V okolí Alexovho salaša strávili Zuzka s Tomášom čas skoro až do večera. Už pomaly slnko zapadlo, keď Tomášovi zazvonil telefón. Miesto pri Alexovom dome bolo jediné, kde bol aký taký signál. Tomáš sa neochotne odtiahol od Zuzky a vytiahol mobil z vrecka bundy. Na displeji svietilo Sebastianove číslo.

"Áno Sebastian, počúvam vás." keď Zuzka začula jeho meno, okamžite spozornela. Skúmala každé jedno slovo, ktoré Tomáš vyslovil. Ich rozhovor nebol dlhý a po ich vzájomnom rozlúčení sa Tomáš chvíľu zamyslel.

"Prosím, povedz, že je Matúško v poriadku." nástojčivo hľadela do jeho tváre. Tomáš zdvihol pohľad k nej. Oči mu žiarili dojatím.

"Boh je skvelý. Postaral sa o všetko. Nádor, ktorý Matúškovi vyoperovali bol nezhubný." povedal s výdychom a nadšene sa na ňu usmial. Zuzka chvíľu na neho neveriacky hľadela a potom sa mu vrhla do náručia. Tomáš ju zdvihol a veselo sa s ňou zatočil.

"To je úžasná správa. Vďaka Bohu. Vďaka Ti, môj starostlivý Otec." veselo zvolala, keď ju pomaly spustil na zem. Z objatia ju však nepúšťal. Keď sa im oči stretli, pocit radosti a vzájomnej úľavy Tomáša pritiahli k tomu, že Zuzku náhle pobozkal. Intenzívnejšie ju chytil okolo pása a s chuťou si užíval jej sladkú chuť.

Sebastian práve sedel v lekárskej izbe svojho kolegu i priateľa, kde mu na tvári hral spokojný úsmev. Bol vďačný Bohu za to, aké výsledky držal v rukách. Po poslednom stretnutí s Vilmou, keď tak nečakane od neho odišla, celý večer trávil v modlitbe, aby jej mohol priniesť dobré správy. Práve otváral dvere, aby za ňou išiel, keď sa ocitol tesne oproti jej tvári. Vilma zmätene zažmurkala. Sebastian sa uhol o pár krokov dozadu a ukázal jej rukou, aby vošla dnu. Poslúchla a posadila sa na pohodlné kreslo. Sebastian si sadol kúsok od nej a mlčky ju sledoval.

"Aj ja ťa rada spoznávam. Môžem sa spýtať, nehral si náhodou v kapele s Tomášom?" zvedavo sa spýtala. Tomáš na ňu uprel prekvapený pohľad. Alex sa usmial.

"Jasné. Určitý čas sme viedli chvály. Potom sa každý pobral za vlastnými povinnosťami. Ale bolo by fajn, keby sme si to niekedy zopakovali, nemyslíš?" spytujúco sa otočil na Tomáša. Ticho prikývol. "Nevieš ako sa má Matúš? Dlho som o ňom nič nepočul."

"Robí taxikára. Sme v občasnom kontakte." Zuzka si po Tomášovom dopovedaní spomenula na známu tvár taxikára. Teraz zistila, odkiaľ ho poznala. V mysli sa vytratila z rozhovoru Tomáša a Alexa. Vrátila sa jej spomienka, keď ich všetkých videla ako spievajú Bohu. Pocítila trpkosť v srdci, keď sa vrátila do času, keď bola s Petrom. Jeho reakcia ju vtedy úplne vykoľajila. Smutne sklonila hlavu a stratila sa vo vlastnom svete. Tomáš si toho všimol. Poprosil Alexa o raňajky a keď odišiel naspäť do kuchyne, s láskou začal skúmať jej zadumanú tvár. Trpezlivo čakal na to, kým sa opäť vrátila k jeho pohľadu. Neisto sa usmiala a opäť sa zahľadela mimo. 

"Zuzka?" šepol jej meno. "Odkiaľ vieš, že sme s Alexom mali kapelu?" vlastne ho táto otázka ani tak nezaujímala. Skôr bol zvedavý, prečo sa tak náhle do seba stiahla. Mal pocit, že to spolu súvisí. Zuzka sa nadýchla a zahľadela sa na jeho prsty, ktoré ju neprestajne hladili. Oči jej zjemneli, keď si uvedomila, kto pri nej sedí.

"Pri jednom z výletov s Petrom, som sa počas toho, keď on viedol rozhovor s dekanom, rozhodla pre krátku prechádzku po okolí. Natrafila som na vás. Keď som počula váš spev a pieseň, ktorú ste spievali, úplne ma to vtiahlo. Tak veľmi mi chýbalo niečo také, že som na okamih zabudla, kde som. Potom za mnou prišiel Peter a uvidel tam teba. Nahneval sa. Keď sme ostali sami, nevedel mi vysvetliť, prečo tak reagoval." Zuzka vydýchla a opäť sa zahľadela mimo. "Niekoľko dní nato odišiel a nechal po sebe iba jeden list, ktorého zneniu dodnes nechápem." posledné slová, akoby povedala iba sama pre seba. Tomáš ju vnímavo počúval. Srdce mal stále pokojné. Keď sa Zuzka na neho otočila, uvidela, aký pokoj žiari z jeho tváre.

"Som rád, že si mi to povedala." hľadel na ňu s prijatím. Keď to hovorila, neuvedomovala si, že by to mohlo jeho srdcu ublížiť. Teraz však, keď na ňu pozeral s láskou a prijatím, uľavilo sa jej.

Zuzka sa práve ukladala do postele, keď Tomáš podišiel k dverám.

"Nepotrebuješ nič?" spýtal sa s úsmevom. Páčilo sa mu, že sa môže pozerať, ako má na sebe jeho tričko a ukladá sa na mieste, kde sa on vždy cítil bezpečne. Zuzka sa oprela o vankúš a usmiala sa tiež.

"A ty kde budeš spať?" zvedavo nahla hlavu mierne doboku.

"Hore na sedačke." hlboko sa na ňu zahľadel. Zuzka si prstami vošla do vlasov a chvíľu premýšľala. Tomáš sa už chystal na odchod, keď Zuzka zvolala:

"Tomáš?" 

Otočil sa na ňu a spytujúco zdvihol obočie.

"Som veľmi šťastná a vďačná, že si ma sem vzal. Cítim sa ako v raji." pošepla popritom, ako sa stále pohrával s jej prstami. Opäť zdvihol pohľad k nej a usmial sa. 

"Mal som to naplánované od prvého momentu, ako som ťa v nemocnici uvidel." povedal hlbokým hlasom. Zuzka pozrela do jeho očí. 

"Naozaj? A ako si vedel, že budem súhlasiť?" so záujmom nahla hlavu doboku a usmiala sa. 

