo…

niekedy dokonca nič.

A tak nám to telo začne hovoriť.

Bolí nás hlava.

Kríže.

Srdce.

A niekedy aj celá duša.

Lebo dávame viac, než je zdravé. A prijímame menej, než potrebujeme.

A teraz pravda, ktorú nás nikto neučil:

👉 Svet nás nepotrebuje zničené.

👉 Svet nás potrebuje živé.

Keď ideme cez silu, dovolíme ľuďom prekračovať naše hranice. A často si ich prekračujeme samy.

Nikto nepríde a nepovie:

„Už stačí.“

„Už dosť.“

„Už nemusíš viac dávať.“

„Už sa nemusíš obetovať.“

To si musíš povedať ty sama.

A nie, nie je to slabosť.

To je skutočná sila.

Povedať nie, keď už nevládzeš.

Odmietnuť, keď to tak cítiš.

Dovoliť si oddych, aj keď si nepodala 100 %.

Dokonca aj vtedy, keď si nepodala žiadny výkon.

Pretože tvojou úlohou nie je stále podávať výkony.

Tvojím poslaním je byť.

A už len tým, že si,

si zaslúžiš oddych. 🤍

#zenyshranicami