Pred reštauráciou pri jazere zastavil taxík, z ktorého vystúpila Zuzka. V dlani zvierala kľúčik od Tomáša. Keď šofér odišiel, pristúpila k dverám a potichu ich otvorila. Na tvár sa jej pomaly usadil ľahký úsmev, keď kráčala na miesto, kde jej Tomáš podaroval novú nádej. Nezabúdala, aj napriek tomu ťaživému pocitu, ktorý občas v srdci pocítila. Hoci sa jej pri rozhovore s Petrom sčasti uľavilo, nebola úplne spokojná. Hlasno si vzdychla a posadila sa na hojdačku tak, aby mala výhľad na jazero. Pomaly sa jej začal vnútri rozlievať pokoj. 

"Už mi tu chýba iba Tomáš." vyslovila potichu a privrela oči. Zrazu začula ako na parkovisko prichádza auto. Oči však neotvorila. Keď však začula tiché kroky, ktoré sa k nej približovali, otočila sa a pomaly sa postavila ku schodisku. Na tvári sa jej okamžite zjavil zamilovaný úsmev.

"Ako si vedel, že tu budem?" spýtala sa a zastala kúsok od Tomáša. Spokojne si s ním preplietla prsty a s úľavou vydýchla.

"Nevedel som. Prišiel som sem, lebo mi volali, aby som niečo podpísal. Uvidel som otvorené dvere, tak som sa rozhodol vojsť. Neruším ťa?" vnímavo si prehliadal jej oči. Zuzka sklopila pohľad a chvíľu mlčky premýšľala, čo mu má skôr povedať.

"Túžila som po tvojej blízkosti. Som rada, že si tu." zdvihla pohľad a jemne sa usmiala. Tomáš ju chytil za ruku a prešiel s ňou až k lavičke, kde si obaja sadli. Celé telo otočil jej smerom a skúmavo si ju prehliadal.

"Niečo sa stalo, však?" spýtal sa ticho. Zuzka so stiahnutým pohľadom prikývla a opäť sklonila hlavu. Sledovala ich spoločne prekrížené prsty.

Vilma sa práve snažila zaparkovať auto pri súkromnej klinike. Na pár minút ostala sedieť vnútri a privrela oči. Snažila sa nájsť tie správne slová, ktorými by mohla Sebastianovi povedať to, čo sa dozvedela. Ich dcéra je Zuzka. Sama tomu ešte úplne nechápala. To dievča bolo pre ňu odzačiatku výnimočné. Vo všetkých smeroch. Zaplavilo ju sklamanie zo samej seba. Nie je hodná nazývať sa jej matkou. Pokrútila hlavou, otvorila oči a rázne vyšla von s auta. Chcela splniť sľub, ktorý si dala. Sebastianovi povie pravdu. Do srdca jej vošla radosť. Bola nesmierne šťastná z toho, že bude môcť konečne vidieť jeho pohľad. Zhlboka sa nadýchla a rýchlym krokom sa snažila dostať až tam, kde Sebastian ležal. Prekvapene sa zamračila, keď cez okno uvidela, že už tam nie je. Sestrička, ktorá ju zazrela, prešla až k nej a ozrejmila jej, že Sebastiana previezli na normálnu izbu. Vilma sa poďakovala.

Keď sa ocitla pred dverami Sebastianovej novej izby, rázne chytila kľučku. Na pár minút ju zaplavili pochybnosti a ruku opäť spustila k sebe. Bude sa na ňu Sebastian ešte stále hnevať? V telefóne znel jeho hlas veľmi pokojne. Nebol v ňom ani náznak odsúdenia. Opäť chytila kľučku a otvorila dvere. Sebastian práve v rukách držal Bibliu a niečo zaujato čítal. Vilma k nemu v tichu podišla a s nadšením si prezerala jeho tvár plnú života. Láska ju zaplavila v každej bunke jej tela. Po chvíli Sebastian odložil Bibliu na stolík a zaujato sa zahľadel Vilme do očí.

"Vitaj Vilma." povedal pokojne. Vilma sa náhle postavila, chvíľu na neho mlčky hľadela a potom sa mu hodila do náručia. Sebastian na malý okamih zaváhal a napokon jej objatie prijal. Zotrvali takto v tichu niekoľko minút. Keď sa Vilma odtiahla, pozrela mu do očí a usmiala sa.