"Nevedel. Prosil som za to, aby nám Boh odsunul všetky prekážky, ktoré by mohli stáť v našej spoločnej ceste." opätoval jej úsmev. Zuzke vošiel do očí obdiv. Odtiahla sa od neho a čakala, kedy sa k nej posadí. Urobil tak a prekvapene pozeral, ako sa zahľadela do okna. Potom sa k nemu otočila, priblížila tvár k jeho, prstami mu vošla do vlasov a pobozkala ho. Bolo to prvýkrát, čo sama vyvinula záujem niečo také urobiť. A on bol spočiatku tak prekvapený, že chvíľu váhal. Potom sa však tiež vnoril do jej vlasov a užil si bozk s rovnakou chuťou ako ona. Nechápala, kde sa vzala tá vášeň, ktorá ju opantala. Bola však presvedčená, že to, čo v nej prúdi k Tomášovi, chce prijať plnými dúškami. 

Po pár nežných spoločných chvíľach, keď sa obaja upokojili a v tichosti si opäť užívali prítomnosť jeden druhého, sa Zuzka so záujmom zahľadela na plátno, ktoré bolo zakryté. 

"Čo sa nachádza pod tou plachtou?" spýtala sa zvedavo. Uvidela, ako sa Tomášovi napla tvár. Nevedela však identifikovať jeho pocity. 

"Chceš, aby som ťa previedol po svojom hrade, moja vzácna pani?" s úsmevom pobozkal jej ruku a sledoval jej reakciu. Zuzka sa šťastne zasmiala a prikývla. Pomalými krokmi kráčala za ním. Preplietla si s ním prsty a on jej venoval letmý zamilovaný pohľad, keď spoločne kráčali po drevenom schodisku hore. Keď vyšli posledný schod, Tomáš sa ku nej otočil a očami sa hlboko zahľadel do jej. Nežne sa na ňu usmial. Zuzka na neho uprela svoj pohľad. Páčilo sa jej, ako sa odrážala v jeho očiach. Mala pocit, že existuje len tento maličký kúsok sveta, tu s ním. Všetko nepríjemné sa v jeho prítomnosti strácalo. Čím bližšie mu bola, tým slobodnejšie sa cítila. Rozspomenula sa na to, keď o takejto láske snívala. Láska, ktorá jej dá priestor a ona bude môcť slobodne rásť.  To, čo svojimi nesprávnymi rozhodnutiami zatienila, sa teraz krôčik po krôčiku pri ňom odkrývalo. Tomáš sa prstami dotkol jej brady a pritiahol sa k jej perám. Skúmal, ako sa jej zatajil dych a privreli viečka. Pootvoril pery a pomalinky sa dotkol jej vrchnej pery. Prstami si ju prisunul ešte bližšie, aby si mohol ich bozk vychutnať ešte viac. Na pár sekúnd stratila pevnú pôdu pod nohami. Keby sa Tomáš neodtiahol, mala pocit, že by sa jej podlomili kolená. Nechápala, čo to s ňou robí, ale jej srdce našepkávalo, že sa konečne cíti úplná. Opäť ju chytil za ruku. Niekoľko minút jej ukazoval tri miestnosti, ktoré sa nachádzali na hornom poschodí. Potom zastal v strede chodby a natiahol ruku hore. Zvrchu sa spustil rebrík, ktorý viedol do podkrovia. Zuzka sa so záujmom zahľadela hore. Tomáš chytil jej ruku a nežne si ju pritiahol k sebe. Nahol sa k jej uchu.

"Táto izba je pre mňa najvzácnejšie. A vieš čo je úžasné?" šepol úplne potichu. Zuzka sa striasla, keď pocítila ľahký dotyk jeho pier.

"Neviem." šepla rovnakým tónom hlasu ako on.

"Že ti ju konečne môžem ukázať." odtiahol sa a tajomne sa usmial. Pomaly vyšiel hore a potom čakal s vystretou rukou, kedy vyjde aj ona. Už necítila vôbec žiadne závrate. Teda, keď odhliadla od toho, čo s ňou robili Tomášove bozky. Pomalými krokmi sa odhodlala vyjsť hore. Pri posledných troch schodoch jej pomohla Tomášova ruka. Ochranársky jej podoprel obe ruky a ona tak v bezpečí vyšla úplne hore. So záujmom sa rozhliadla dookola. Hneď oproti bolo veľké okno, ktoré túto izbu dostatočne presvecovalo. Blízko pri ňom mal položený stojan s plátnom, ktorý bol prekrytý plachtou. Vedľa neho stál ďalekohľad, ktorý smeroval do okna. Potom sa otočila. Pri stene mal opretých niekoľko skriniek a poličiek z masívu. Všimla si gramofón a niekoľko platní, ktoré boli úhľadne poukladané pod ním. Oproti gramofónu bola sedačka s jedným kreslom a obrovskou kožušinou v strede. Tomáš ju pomaly obišiel a pohodlne sa usadil do kresla. Jednu nohu si vyložil na druhú a pobavene sledoval jej zvedavý pohľad. Keď sa mu otočila chrbtom, zazrela malý stolík, nad ktorým bola zavesená nástenka. Pomalými krokmi podišla k nej. Letmo sa otočila na Tomáša, či smie. S úsmevom prikývol. A tak odhodlane pristúpila bližšie. Na stolíku mal položenú otvorenú Bibliu a na nástenke popripínaných niekoľko papierikov s odkazmi. Tie ju natoľko zaujali, že jeden z nich odopla a vnímavo ho očami začala študovať.

Poučím ťa a ukážem ti cestu, ktorou máš kráčať. Poradím ti a budem ťa mať na očiach. (Biblia, Žalmy 32:8)

Stratil som sa, môj Otec? Zdám sa niekedy v tom húfe ľudí taký stratený. Nemám otca, ani matku, ktorí by mi vo svojom živote ukázali, koľkokrát si ich poučil a aké osožné to bolo. Aj napriek tomu si mi toho daroval mnoho. Preto pouč mňa. Nauč ma, ako správne mám viesť svoje dni. Áno, som tá jedna z tvojho stáda, ktorá sa cíti stratená. Vezmi si ma na svoje plecia a ja budem iba mlčať a diviť sa Tvojim cestám. Ďakujem, že môžem k Tebe volať a mať istotu, že ma počuješ.

Zuzka sedela v Tomášovom aute na parkovisku nemocnice, keď jej zazvonil mobil. Barras na zadnej sedačke kľudne ležal a ona sa usmiala, keď nereagoval ani keď sa rozoznelo zvonenie. 

"Mami, rada ťa počujem. Ako sa máte s Patrikom?" snažila sa spýtať uvoľnene. Nechcela jej hovoriť o svojom úraze. 

"Je tu nádherne. Patrik zajednal hotel, kde sa o nás ukážkovo starajú a my chodíme iba na procedúry a na prechádzky do prírody." začula jej spokojný veselý hlas. Zuzka sa usmiala, konečne bola jej mama šťastná. 

"Mamička, som taká rada, že to počujem. Pozdrav Patrika a poďakuj mu za mňa, že to tak skvele vymyslel." 

