Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
    Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
    zuzkanaty
    1. okt 2018    Čítané 521x

    Otec, pre teba ♥

    Sobota... Úplne obyčajná. Jarná, tepla, slnečná. V postieľke spala ani nie 3 týždňová Natálka.. Varili sme obed, smiali sa.. 
    A v tom to prišlo. 
    Telefón. 
    Šok.. Plač.. Prestala som dýchať.. Na ďalšie minúty si nespomínam... 
    Zrazu precitnutie.. Nie nie, to je omyl..to sa len niekto pomýlil. To takto nechodí.. Blízky cítia že sa niečo zle stane.  Pichne pri srdci, príde zle tušenie.. toto nesmie byt pravda. 
    Sedeli sme a pozerali na jeho veci.. každý v kúsku duše, kútikom srdca, čakal, že sa otvoria dvere a v nich bude stáť. 
    Nestalo sa.
    Hlava nespolupracuje. Nejde to. Zmätok, chaos. 
    Na dverách zavesený jeho oblek, kravata, ktorú mal keď som sa vydávala. To nie je pravda! Toto sa takto nedeje! Nesmie sa to takto skončiť! Ešte sa musí spoznať s mojou dcérou, jeho vnučkou. Musí ju vidieť rásť, ľúbiť, učiť plávať, veď sa len teraz narodila a už stratila tak dôležitého človeka?! 
    Začalo pršať. Tak, ako už dlho nie. 
    Je to tu.. Mozog pochopil. Najhoršie chvíle, momenty, zmarený život. 
    Krokmi som bližšie a bolesť je väčšia. Pichľavejšia. 
    Je tam on a len tak leží. Spí? Nie. Odišiel len tak z tohto sveta, zo života. Ako môžu vtáci spievať a kvety kvitnúť, čo svet nevie? Nesmie ísť ďalej len tak..
    Nič nezmierni tú bolesť .. Ani čas.. Ten nespraví nič. stále je tá bolesť rovnaká. Ukrutná.. Časom sa s tým len človek naučí žiť. S tým všetkým. 
    S bolesťou..hnevom, otázkami, tými nekonečnými otázkami.. Prečo?! 
    Na jeho náramku.. Nápis.. Nikdy nie je neskoro.. No niekedy je! Neskoro.. Na slová ktoré vravím, lebo už ma nepočuje. Na slová: prepáč ... ďakujem.. Ľúbim ťa
    Kedysi by som možno verila že ma počuje .. Teraz nie.. Viem to.. Vari by ma nechal len tak? Bez rozlúčky? Bez vysvetlenia? Pohladenia? Nie nenechal.. 
    Ostali iba spomienky. Vrátiť tak čas.. 
    V snoch som s nim každú noc a ráno sa zobudím a na sekundičku je všetko ako pred tým, v poriadku..a potom.. nie je, Všetko je zle! Lebo takto to nemá byt!!! Takto nie! Takto sa to nekončí. 
    Končí. Len tak.
    A ostávame tu sami, bez neho. 
    Zmenilo nás to. Mňa. Nie navonok. Ale vnútri. Lebo bolesť ľudí mení. Prečo sa ľudia menia pod obrovskou bolesťou a trápením? Prečo nie skôr? Pred tým než všetko skončí? 
    Odišiel si a ja som Ti nestihla povedať všetko čo si mal počuť.
    Prepáč