"Som taká šťastná, že si sa prebral. Prežívala som hrozné pocity, keď si bol v kóme. Prosím, odpusť mi, ak môžeš, tú zradu, ktorú som v mladíckej slabosti urobila. Nezaslúžil si si, aby som ťa obrala o možnosť byť otcom. Keby som mohla nejak to zmeniť, urobím to. Hlboko toho ľutujem." vyznala sa so sklonenou hlavou.

"Prosím, sadni si." vyzval ju Sebastian. Vilma na neho ľútostivo pohliadla a sadla si vedľa jeho ruky. On sa jej zahľadel do očí. Jeho výraz bol pokojný a vyrovnaný. "Odpúšťam ti. Nemá cenu, aby som žil v neustálej sebaľútosti z toho, čo by bolo keby. Už sa to stalo. Nebudem ťa súdiť, prečo si to urobila a ako si to mohla urobiť lepšie. Rozhodla si sa tak, ako si to v ten daný moment považovala za najlepšie. Zmysel v tom nenachádzam, ani pochopenie významu. Jedno však viem. Boh bol celý čas nad tým všetkým. Verím, že o našu dcéru sa staral lepšie, ako by sme to dokázali my dvaja dokopy." Vilma na neho pozerala s neveriacim pohľadom. Čakala všetko, že sa však dočká takej láskavosti, to nedúfala.

"Nečakala som, že by si mi mohol odpustiť." povedala prekvapene.

Ešte dlhý čas, keď kráčala po svojej známej cestičke, sa jej v mysli prehrával rozhovor spred pár minút. Vie mama, kto sú jej skutoční rodičia? A vie to odzačiatku a tajila jej to? A ak áno, prečo to nepovie? Mala pocit, že sa jej vnútri vytvoril chaos, z ktorého nenachádza východisko. Blúdny kruh bez konca. Keď sa jej podarilo dostať k svojej čerešni, mlčky sa o ňu oprela chrbtom a pomaly sa spustila na zem. Ak sa dozvie pravdu, čo potom? Je schopná prijať to s pokorou a odpustením? Na čo všetko ju Boh taký dlhý čas pripravoval? Privrela oči a snažila sa utíšiť svoje vnútro. Po pár minútach ich opäť otvorila a z ruksaku pri svojich nohách vytiahla diár od Tomáša. Chvíľu si prezerala jeho venovanie a zhlboka sa nadýchla. Potom odhodlane vzala do ruky pero a začala písať:

Som príliš slabá na to, aby som tú cestu zvládla sama. Niečo sa vždy zvrtne a ja sa krútim vo svojej neistote a strachu. Prosím Ježiš, buď mojou silou, zasvieť mi svetlom, ktoré presvetlí moju duchovnú slepotu, aby som smela o Tebe vedieť viac. Čím som k Tebe bližšie, tým viac moje srdce rastie v slobode a láske. Zabúdam na pocity, ktoré ničia moju podstatu v Tebe. Obklop ma zo všetkých strán. Z juhu, nech ku mne kráča Tvoj pokoj, od východu, nech mi šepká Tvoje Slovo, zo západu, nech ku mne veje Tvoja láska a zo severu, nech mi zjavuje cestu Tvoja múdrosť. Ty najlepšie vieš, čím je môj život popretkávaný. Pocity verzus viera. Túžim, nech Ty si ten, kto povie posledné slovo. Nech je moja viera aspoň taká ako horčičné zrniečko. Načri ma a pokrop, aby som bola pripravená prijať to, kam ma nasmeruješ. V tichu a pokore. Tvoja vôľa, nech sa mi stane vášňou, pri ktorej zahorím ohňom Tvojho Ducha. V ozdravujúcej prítomnosti Tvojho prijatia. Lebo iba v Tvojej sile dokážem nadobudnúť stratené.

Keď dopísala poslednú vetu, zhlboka vydýchla a položila pero s diárom ďalej od seba. Potom zdvihla pohľad k nebu a ticho šepla:

"Ty máš vždy čo povedať v mojom živote, Bože. Prosím, nemlč. Nauč ma správne viesť svoje dni."

Peter práve prechádzal druhou stranou na rovnaké miesto. Keď Zuzku zazrel, zastal a chvíľu si ju mlčky prehliadal. Bola mu otočená chrbtom a nevidela ho. So záujmom si poprezeral okolie a keď nikoho nevidel, odhodlal sa pristúpiť k nej bližšie.