"Odkážem a ty sa máš ako, dcérka? Všetko v poriadku?" so záujmom čakala Alenka na odpoveď. Zuzka sa zahľadela do okienka a sledovala, ako práve zastalo auto. Potichu si vydýchla. Nikdy mame neklamala, teraz však cítila potrebu, zamlčať jej pravdu o jej úraze. Nechcela, aby kvôli nej museli prerušiť pobyt. 

"Mám sa dobre mami. Keď počujem, aká si šťastná, som šťastná s tebou." snažila sa usmiať. 

Bolo skoro ráno, keď Zuzka otvorila oči a uvidela Barrasa pri svojich nohách. Usmiala sa. Bolo príjemné zobúdzať sa s vedomím, že niekde blízko je Tomáš. On bol prvá myšlienka, s ktorou sa prebudila. Posadila sa na posteľ a snažila sa zhlboka dýchať, aby sa jej prestala točiť hlava. Na stolíku si všimla pohár s vodou. Opäť sa usmiala a v duchu poďakovala za to, že je Tomáš taký pozorný a myslí aj na detaily. Schuti sa napila a odhodlala sa postaviť. Našťastie hlava aj nohy s ňou začali spolupracovať a ona sa pomalými krokmi presunula k obývačke. Tomáš spal na sedačke. Jeho tvár bola úplne pokojná. Zuzka sa oprela o zárubňu dverí a vnímavo si ho prehliadala z diaľky. Musela pripustiť myšlienku, že ju veľmi priťahoval. Čím bolo ich puto silnejšie, tým viac si uvedomovala aj jeho fyzickú stránku. Jednu ruku mal vyloženú hore a jeho telo bolo úplne uvoľnené. Spomenula si na včerajšie chvíľky a zachvela sa. Rozhodla sa pristúpiť až k jeho tvári. Nežne si prehliadala každú jej časť. Pery mal mierne pootvorené. Premýšľala, aké by to bolo, cítiť ich na svojich. Potom zmenila pohľad a sústredene sa zahľadela na jeho prsty. Tie, ktoré tak jemne a sústredene vedeli pohladiť miesta, pri ktorých sa ním nechávala úplne strhnúť. Tomáš otvoril oči. Keď uvidel jej túžobný pohľad, jemne sa usmial. Zuzka sa chcela razovo postaviť, tentokrát však nohy ani hlava s ňou nespolupracovali a ona padla na Tomáša. S láskou si okolo nej ovinul ruku a prichytil ju. Ich tváre boli tak blízko, že stačil jeden maličký pohyb a pobozkali by sa.

"To je ale krásne prebudenie." pošepol Tomáš blízko jej pier. Potom sa obaja posadili na sedačku hneď vedľa seba. Tomáš si vnímavo prezeral jej tvár, ktorá sa zamyslene pozerala na deku. "Ako si sa vyspala?" spýtal sa s veselým úsmevom. Zuzka k nemu otočila tvár. Snažila sa usmiať a s ľahkosťou povedať, že dobre. Cítila sa však hlúpo, keď si spomenula ako ju Tomáš uvidel, keď si ho celého prezerala. Na jeho tvári však nevidela nič zlé. Práve naopak, jeho tvár bola pokojná a veselá. Chytil jej ruku do svojej a spokojne si svoje prsty prekrížil s jej. Hoci túžil pobozkať ju, už niekoľkokrát, niečo v jeho vnútri mu našepkávalo, aby počkal. Zuzka sa uvoľnene usmiala, keď pocítila jeho dotyk. Bol úplne bezprostredný. A v nej to vyvolalo ešte väčšie pocity bezpečia a istoty. Tomáš sa naklonil k jej tvári a pobozkal ju na líce. "Som šťastný, že si tu. Moje ráno je tak omnoho krajšie. Cítim, že sem patríš a to mi dodáva ešte väčšiu vďačnosť k Bohu. Ten pocit, že bez ohľadu na čas, On vie, čo je správne." povedal potichu. Zuzka k nemu otočila tvár. Srdce jej bilo naliehavosťou, aby sa nebála vysloviť svoje pocity k nemu.

"Keď si ešte spal a ja som mohla vidieť tvoju pokojnú tvár, napadla ma myšlienka. Keď sme sa spoznali, pri každom našom rozhovore som cítila, že si mi blízky. Nechcela som si to nechať vojsť do srdca, pretože som bola s Petrom. Teraz však, s odstupom času, keď máme možnosť byť si opäť blízky, zisťujem, že je to veľmi príjemné, nechať ťa vstupovať čoraz hlbšie do môjho srdca. Boh mi ťa poslal, aby si vnímavo a starostlivo dokázal premieňať moju bolesť. Práve tým, s akou trpezlivosťou a múdrosťou pristupuješ k Božím veciam. Možno je načase urobiť prvý krok." poslednú vetu dopovedala šeptom. Keď videla jeho zamilovaný pohľad, naklonila svoju tvár bližšie k jeho a prstami mu pohladila líce. Tomáš privrel oči a ľahko vydýchol. Keď ich opäť otvoril, uvidel, s akou naliehavosťou čaká ako zareaguje. Nežne sa usmial a palcom prešiel po jej perách. Vnímavo skúmal ako zrýchlene začala dýchať. Oči sklopila na jeho pery a chvíľku sledovala ako sa približuje. Potom ich zavrela a sústredila sa iba na jeho nežný dotyk, keď vošiel prstami do jej vlasov. Na perách pocítila jeho horúci dotyk pier. Veľmi ľahký, akoby len skúmal jej reakciu. Zachvela sa. Potom si ju rukou prisunul bližšie a ich pery sa tak spojili ešte intenzívnejšie. Hlasno vzdychla, keď sa jeho jazyk dotkol jej. Ešte nikdy nič podobné nezažila. To emočné, čo k nemu prechovávala, sa teraz pretavovalo do toho fyzického. Už len samotný bozk s ním ju viedol do vytrženia. Bol nenáhlivý, plný túžby a lásky. Akoby jej tým chcel ukázať všetko to, čo k nej celý čas cítil a starostlivo uchovával. Usmial sa, keď sa od nej zľahka odtiahol. Hlasno vydýchla a pomaly otvorila oči. Tiež sa usmiala. Ešte stále mal ruku ponorenú do jej vlasov. Priblížil sa k jej čelu a nežne jej tam vplietol ešte jeden bozk. Potom sa vrátil k jej perám a ešte raz ju pobozkal. Tentokrát ľahko a nežne. Užíval si to a ona sa úplne oddala všetkému, čo urobil. Vychutnávala si každý jeho dotyk, bozk a pohyb, ktorý jej daroval. Všetko sa to stalo výživným pokrmom pre jej ustráchané srdce, ktoré roky skrývala pred láskou. Až teraz sa konečne mohla nadýchnuť. Tomáš ju ukryl do svojho objatia a spokojne sa pohrával s jej vlasmi. To, čo chcel urobiť už roky, mať ju blízko svojho srdca a užívať si vôňu jej duše, sa teraz konečne naplnilo. Vyslovil tichú vďaku k Bohu a usmial sa, keď sa Zuzka zhlboka nadýchla a spokojne vydýchla. Začal sa pohrávať s jej prstami, načo ona zareagovala s pobaveným úsmevom. 

"Ako sa cítiš?" spýtal sa, keď ju pobozkal do vlasov. 

"Ten liek, ktorý ste mi podal, pán doktor Izakovič, skvelo zabral." veselo k nemu otočila tvár. Zamilovane sa usmial, keď uvidel iskričky v jej očiach. 

"Naozaj? Odporúčam podávať ho čo najčastejšie." naklonil sa k nej a opäť sa zmocnil jej pier. Chytil jej hlavu a pomaly ju položil na sedačku. S túžbou sa obaja na seba pozreli a opäť sa stratili vo vzájomnom bozku. Vyrušil ich Barras, ktorý vyskočil na sedačku, s ľahkosťou si ľahol hneď vedľa Zuzky a čakal, kedy si ho všimne. Tomáš sa pomaly odtiahol a venoval Zuzke ospravedlňujúci pohľad. Potom sa obaja veselo rozosmiali.

Ako dostať na prvého mája bozk pod čerešňou? Inšpirujte sa sestrou Svižnou, ktorá má nápadníkov plný batoh. 🙂 #cervenynos

"Ďakujem, vážim si toho." opätovala mu úsmev a privoňala si k polievke. "Vonia výborne. Takže ďalšia vec, ktorú o tebe neviem. Vieš výborne variť." nežne na neho pohliadla, keď si vzala do ruky lyžicu. Tomáš sa zasmial. 

"Nepotrebuješ kŕmiť?" spýtal sa pobavene. 

"Určite nie. Ruky mám v poriadku, ale ďakujem." uškrnula sa. 

Vilma stála pri okne, v lekárskej izbe, kde ju doviedol Sebastianov priateľ potom, čo Matúška vzali na potrebné vyšetrenia. V ruke nervózne držala mobil a premýšľala, komu má zavolať. Napadla ju mama, keď si však spomenula na ich posledný rozhovor, okamžite tú myšlienku vymazala. V kontaktoch si vyhľadala Milanove číslo. Veľmi mu chcela zavolať a podeliť sa s ním o strach, ktorý ju práve teraz zvieral. Zjavila sa jej však predstava, ako by reagoval, keby prišiel a uvidel Sebastiana. Vypla mobil a hodila ho naspäť do kabelky. Spomenula si na slová od Zuzky, keď ju príjmala: My lekári môžeme liečiť, ale skutočné uzdravenie prichádza od niekoho iného. Spomenula si na obdobie, keď bola ešte so Sebastianom a on sa pred ňou modlil za ich vzťah. Obdivovala ho za jeho múdrosť, ako s ľahkosťou vyberal tie správne slová a modlil sa k niekomu, komu veril celým svojím srdcom, že ho počuje. Chcela to skúsiť, nebola si však istá tým, aký postup má použiť. 

"Bože? Ja vlastne ani nie som moc na modlenie, v poslednej dobe to však na mňa všetko akosi dolieha. Pamätám si, ako sa k Tebe modlil Sebastian, aby si viedol náš vzťah. Moc to nepomohlo, pretože som urobila jednu chybu za druhou. Ale teraz by som bola naozaj veľmi vďačná, keby si urobil zázrak." Vilma si nahlas vydýchla, posadila sa na stoličku a privrela oči. "Viem, že to tak nefunguje, že ja požiadam, kedy sa mi zachce a Ty budeš fungovať ako stroj na splnené priania. Ale pri tom všetkom chaose, čo sa vo svete deje, pri všetkých tých nevyspytateľných veciach, čo život prináša, nemohla by som veriť, že sa udeje niečo dobré? Že ten zmätok presahuje niekto, kto v tom má úplný poriadok? Nemám nič, čo by som Ti mohla ponúknuť, až na tú prázdnu časť mňa, ktorú som ochotná zaplniť niečím novým. Tak Ťa prosím, buď s mojím synom." jej hlas sa zlomil a po tvári jej začali stekať slzy. Keď začula, ako sa otvorili dvere, rýchlo si ich utrela a náhle sa otočila. Do izby vošiel Sebastian. Jeho tvár bola vážna. Vilma sa opäť posadila na stoličku a mlčky čakala, čo povie.

"Urobili sme Matúškovi všetky vyšetrenia. Je to tak, ako som predpokladal. Iba," odmlčal sa, posadil sa oproti nej a zhlboka sa nadýchol, "nie sme si istí tým, či je ten nádor nezhubný." dodal smutne. Vilma na neho zhrozene pozrela.

"Urobím tak, aby si sa ty cítila čo najkomfortnejšie. Na teraz ťa vezmem k sebe, ak by si však potrebovala, nerobí mi problém, odviezť ťa domov." vysvetlil jej, keď videl, že pohľadom prepaľuje okno. Pobavene sa opäť zasmial. 

"Prečo sa smeješ?" tentokrát svoj prepaľujúci pohľad uprela na neho. 

"Neskutočne si nádherná, ešte aj keď sa hneváš." šepol hlbokým hlasom, čo spôsobilo zimomriavky na jej tele. Zrazu  jej pohľad zjemnel. Srdce sa jej rozbúšilo, keď vyhľadal ruku na jej stehne a preplietol si prsty s ňou tentokrát on. 

Keď zaparkovali v podzemnom parkovisku, Tomáš vzal tašku, ktorú Zuzke pomohol zbaliť, keď jej ešte zastavil doma a pomohol jej vystúpiť. Ruku jej položil okolo pása a silnejšie si ju k sebe pritisol, aby mala istotu, že nespadne, ak by sa jej zatočila hlava. Trochu nesmelo sa k nemu otočila, keď pocítila jeho vôňu. Tomáš Zuzku doviedol až k výťahu, stlačil číslo poschodia, kde býval a otočil sa k nej. Usmial sa, keď uvidel jej plachý výraz. 

"Barras sa poteší, keď ťa opäť uvidí." snažil sa odľahčiť jej neistotu, ktorá sa jej usadila vnútri a odzrkadlila sa aj v jej tvári. Keď sa otvoril výťah, spoločne pomalými krokmi prišli k dverám a Tomáš položil tašku na zem. Potom odomkol. Pri dverách už s veselým vrtením chvosta čakal jeho psí spoločník. Ako k prvej pristúpil k Zuzke a pokojne sa točil okolo jej nôh. Zuzka sa usmiala a s láskou ho pohladila pod krkom. Keď sa narovnala, aby sa postavila, zatmelo sa jej pred očami a mala pocit, že padá. Tomáš ju vzal do náručia. Jeho inštinkty boli rýchle. Keď otvorila oči a ich pohľady sa stretli, jej srdce sa zachvelo. 

"Bude lepšie, keď si trochu poležíš." šepol blízko jej tváre, pohľad mu znežnel a pomalými krokmi vošiel do svojej spálne. Jemne ju položil do postele a napravil jej vankúše tak, aby sa jej dobre sedelo. 