"Ahoj Zuzka." povedal ticho, kúsok od diára, ktorý položila na zem. Zuzka sa strhla a keď uvidela Petrovu tvár, rozbúšilo sa jej srdce. Vzápätí sa však zhlboka nadýchla, mlčky privrela oči a pomaly, s vážnou tvárou sa snažila svoje srdce upokojiť. Peter ju uprene sledoval. "Viem, že som ťa asi opäť vyrušil nečakane, ale chcel by som sa s tebou porozprávať." šepol do ticha, pri ktorom Zuzka otvorila opäť oči a zahľadela sa na neho.

Veronika hľadela na diár, na svojom stole a zhlboka sa nadýchla. Ak jej verí riaditeľka, že to zvládne, bude si veriť aj ona sama. Ešte predtým však počúvne jej radu a pôjde si dať do bufetu kávu a niečo sladké. 

Keď vošla do dverí, so záujmom si prehliadla poloprázdnu miestnosť. Až keď prešla k pokladni a s chuťou očami skúmala svoju obľúbenú tortu, ktorá sa jej ušla, začula za sebou známy hlas. 

"Mám pocit, že tu máme na seba šťastie." zaznel Petrov veselý hlas. Veronika sa strhla a pozerala na neho chvíľu nechápavým pohľadom. 

"Nesleduješ ma?" podozrievavo k nemu zdvihla obočie Veronika. Peter sa zasmial a nasledoval ju k stolu, kde sa obaja posadili. 

"Hovoril som ti, že som nový primár interného. Prišiel som si po nejaké papiere. Musím však chvíľu počkať, kým mi ich zastupujúci primár pripraví." keď to dopovedal, tvár mu zvážnela. 

"Myslíš Tomáša?" odkrojila si malé sústo sladkého a pozrela na Petra so záujmom. Zakaždým, keď uvidela jeho hlboký pohľad mala pocit, že sa nemôže nadýchnuť. Spomenula si totiž na jeho bozk. Uhla pohľadom a snažila sa sústrediť na vidličku vo svojich rukách. 

Tomáš ticho prešiel k malej kuchynke a začal si pripravovať kávu. Dnešný deň sa mu zdal zvláštny. Aj napriek tomu však cítil obrovskú vďačnosť k Bohu. Jeho a Zuzkine modlitby boli vypočuté a Sebastian sa prebral. Spokojne sa usmial, posadil sa naspäť do svojho kresla a s pohľadom upretým do okna si vychutnával svoju šálku voňavej kávy. Po chvíli si vzal mobil zo stola a rozhodol sa zavolať Zuzke, aby jej tú skvelú novinu oznámil. To ohľadom Petra si chcel nechať skôr na osobný rozhovor.

"Drahý, rozhodol si sa mi zavolať, lebo ti chýbam?" zaznel Zuzkin pobavený hlas. Tomáš sa spokojne usmial, keď začul jej jemný a láskavý tón.

"Keď ťa počujem, hneď sa mi deň zdá krajší." vyslovil nežne.

"A azda ho máš škaredý? Do akých farieb ho mám premaľovať, aby si sa cítil spokojne?" pokračovala v rovnakom tóne hlasu. Tomáš sa zamilovane usmial.

"Chceš ma vtiahnuť do sveta tvojich vlastných farieb? Veľmi rád sa nechám. Bude to tam určite fascinujúce. Môžem ho prikrášliť svojimi bozkami." šepol hlbokým hlasom. Zuzke sa okamžite rozbúšilo srdce. Postavila sa zo sedačky, odkiaľ sledovala mamu, ako sa o ňu Patrik starostlivo stará a s ospravedlňujúcim pohľadom vyšla hore po schodoch, do svojej izby.

"Kedy ťa budem môcť vidieť? Keď takto rozprávaš, mám chuť sa za tebou rozbehnúť." s túžbou si Zuzka vzdychla. Tomáš jej veľmi chcel povedať, aby prišla ihneď. Na stole ho však čakali ešte nedokončené veci pre Petra.

Mäkký golier, zdvihnutá ľavá noha v sadre, oviazaná hlava. Chcel niečo povedať, ale kyslíková maska mu v tom bránila. Pocítil hrozný smäd. Zrazu k nemu pribehla sestra v strednom veku a so záujmom si ho prezerala. Potom vzala do rúk mobil a chvíľu čakala. Sebastian k nej upieral unavený pohľad. Niekoľkokrát privrel oči a opäť ju skúmal. 

"Pán primár, pán doktor Majeský sa práve prebral." sestra po tom, ako to dopovedala, zložila a vložila si mobil naspäť do vrecka. Potom sa nahla k Sebastianovi, kyslikovú masku mu pomaly zložila dole a povzbudivo sa na neho usmiala.

"Vitajte späť, pán doktor." šepla pri jeho uchu. Sebastian sa ľahko usmial a privrel oči na znak poďakovania. 

Vilma sa snažila všetku svoju pozornosť venovať práci. Už v piatok sa mal konať ten večierok s investormi. Nevedela sa však sústrediť. V hlave jej neustále vírili slová Alenky o tom, že tá tiaž nespočíva len na jej pleciach. Keď sa nad tým hlbšie zamyslela, zistila, že Alenka má pravdu. Utajovaním skutočnosti, že je Zuzkinou biologickou mamou bránila nielen Zuzke k zisteniu, že Matúško je jej skutočný brat. Odzačiatku bola sebecká a ani si neuvedomovala ako veľmi zaťažila Alenkino láskavé a nesebecké srdce. Teraz to urobila opäť. Bez toho, aby si to uvedomovala. Bolestne zovrela tvár a hlasno si vzdychla. Silvia jej svojou sebeckosťou pri výchove vštepila do srdca rovnaký pocit márnivosti. Akoby jej z očí pomaly padal závoj hmly a ona si uvedomila, že tá hra na obeť, ktorou veľakrát nechala ovládať svoj život, ničil aj životy tých, ktorí jej boli blízki. Niečo akoby sa zlomilo v jej srdci a odkrylo to miesta, kam ešte úplne nebola pripravená vkročiť. Zmena prichádza vtedy, keď sa pokoríš pred Bohom. Zaznel veľmi tichý, ale naliehavý hlas v jej vnútri. Privrela oči a snažila sa sústrediť na realitu. Som tak veľmi unavená, šepla do chaosu, ktorý sa v jej hlave tvoril. Pomaly sa zdvihla zo stoličky a podišla k dverám. Potichu prešla popri Veronike, ktorá na ňu hľadela so spytujúcim pohľadom.

"Pani riaditeľka, ste v poriadku?" ticho sa k nej prihovorila, keď si všimla jej bledú tvár. Vilma sa k nej otočila a s vážnou tvárou prikývla.

"Iba si na chvíľu potrebujem odskočiť. Hneď sa vrátim. Prosím, odbehnite do bufetu a objednajte mne aj sebe jednu kávu." povedala s povzdychom a bez ďalšieho slova prešla k výťahom. Prvý, kto ju napadol bol Tomáš. Nezaujímala sa veľmi o vzťahy v nemocnici, ale ten medzi Tomášom a Zuzkou sa k nej nepriamo dostal už vtedy, keď sa Tomáš rozhodol o ňu starať, po jej úraze u nej doma. Dúfala, že sa od Tomáša dozvie niečo viac o Zuzke.

"Dobrý deň, hľadáte niekoho?" spýtala sa so záujmom Lenka, ktorá práve prechádzala okolo neho. Peter sa otočil k nej a chvíľu ju sledoval. Potom sa opäť otočil k Tomášovej menovke. Nie je slaboch. Už nie, postaví sa problému čelom. Už neutečie, ako kedysi.

"Idem na konzultáciu, k pánovi doktorovi." vyslovil Peter vážne a trikrát rázne zaklopal. Lenka si ho so záujmom prezerala, keď okolo neho prechádzala ku svojej izbe. Na tom mužovi sa jej zdalo niečo zvláštne. Najskôr hľadal sestru Sabovú a teraz Tomáša. Bude si musieť zistiť, kto vlastne v skutočnosti je.

Peter čakal s očami upretými na dvere, keď Tomáš otvoril dvere. Jeho pokojná a veselá tvár sa okamžite skryla do vážnosti. Chvíľu si Petra mlčky prezeral. Nečakal jeho návštevu. Riaditeľka mu totiž, v dnešnom nečakanom stretnutí s Alenkou, zabudla podať informáciu o Petrovej návšteve.

"Prosím, poď ďalej." prerušil to zvláštne ticho medzi nimi Tomáš. Peter mlčky prikývol a vošiel dnu. 