Keď prechádzali po chodbe do Matúškovej izby, v sesterni nikto nebol a na oddelení vládol úplný pokoj. Zuzka otočila opäť hlavu k Tomášovi a spytujúco na neho zdvihla obočie. On iba mlčky zdvihol ľavý kútik pier dohora a pohľadom na ňu letmo žmurkol,keď pomaly otváral dvere do Matúškovej izby. 

Matúško ležal v posteli a apaticky hľadel do okna, keď ju Tomáš priblížil k jeho posteli. Zuzku z toho pohľadu bolelo srdce. Všimla si však, že má na sebe tričko, ktoré mu darovala, ako jeden z darčekov k narodeninám. Bol na ňom nápis Malý princ, ktorý hladí moje srdce. Zuzka poprosila Tomáša, aby jej pomohol sadnúť si na stoličku oproti nemu. Matúško ešte stále neprítomne hľadel do neznáma, keď sa mu zahľadela do tváre. 

"Môj braček, čo trápi tvoje krásne srdiečko?" odhodlala sa ho spýtať veľmi jemne. Konečne na ňu uprel svoje hnedé očká. Videla v nich strach a smútok. 

"Bál som sa o teba a nechceli ma k tebe pustiť." posadil sa a sklamane sa otočil na Tomáša. Ten ospravedlňujúco pokrčil ramenami. 

"Vieš môj malý princ, nedalo sa to. Počula som, že si mal opäť záchvat. Čo si cítil predtým, než sa to stalo?" ustarane sa na Matúška zahľadela a vzala si jeho ruku do svojej. Matúško sa k nej otočil a vzdychol si. Všimla si ako jej silno zovrel dlaň, jeden z prstov však akoby nereagoval. 

"Videl som, ako sa mamka s ockom hádajú. A že ocko chcel mamku udrieť." sklamane sklonil hlavu. Zuzka zamračene pozrela na Tomáša. Jeho výraz bol prekvapený. 

Na ďalší deň podvečer, keď si Tomáš odbehol domov, osprchovať sa a skontrolovať Barrasa, Zuzku navštívil opäť Sebastian. Jemne zaklopal na dvere a nesmelo nakukol dnu. 

"Nevyrušujem?" spýtal sa priateľsky a keď mu Zuzka pokývala rukou, aby vošiel dnu, odhodlal sa vstúpiť. 

"V kľude sa posaďte." usmiala sa, keď uvidela jeho láskavé oči. Sebastian ju počúvol a prisunul si k jej posteli stoličku. 

"Ako sa cítite?" zaujato sledoval jej oči. Obľúbil si ju, hoci sa takmer nepoznali. Snažil sa však správať ku každému pacientovi čo najľudskejšie. Bol to celý jeho život, po tom, čo ho Vilma opustila. 

"Vďaka Bohu, výborne. Už sa teším, keď budem môcť opustiť toto lôžko a postaviť sa na vlastné nohy. Chýbajú mi pacienti." prívetivo sa usmiala. 

"Naozaj? Takže ste kolegyňa?" radosťou sa mu rozžiarila tvár. "Tak to mi je cťou, že som vám mohol pomôcť." 

Silvia sa zdvihla a bez slova odišla. Zuzka práve stála pri otvorených dverách od kúpeľne a mlčky spracúvala, čo práve počula. Nevedela, čo má urobiť. Chcela vyjsť von, ale počula, ako si Vilma sadla na sedačku a jemne vzlykala. Po chvíli začula klopkanie opätkov lodičiek, ako sa strácalo v záhrade. Pomaly nakukla do obývačky a uistila sa, či už tam naozaj nie je. Zamyslene sa zahľadela na presklené otvorené dvere, cez ktoré bol počuť veselý smiech detí a rozhovory ľudí. Zazrela Vilmu, ktorá stála vedľa nejakej ženy a s usmiatou tvárou spolu niečo rozoberali. Ešte pred pár sekundami ju počula plakať a trpko sa vyznávať o svojom tajomstve, a teraz tam stála, akoby sa nič nestalo. Prestávala sa tu cítiť príjemne. Jediný, s kým si rozumela bol Tomáš a toho neustále niekto vťahoval do rozhovoru. Celý ten prepych, zvláštne správanie ľudí a ich podozrievavé pohľady, keď si ju premeriavali, čo to má na sebe, jej na srdci vytvorili nepríjemnú ťažobu. Mala chuť stratiť sa a byť aspoň chvíľu sama. Otočila sa a prešla vchodovými dverami na opačnú stranu pozemku. Bol naozaj obrovský. Ruch od záhrady pomaly utíchal, ako sa vzdiaľovala a ju napĺňal pokoj. Po pár sekundách uvidela drevenú stajňu, odkiaľ začula zvuky koňa. Zaujato vošla dnu. Tu sa jej to začalo páčiť. Kúsok od vchodu uvidela čiernu hlavu žrebca, ako zaujato dvíha hlavu jej smerom. Zuzka k nemu pomaly pristúpila.

"Ahoj kamarát, môžem sa tu u teba na chvíľu ukryť? Nejak mi tam, pri tom veľkom množstve ľudí, nie je dobre." s úsmevom k nemu natiahla ruku a chcela ho pohladiť. Kôň sa však vyplašil, zaerdžal a dominantne sa postavil na zadné nohy. Zuzku to vystrašilo a rýchlo ustúpila o pár krokov dozadu. Nevšimla si kameň za sebou, potkla sa a padla celou silou, hlavou, na podlahu. Na temene pocítila ostrú bolesť. Snažila sa postaviť, ale opantala ju slabosť. Inštinktívne si nahmatala rukou miesto, kde to bolelo najviac. Keď pozrela na svoje prsty, prekvapila ju krv, zatmelo sa jej pred očami a stratila vedomie.

Keď sa prebrala, pocítila obrovskú bolesť hlavy. Podarilo sa jej posadiť. Musela však zavrieť oči, pretože sa jej všetko točilo. Nebola si istá, či je schopná sa postaviť. Pomalým pohybom sa prišuchla o druhú stenu stajne a aspoň sa o to pokúsila. Bolesť hlavy sa zintenzívnila. Prvé, čo ju napadlo bola ľútosť, že pokazí Matúškovi oslavu. Keď sa jej podarilo konečne dostať von, ešte stále sa opierala o stenu. Bála sa, že keď sa viac vystrie, znova sa jej zatmie pred očami. Tak sa snažila držať hlavu dole. Náhle sa jej zdvihol žalúdok a mala čo robiť, aby túto náhlu nevoľnosť dokázala predýchať. Podlamovali sa jej kolená zakaždým, keď spravila krok hore jemným briežkom. Keď už bola na kraji stajne a nemala sa o čo zachytiť, vystrela sa, aby lepšie uvidela, ako ďaleko je od domu. Oslepilo ju ostré svetlo a opäť spadla na zem. Bolesť hlavy sa zintenzívnila a z úst jej vyšiel hlasný vzlyk.