Lenka si z diaľky prezerala ich napäté tváre. Stále viac ju jej ženská intuícia viedla k tomu, že ten novoobjavený muž na ich oddelení, ešte bude mať čo povedať do vzťahu Zuzky a Tomáša. Spokojne sa usmiala a pomaly vošla dnu do svojej izby.

Tomáš sa pri dverách zhlboka nadýchol a pomaly zatvoril dvere. Chvíľu odtiaľ pozoroval Petra, ktorý sa posadil oproti jeho stolu a so záujmom sledoval na stene jeho lekárske úspechy. Po pár sekundách, keď cítil, že sa jeho srdce upokojilo, už pokojnejšie prešiel okolo neho a posadil sa mu oproti. Petrova tvár bola vážna a chladná.

Keď to nevzdáme, tak sa to podarí. To je motto programu Cirkus Paciento, ktorý sme v júni priniesli deťom do liečebného ústavu v Kováčovej.

Do Špecializovaného liečebného ústavu Marína prichádzajú na liečenie deti s rôznymi diagnózami. Niektorým pri pohybe pomáha vozík, barle alebo ortopedické pomôcky. Sú tu deti, ktoré sa s hendikepom narodili a aj deti, ktorým problémy privodilo zranenie či ochorenie. Nech už sú malí pacienti v Maríne na liečení s akoukoľvek diagnózou, jedno je isté - všetci sa môžu stať hviezdami.

V júni priniesli zdravotní klauni do Maríny program Cirkus Paciento. Priamo v areáli vyrástol veľký cirkusový stan. Detskí pacienti sa celý týždeň prichádzali do stanu učiť rôzne cirkusové triky, ako napríklad žonglovanie, točenie taniermi, hádzanie kruhmi, či vyhadzovanie diabola. To všetko pod vedením tých najpovolanejších učiteľov - zdravotných klaunov. Na záver sa konala cirkusová show, na ktorej mladí nádejní cirkusanti prevedú svoje číslo a užijú si svoj potlesk.

Pozrite si niekoľko z vydarených čísiel vystúpenia Cirkusu Paciento.

Zdravotní klauni prispôsobili cirkusové čísla tak, aby vyhovovali individuálnym potrebám každého dieťaťa a zároveň ich nenásilne podporili v rehabilitácii. Postaviť sa z vozíka, hoci len na pár minút počas predvádzania cirkusového triku, môže byť pre pacienta dôležitý moment. Zdravotní klauni boli počas trvania celého programu v úzkom kontakte s personálom liečebne.

„Najkrajšie je, že deti vidíme veselé. V tých chvíľach ako keby nijaký problém, nijaká choroba ani neexistovali," - povedala mama jedného z detských účastníkov Cirkusu Paciento.

"Zuzka Sabová, tá, ktorú si Matúško odzačiatku obľúbil, akoby bola jeho vlastná, je jeho sestrou aj naozaj?" šokovane skonštatovala, skôr sama pre seba. To poznanie ňou tak otriaslo, že aj zabudla, že oproti nej stále sedí Alenka. "Nemôžem tomu uveriť. Všetko to do seba tak zapadá. Keď si spomeniem na naše prvé stretnutie a jej pohľad. A vlastne zakaždým, keď som sa na ňu pozrela, akoby som videla Sebastiana. To je neuveriteľné." poslednú vetu povedala šepotom, pretože sa jej zlomil hlas.

"Možno som ti to mala povedať už skôr, ale nebola som na to pripravená. Keď však za mnou prišla Silvia, aby ma odhovorila, rozhodla som sa, že je načase, aby pravda vyšla na povrch. Myslím si, že ty a Zuzka si zaslúžite zmierenie. Rovnako aj Sebastian. Aj keď, teraz ma mrzí, že som tak dlho otáľala. Možno by to všetko dopadlo inak." smutne sklonila hlavu a mlčky sa snažila prehltnúť slzy, ktoré ju začali páliť v očiach.

"Nič si nevyčítaj, Alenka. Všetko je to moja chyba. Keby som pred mnohými rokmi nebola pod vplyvom matky a dokázala by som Sebastianovi už vtedy povedať pravdu, všetko by bolo iné. Ja som príčinou všetkého zlého. Keď sa človek rozhodne stavať život na slabých základoch, ľahko sa mu zosype." bolestne stiahla obočie na Alenku a privrela oči. Snažila sa predýchať výčitky, ktoré na ňu zaútočili zo všetkých smerov.