Tomáš medzitým vošiel do domu a hľadal, kde sa Zuzka stratila. Keď ju nikde nenašiel, napadla ho myšlienka, či sa nerozhodla o tichý únik od ľudí. Otvoril dvere a poobzeral sa do strán. Rázne vyšiel von a odhodlal sa preskúmať spodnú časť pozemku. Na tvári sa mu objavilo zhrozenie, keď zdiaľky zazrel jej nevládne telo. Okamžite sa k nej rozbehol. Pocit strachu ho opantal natoľko, že mu trvalo dlhý čas, než sa upokojil a mohol tak začať uvažovať, čo má urobiť ako prvé. Najskôr skontroloval, či nemá nejaké vonkajšie poranenia, až po chvíli zazrel krvavú ranu na hlave. Skontroloval jej tep a okamžite zavolal kolegyni z pediatrie, aby ho zastúpila pri kontrole Matúška. Nikomu nič nepovedal, vzal Zuzku do náručia a odviedol ju do svojho auta. Ako sa ju snažil čo najbezpečnejšie usadiť dopredu, pomaly začala otvárať oči. Ešte stále sa necítila dobre. Bolesť hlavy stále neprestávala a zahmlievalo sa jej pred očami. Tomáš si rýchlo sadol vedľa nej a skúmavo ju sledoval.

"Zuzka, počuješ ma?" priblížil sa blízko jej tváre a sledoval jej zreničky. Zuzka ticho prikývla. Bolesť ju však prinútila k tomu, že opäť zavrela oči.

"Neboj sa, som s tebou, vezmem ťa do nemocnice." šepol a jemne ju pobozkal na spánok. Zuzka opäť stratila vedomie.

Keď som sa od značky Zopa dozvedela, že budem zo všetkých produktov testovať práve kočík Zopa Move, nedalo mi najskôr si o ňom niečo nevygoogliť. Predsa len som doteraz frčala viac ako dva roky na kočíku od konkurenčnej značky, takže moja zvedavosť bola opodstatnená. 😅

Áno, priznám sa, že googlenie nebol práve najmúdrejší krok.
Negatívne recenzie sa totiž striedali s oslavnými ódami a ja som v tom mala tak akurát pekný zmätok.

Po prvom mesiaci testovania v tom však mám celkom jasno…😉

                                                                     ...

Kočík Zopa Move 

• je primárne vyrobený ako športový kočík (recenziu na túto alternatívu budem však robiť neskôr, keď drobec dorastie),
• podvozok je prispôsobený a pripravený na verziu dvojkombinácie s hlbokou korbou, či ako trojkombinácia s vajíčkom.

Uvedomila si však, že už mešká. Ospravedlnila sa Inke, rozlúčila sa a rýchlo zbehla po schodoch von, kde nastúpila do čakajúceho taxíka. Vilma jej cez deň priniesla adresu ich domu na papieriku. Podala ju taxikárovi, ten sa na ňu prekvapene otočil a letmo si ju premeral očami. Nechápavo zdvihla obočie. Keď však prišli na miesto, pochopila taxikárov skúmavý pohľad. Vystúpila pred veľkou kovovou bránou, kde sa týčil ešte väčší dvojposchodový dom s obrovskou záhradou. Taxikár odišiel a ona ešte stále nemo sledovala, kde sa to vlastne ocitla. Prepych tu presakoval z každého rohu. Nesmelými krokmi sa odhodlala vojsť dnu. Po chvíli však opäť zastala a pozrela sa naspäť, mala chuť vrátiť sa. Uvedomila si však sľub, ktorý dala Matúškovi. Nadýchla sa a rozhodne opäť pokračovala po chodníku. Míňala fontánu, obrovskú trampolínu, detské ihrisko, luxusný bazén, až pomaly podišla k dverám. Chcela stlačiť zvonček, keď začula hlasy zozadu. Vošla do mäkkého trávnika a opäť nesmelo kráčala okolo. Hneď pri stene sa opieral Tomáš a so záujmom sledoval deti, ako sa veselo hrajú. Zuzka sa potešila a uľavilo sa jej. Bola rada, že natrafila práve na neho. Zastala malý kúsok od neho. Tomáš sa k nej otočil. Jeho pohľad bol nežný. 

"Vyzeráš vystrašene." jemne sa k nej nahol a potom opäť otočil pohľad k deťom. Keď Zuzka uvidela všetky tie atrakcie, mala pocit, že sa ocitla v nejakom detskom zábavnom parku. Zbadala, ako k nim prichádza Vilma. 

"Zuzka, som rada, že ste prišla." podala jej priateľsky ruku. Jej tvár bola iná, ako v práci. Akoby uvoľnenejšia a prívetivejšia. 

"Som rada, že som mohla." prijala jej ruku a potom jej podala taštičku s darčekom pre Matúška. 

"Prosím, cíťte sa tu príjemne. Prepáčte, ale musím sa venovať chystaniu ďalších vecí. Onedlho má prísť kapela." usmiala sa a zmizla vnútri. Zuzka ani nestihla zareagovať. Po chvíli uvidela Matúška, ako sa spokojne hrá s ďalšími deťmi. Aj on ju zazrel a veselo jej zakýval. Po chvíli sa však opäť nechal strhnúť hrou s ostatnými deťmi. Zuzka sa z jeho bezstarostnosti potešila a oči jej zažiarili. 

"Si nádherná." šepol ticho Tomáš, stále opretý o stenu. Jeho tvár bola úplne pokojná. Zuzka sa usmiala. Do líc jej vošlo horko. 

Zuzka si práve triedila zoznam, s ktorými ležiacimi pacientami treba ísť dnes na sono, keď začula rozhovor Inky s Taňjou.

"Taňja, jedna moja známa z gynekológie hovorila, že doktorko tam bol veľmi skoro ráno." Taňja na ňu pohoršene zazrela.

"Inka, doktor Izakovič má právo voľne sa pohybovať po nemocnici."

"To má, máš pravdu. Ale potom som videla, ako do doktorkovej kancelárie vošiel doktor z gynekológie a hneď nato aj naša stratená doktorka Mareková. Vieš, že si boli s doktorom blízki. Čo ak je medzi nimi niečo, čo sa snažia utajiť?" keď to dopovedala Zuzke do srdca vošiel zvláštny oheň.

"A dosť, Inka, myslím si, že rozoberať niekoho súkromie a vytvárať nepravdivé závery je natoľko nemiestne, že sa musím ozvať aj ja. Nech by sa to týkalo kohokoľvek, napríklad aj teba." Inku Zuzkin tón hlasu zaskočil natoľko, že jej na zem popadali papiere, ktoré práve držala v rukách. Šokovane na Zuzku pozerala. Za ten čas, čo je tu, sa jej Zuzka javila, ako milá a tichá osoba.

"Inka, Zuzka má pravdu. Prestaň s tým prosím, aby si z toho tvojho rýchleho jazyka, nemala nakoniec problémy." Inka sklamane pozbierala papiere a urazene vyšla zo sesterne preč. Zuzka si hlasno vzdychla a pokračovala v triedení. Taňja mlčala, začo bola Zuzka vďačná. 