"Myslím si, že hľadať vinníka v tomto všetkom, je nepodstatné. Každý máme určitý podiel viny. Silvia, ja i ty. Podstatné však je, aby sme si to uvedomili a pokiaľ je to aspoň trošku možné, uľahčili to tým, ktorí budú najviac zranení z poznania tej pravdy. Je čas, Vilma." vyznala sa Alenka pokojne. Vilma na ňu uprela oči plné neistoty.

"Mala som čas nad tým všetkým premýšľať. A viem, že je to trúfalé, od teba ešte niečo žiadať, ale ja nechcem, aby sa Zuzka dozvedela, že som jej biologická mama. Chcem, aby si jej mamou ostala navždy iba ty. To iba vďaka tebe z nej vyrástla taká výnimočná žena. Túžim iba potom, aby sa spoznala so svojím skutočným otcom a aby si vynahradili tie stratené roky." Vilma sa zhlboka nadýchla a pomaly sa postavila k oknu. Chvíľu mlčky sledovala okolie. Ak by jej aj Zuzka odpustila všetku tú krivdu, ktorú jej spôsobila, ako by to mohla prijať? Stratené roky už nevráti a tak si zaslúži, aby v tých výčitkách a bolesti žila až dokonca svojho života. Nech je to jej trestom.

"Zaslúžiš si, aby si pocítila tú slobodu odpustenia. Ježiš zomrel aj za teba, nechce, aby si zotrvávala v bahne. On ťa vykúpil a to veľmi draho." vytrhla Vilmu z bolestného ticha Alenka. Vilma sa otočila a chvíľu si prezerala jej tvár.

Zuzka pomaly otvorila oči a so zamilovaným úsmevom sa zahľadela na Tomáša, ktorý spokojne oddychoval hneď vedľa nej. Potešila sa, že večer neodišiel. Potom sa pozrela na hodiny. Nahnevane stiahla obočie a rýchlo sa posadila. Nečakala, že bude toľko hodín. Už dávno mala byť v nemocnici. Mamu už určite prepustili. Tomáš prekvapene otvoril oči a zahľadel sa na Zuzku, ako sa snaží čo najrýchlejšie obliecť.

"Asi sme trochu zaspali, však?" pokojne sa usmial a pobavene sledoval Zuzku ako sa snaží potichu otvoriť dvere. Prekvapene sa zvrtla jeho smerom. Tomáš sa pomaly postavil a odkráčal ku nej.

"V kľude si ešte oddýchni, ale ja musím utekať. Mamu už určite prepustili. Bude sa čudovať, prečo tam nie som." povedala vážne. Tomáš ju nežne pobozkal na pery. Jej tvár okamžite zjemnela.

"Ak ju už prepustili, za chvíľu ju uvidíme doma, nemyslíš?" objasnil jej s ľahkým úsmevom. Zuzka pokrútila hlavou.

"Ale ja chcem byť s ňou už v nemocnici." povedala vážne.

"Láska. Poznám tvoju mamu krátko, ale nemám z nej pocit, že by sa na teba hnevala, keby si náhodou prišla neskoro alebo by si ju privítala doma. Určite pochopí, že sme zaspali. Neskúsiš sa upokojiť?" nahol sa k jej lícu a podaroval jej tvári niekoľko hravých bozkov, aby ju rozveselil. Zuzka sa k nemu privinula a spokojne sa nadýchla.

Peter prechádzal cez schodisko až na oddelenie, kde ležal Juraj. Myšlienky na Zuzku v ňom ešte stále pretrvávali, ale neboli také intenzívne. Keď zaklopal bratovi na dvere a ticho vošiel dnu, práve pozeral nejaký film. Prekvapene zdvihol obočie, keď ho uvidel.

"Peter? Čo tu robíš tak neskoro večer?" zmätene sa spýtal a položil tablet na stolík.

"Snažil som sa ti dovolať, ale nedvíhal si, tak som prišiel neohlásene. Potreboval som spoločnosť a napadol ma spontánny nápad, navštíviť ťa. Ak ti to však vadí, môžem odísť." ukázal prstom na dvere.

"Nie, len som už nečakal, že by ešte niekto mohol prísť. Ale samozrejme ostaň, som rád, že si tu." vážne sa zahľadel na jeho tvár. "Čo ťa trápi?" rozhodol sa spýtať. Peter si oprel ruky o stehná a rezignovane sklonil hlavu. Prstami si vošiel do vlasov.

"Je zvláštne, že som skončil práve tu. Nikdy sme spolu nemali veľmi blízky vzťah. Prečo myslíš, že to tak bolo?" zodvihol hlavu k nemu a úprimne mu pozrel do očí. Juraj zovrel pery a otočil hlavu k oknu. Nebol pripravený viesť takýto druh rozhovoru. Hlavne nie potom, čo sa priznal Zuzke. Ešte stále premýšľal nad tým, ako k nemu tak nečakane prišla a povedala, že mu odpúšťa.

"Prišiel si, aby si u mňa hľadal odpovede? Neviem, či som na to schopný rečník a či je vhodný čas, aby som ti poskytol vysvetlenia." otočil hlavu naspäť k nemu a vážne zovrel tvár. Peter si ticho vzdychol a pokrútil hlavou.

Zuzka zatvorila dvere, položila tašku a usadila sa za stôl.

"Ešte len si odišiel a už mi voláš? Veď sa za chvíľu vrátiš." s hravým úsmevom sa pohrávala s retiazkou, ktorú jej Tomáš daroval.

"Chcel som počuť tvoj hlas. Lepšie sa mi potom šoféruje." povedal s rovnakým tónom hlasu. Zuzka sa zasmiala.

"Nevedela som, že mám také schopnosti. Čo by si si dal na večeru?" postavila sa od stola a so záujmom si prehliadla obsah chladničky.

"Vôbec si nerob starosti. V kľude sa vystri na sedačke, ja po ceste niečo kúpim. Môžeme si ešte spraviť príjemný večer pri dobrom filme. Barras sa určite tvojej spoločnosti veľmi poteší. Inak volali mi z oddelenia, že tvoju mamu zajtra ráno prepúšťajú z nemocnice." povedal veselo.

"Áno, viem. Volala som s ňou. Už sa cíti výborne. Bolo to počuť z jej hlasu. Hovorila mi, že ju chce Patrik vziať niekam do hôr, aby sa nadýchala čerstvého vzduchu. Mám taký zvláštny pocit, že si v sebe nesie niečo, čo ju veľmi ťaží." zamyslene si povzdychla.

Viete, ktoré ovocie dozrieva na Slovensku ako prvé a čo robia ovocinári, keď je stromom zima či akú úlohu majú vrtuľníky poletujúce nad úrodou? Nazrite so svojimi deťmi do ovocných sadov v Dunajskej Lužnej prostredníctvom krátkych videí s Ludwigom Baginom, spravte si jednoduchý kvíz s názvom Nachytám Ťa na hruškách a vyhrajte letné odmeny, ktoré ich potešia.

Ak je aj vaše dieťa milovníkom ovocia a rado skúma záhady prírody, určite bude zvedavé na to, ako sa k nám jablká, hrušky, maliny či jahody dostávajú. Možno už vie, že ich nenosí na chrbte ježko, ale pozná odpoveď aj na to, ktoré zvieratká jablkám pomáhajú a ktoré škodia? Urobte si so svojimi deťmi spoločnú chvíľku pri ovocnej desiate či olovrante a pustite si milé videá, v ktorých vám Ludwig Bagin porozprá, ako sa včielky, čmeliaky a ovocinári starajú v sade o to, aby v ňom rástlo sladké.

Po vzhliadnutí videí si svoje vedomosti môžete rovno otestovať v ovocnom kvíze o jablkách, jahodách či čerešniach. Navyše, učenie nebude len tak!

Kvíz Nachytám Ťa na hruškách správne vyplnené kvízy odmení. Škôlkári môžu zabojovať o ovocný set hračiek do bazéna a žiaci základných škôl o fľašu na vodu alebo športové vrecúško. Tak sa nenechajte nachytať na hruškách, urobte si kvíz a hrajte o ceny ideálne na letné detské dobrodružstvá!

Kvízy prináša Školský program EÚ, vďaka ktorému si žiaci v materských a základných školách môžu vychutnávať kvalitné, čerstvé a lokálne ovocie priamo od lokálnych pestovateľov.

Vonku už bola tma, keď Zuzka ležala vedľa Tomáša, ktorý sa zamilovane hral s pramienkami jej vlasov. V izbe znela romantická hudba a osvetľovalo ich niekoľko zapálených sviečok na skrinkách a stolíku.