Zuzka zhora začula buchot dverí. S nadšením sa ponáhľala dole, aby uvidela radosť v tvári svojej mamy. Zastala, keď uvidela, ako mama sedí sama za kuchynským stolom a ustarane hľadí na obrus. Pomaly k nej pristúpila a posadila sa oproti nej. Skúmavo si ju prehliadla.

"Mami? Je všetko v poriadku?" chytila jej ruku do svojej a pohladila ju. To bolo prvé, čo ju napadlo, keď uvidela jej ubolenú tvár.

"Vlastne, áno." šepla potichu a zľahka sa nadýchla.

"Tak prečo si takáto smutná?" snažila sa zistiť Zuzka. Neprestávala ju sledovať. Alenka zvesila ramená a pokrútila hlavou.

"Možno som už veľmi stará. A unavená zo života, pretože sa neviem rozhodnúť a naplno si užiť radosť, ktorú sa mi Boh snaží, vo svojej štedrosti, ponúknuť." do tváre sa jej vrátil ubolený pohľad. Zuzka nechápavo čakala na objasnenie. Keď neprichádzalo, skúsila sa citlivo spýtať:

"Čo si Patrikovi odpovedala?" Alenka po prvýkrát k nej zdvihla pohľad.

Bol už večer. Patrik zastavil autom pred reštauráciou a zaujato sa pozrel na Alenkinu stranu. V tých nových šatách vyzerala nádherne, hoci bola neustále pohľadom neprítomná. Vyšiel von a galantne jej otvoril dvere. Potom ju pomaly viedol dnu, do luxusnej reštaurácie. Alenka sa na neho prekvapene pozrela, keď uvidela interiér, ktorý ich vítal. Čašník ich odprevadil na miesto, ktoré mali zarezervované. Potom už mali súkromie. Alenka sa zmätene pozerala okolo seba.

"Kam si ma to doviedol?" spýtala sa s jemným úsmevom. Patrik jej úsmev opätoval.

"Zaslúžiš si to. Aj keď, vidím, že ťa asi ešte stále trápi to nečakané stretnutie s Vilmou, však?" starostlivo k nej vzhliadol. Ticho vydýchla. Potom ho pohladila po dlani a jej tvár znežnela.

"Tak trochu. Som ale vďačná, že si ma takto prekvapil. Stále však premýšľam prečo." vnímavo mu pozrela do očí.

"Dozvieš sa. Teraz si však vychutnaj nejaké dobré jedlo. Výborne tu varia, kuchár je môj dobrý známy. Určitý čas robil na lodi, kde som pracoval." snažil sa odľahčiť situáciu. Alenka sa na neho s láskou zahľadela. Bol to jej najbližší človek. Už taký dlhý čas pri nej stál, počúval jej trápenia a zakaždým hľadal riešenia, ako jej aspoň trošku uľaviť z tej ťažoby, ktorú si na svojom chrbte niesla. Mala ho rada, veľmi.

"Ďakujem, Patrik. Čo by si mi odporučil?" spýtala sa so záujmom. Starosti, ktoré okolo nej krúžili, sa na tento okamih vyparili. Mala pri sebe skvelého spoločníka, ktorý jej pomohol cítiť sa slobodnejšie.

"Tak som to nemyslela." trošku hlasnejšie zdôraznila.

"Ja viem. Potrebujem ísť posúriť výsledky magnetickej rezonancie jedného pacienta." povedal vážne.

"Aha." jemne sa usmiala. Mala pocit, že to bola len výhovorka, ale nerozoberala to ďalej. V tichosti obaja nastúpili do výťahu a každý si stlačil svoje číslo. Mlčky vedľa seba stáli, keď sa výťah zrazu zasekol. Zuzka sa zamračila a pozrela na Tomáša. Ten sa na ňu povzbudivo usmial. 

"Nemusíš mať obavy. To sa tu občas stáva." jeho uvoľnený hlas ju prekvapil.

"A trvá to dlho, kým opäť nabehne?" spýtala sa vážne. Tomáš pokýval hlavou zboka nabok.

"Záleží od toho, či niekto pôjde okolo a nahlási to." uškrnul sa. Zuzke sa zdesením stiahla tvár. Tomáš k nej o jeden krok pristúpil bližšie. "Vieš čo je na tom pozitívne?" vážne si pritiahol svoju tvár bližšie k nej. Zuzke sa zrýchlil dych a líca sa jej naplnili horkom.

Keď ju Tomáš odprevadil k dverám domu, vo svojom srdci sa Zuzka cítila slobodnejšie. Tomášova prítomnosť na ňu pôsobila upokojujúco. A hoci si nedali žiadny sľub, vedela, že sú si bližší. Tomáš vzal jej ruku do svojej a jemne si ju pritiahol k perám. Nežne jej pobozkal prsty a potom sa usmial. Venovala mu rovnaký, uvoľnený úsmev.

"Ďakujem, že si prišla." pošepol ticho.

"Ďakujem, že si tam bol." vyslovila rovnakým tónom a pohladila Barrasa. Ten si okolo jej ruky jemne obtrel tvár. 

"Bolo mi cťou. Vidíme sa zajtra v nemocnici." na tvári mu hral ešte stále jemný úsmev, keď sa otočil a pomalými krokmi sa jej začal vzďaľovať. Po pár sekundách sa naspäť pozrel jej stranou a zaujato na ňu pozrel. Venovala mu ten najnežnejší pohľad, akého bola schopná.

Vydýchla si, keď vošla dnu a rýchlo vybehla po schodoch do svojej izby. Cítila sa inak. Možno to bolo tým, že po toľkých rokoch konečne navštívila miesto, ktoré jej bolo také vzácne. Nemohla však poprieť, že aj Tomášova prítomnosť jej bola milá. Rezignovane si sadla na posteľ a do prstov chytila retiazku, ktorú mala pod blúzkou. Odopla ju a amulet si položila na svoju dlaň. Zamyslene sa naň zahľadela.

"Pripomínaš mi ho. Zakaždým, keď sa na teba pozriem, spomeniem si na Petra. Čo asi robí, či niekedy aj on na mňa myslí. Chýba mi, ako priateľ." pohladila jemne amulet palcom. Spomenula si na deň, keď jej ho daroval. "Nechcem sa na neho hnevať. Tomáš mal pravdu. Môj Pane, ešte nikdy som Ti to nepovedala, ale teraz je ten správny čas. Chcem to odovzdať Tebe. Vezmi si moje trápenie a vylieč ho tak, ako to Ty uznáš za vhodné. Viem, že v Tvojich rukách sa to všetko premení na to, čo je správne. Chcem to prijať, prosím, pomôž mi." šepkala do ticha svojej izby. Potom zovrela amulet v dlani a pritiahla svoje telo k posteli. Nechala, nech sa jej srdce nasýti tým pokojným hlasom, ktorý sa snažil znieť v jej duši: Žiaden človek na tomto svete ti nedokáže určiť, kto v skutočnosti si. To som do tvojho vnútra vložil Ja. Upriam pohľad na Mňa a objavíš svoju podstatu. Potom sa budeš môcť hlbšie vnoriť do Mojej Lásky. Si strachom vzdialená od tejto Pravdy. Zlomené srdce obnovím a stvorím nové. Hľa, to nové klíči. Nebadáš?

"Pomenuj to nahlas. Nedrž to v sebe." prerušil jej myšlienky Tomáš. Strhla sa a prekvapene otočila hlavu k nemu.

"Ako vieš?" snažila sa sformulovať otázku. Zastavila sa však, keď uvidela nehu v jeho očiach.

"Ako viem, že sa bojíš otvoriť srdce láske? Vidím to v tvojej tvári. Moje srdce mi to našepkáva. Boh ťa chce z toho vytrhnúť, Zuzka. Som tu. Neublížim ti." nežne sa vyznal.

"To isté hovoril aj Peter. Nechcem ti ublížiť. A prešlo niekoľko rokov a ja stále cítim obrovský pocit straty. On nebol iba môj partner, bol mojim najbližším človekom. Poznal ma od malička a ja jeho tiež. Ako mohol tak ľahko odísť a celé roky sa neozvať?" keď to vyslovila nahlas, po tvári jej začali stekať slzy. Bolesť, ktorú sa snažila utláčať do úzadia, práve teraz pomenovala nahlas. Ľútosť zo stratených rokov, toto miesto, Tomášove slová, všetko to na ňu doľahlo a ona sa hlboko rozplakala. Tomáš sa k nej pomaly priblížil a vtiahol ju do náručia. V tichosti a bez zbytočných slov. Zuzka prijala jeho blízkosť a inštinktívne sa privinula k jeho hrudi. Nechala, nech sa jeho mohutné ramená stanú skrýšou, ktorú tak dlho potrebovala. Nevedela, aký dlhý čas prešiel. Cítila sa v Tomášovom náručí príjemne a bezpečne. Teplo, ktoré vyžaroval ju natoľko upokojilo, že prestala plakať a započúvala sa do tlkotu jeho srdca. Usadilo sa medzi nimi ticho a ani jednému z nich to nevadilo. Ani jeden z nich ho nechcel prerušiť. Vytváralo medzi nimi dôverný pocit istoty. Barras si ľahol pred nich, akoby sa ich vzájomné puto snažil chrániť. Tomáš sa jemne usmial. Páčila sa mu táto chvíľa. To, že mohol cítiť jej nádhernú vôňu a že sa mu rozhodla zveriť svoju zraniteľnosť. Srdce sa mu napĺňalo silou a odvahou chrániť ju. Nedovoliť, aby ešte niekedy pocítila takú bolesť. Zuzka sa nadýchla a pomaly sa odtiahla. Tomáš sa nežne zahľadel na jej tvár a jemne jej prstom zotrel z tváre slzy.

"Prepáč. Toto miesto mi pripomenulo spomienky, ktoré ma trošku prevalcovali." povedala so sklonenou hlavou.

"Nemusíš sa ospravedlňovať. Nepociťujem voči tebe žiadne nepríjemné pocity. Práve naopak, som rád, že si sa rozhodla nemlčať."

"Nevedela som, že máš psa." vystrela sa a venovala Tomášovi pohľad. On sa jemne usmial a prikývol. 

"Veľa toho ešte o mne nevieš." sklonil hlavu a potom sa opäť na ňu pozrel. "Som rád, že si sa odhodlala a nakoniec si prišla." Zuzka uhla očami od jeho pohľadu a opäť sa zahľadela na strom. Tak dlhý čas ho nevidela. Zdal sa jej väčší. Pomalými krokmi k nemu podišla a jemne ho pohladila. Potom sa oprela a zošuchla sa dole na trávu. Privrela oči. Ach, ako jej toto chýbalo. Zrazu k nej opäť pribehol pes a pritúlil si hlavu do jej lona. Tomáš sa zasmial. 

"Barras, nato, aký si samotár, veľmi rýchlo si sa spriatelil." usmial sa Tomáš. Nečudoval sa mu však, keby mohol, urobil by to isté. Zuzka mu vošla prstami za ucho a začala ho za ním jemne škrabkať.

"Je úžasný." Zuzka si spomenula na Haxa a trochu ju zabolelo pri srdci. Barras, akoby to vycítil a vyložil si na ňu jednu labku. Tomáš prekvapene zdvihol obočie. 

"Naozaj zaujímavé. Vôbec nemá rád ľudí a teba si obľúbil ihneď. Obdivuhodné, ale chápem to." Tomáš pristúpil bližšie k nej a sadol si hneď oproti. Potľapkal svojho parťáka po boku. Barras k nemu zdvihol hlavu a potom sa opäť oprel o Zuzku. Obaja sa zasmiali. Zuzka si všimla, že Tomáš v ruke drží kožený diár. 

"Vyrušila som ťa?" pohľadom ukázala na diár, ktorý si položil vedľa seba. 

Vilma práve kráčala cez podzemné parkovisko k svojmu autu. Chcela sa zastaviť doma a priviesť Matúškovi jeho obľúbené autíčko. Sľúbila mu to. A keďže teraz pokojne spal, potichu sa na chvíľu vytratila. Nečakane sa vedľa nej objavilo auto a zaparkovalo blízko nej. Prekvapene čakala, kto odtiaľ vyjde. Keď ho zazrela, rozbúšilo sa jej srdce. Zastala a nemo si prehliadala jeho tvár. Sebastian vyšiel z auta a skúmavo sa k nej otočil.

"Sebastian? Čo tu robíš?" zmätene na neho zažmurkala. Pomaly k nej pristúpil. Nechal medzi nimi malú vzdialenosť.

"Som dohodnutý s mojim priateľom. Je primárom jedného z tvojich oddelení. Spomínal mi, že hľadáte primára interného. Jeden z mojich šikovných starších študentov, zo zahraničia, by mal záujem." jeho hlas jej spôsoboval nestálosť v dýchaní. "Vlastne, chcel som sa o tom pozhovárať aj s tebou, ale prišlo to tak náhle. Richard, tvoj primár, mi to povedal medzi rečou. A ten môj študent, vlastne už renomovaný doktor v zahraničí, mi to tiež spomínal nedávno." Vilma ho so záujmom počúvala.

"V kľude mi prines jeho životopis a ja sa na to pozriem." povedala s úsmevom. Sebastianov pohľad znežnel. Vilme sa zatajil dych.

"Po tom poslednom objatí som o tebe dosť premýšľal." vyznal sa hlbokým hlasom a o jeden krok sa k nej priblížil.

V diaľke stál Milan a sledoval ich s nahnevaným pohľadom. Túžba po zmierení, s ktorou sa rozhodol za Vilmou prísť, sa vytrácala a nahrádzala ju žiarlivosť. Chvíľu ich sledoval. Keď uvidel, ako sa medzi nimi vytvára blízkosť, rázne sa otočil a odišiel.