"Čo si robila, kým som spal?" nežne jej prstom pohladil spánok a s láskou si prezeral jej tvár. Zuzka zvážnela a chvíľu sa zahľadela do jeho očí. Tak milovala, keď sa na ňu pozeral. S toľkým pokojom a obdivom. Zdvihla svoju ruku a vošla mu prstami do vlasov.

"Volala mi Veronika. Ozrejmila mi nejaké novoty z práce." odmlčala sa a zamyslene privrela oči. Chcela si spomenúť na ten pokoj, ktorý k nej prúdil, keď sa snažila dohľadať východisko, zo svojho zvláštneho bludiska neistôt a vlastných poloprávd, v Božom pôsobení. Po chvíli ticha pocítila jemný dotyk na ruke, ktorou Tomášovi vošla do vlasov. Tomáš sa nadvihol, oprel sa o ruku a so záujmom ju začal sledovať trošku pozornejšie.

"Niečo z toho sa ťa dotklo. Myslíš si, že tie pocity, ktoré ťa ovládli, určujú to, kde máš byť a čo tým získaš. Opak je však pravdou. Musíš to cítiť a určite si to spoznala neraz. To najcennejšie nedostávame za naše skutky. Všetko požehnanie, ktoré máš, nevyplýva z toho, ako sa rozhodneš v kritickej situácii zareagovať a či si zlyhala alebo obstála v Bohu. Ježišova podstata ťa určuje lepšie. On nás miloval skôr a rozhodol sa venovať nám všetko ešte predtým, než sme boli hriešni. A to všetci. Otvor oči." povzbudil ju potichu. Zuzka k nemu uprela pohľad. "Ak ťa ja milujem natoľko, že nevidím žiadne prekážky medzi nami, čo myslíš, že v tebe vidí samotný Stvoriteľ vesmíru, keď sa rozhodneš k Nemu volať vo svojej slabosti?" vyslovil s nežným úsmevom.

"Zistila som, že si v sebe nesiem nedostatok. Niekedy ma moje pocity tak prevalcujú, až mám pocit, že nedohliadnem k Božím obzorom. Vtedy sa začnem báť, že sa stratím. Pri tvojich slovách, ktoré mi pomáhajú v tom, aby sa mi srdce rozšírilo v tej správnej hĺbke, zisťujem, že práve v tej slabosti Boh dokáže nádherne pracovať. Získavam v Ňom odvahu a múdrosť, uvedomiť si cenu slobody, ktorú nám Ježiš vydobil na kríži." vyslovila spokojne. Cítila, ako sa jej tvár uvoľňuje. Tomáš ju skryl do náručia a veselo jej do vlasov vplietol bozk.

"Som veľmi šťastný, že mi Boh podaroval možnosť nadychovať sa tak blízko Jeho vzácneho pokladu, ktorým si ty sama. Moja ľalia. Nádherná koruna v Hospodinovej ruke, kráľovský turban v dlani nášho Boha." Zuzka si položila hlavu na jeho hruď a spokojne sa usmiala. Áno, Boh to vie. Zmeniť jej neisté okamihy váhania, na pokojné údolie plné neočakávaných krás. Stačí len vyčkať a nasýtiť sa dôverou v Neho. Veď Jeho myšlienky sú jasným dôkazom toho, že Jeho moc je zvrchovaná a spravodlivá. Aj napriek tomu ju však napadla jedna myšlienka. 

Keď Tomáš šoféroval auto naspäť do hotela, Zuzka si všimla, koľká únava mu sadla na tvár. A tak ihneď ako vošli do izby, trvala na tom, aby si Tomáš ľahol a pospal si. Aj napriek tomu, že spočiatku nechcel, nakoniec sa jej podarilo presvedčiť ho. Zaspal takmer okamžite, ako si ho privinula k sebe a nežne ho začala hladiť vo vlasoch. Tesne predtým, ako zatvoril oči, stihol ešte s jemným úsmevom šepnúť:

"Moja jemná víla, teba sa nedá odmietnuť."

Zuzka ho s úsmevom ľahko pobozkala na líce a potichu sa vytratila z izby. Posadila sa na terasu. Páčil sa jej výhľad, ktorý sa tu rozprestieral. Po chvíli ticha sa rozhodla zavolať Patrikovi. Ten jej v tichu šepol, že mama sa má dobre a teraz oddychuje. To ju presvedčilo, že ich už viac rušiť nebude. Utvrdila sa, že mama je v Patrikovej prítomnosti v bezpečí. Po pár minútach jej zazvonil mobil a ona prekvapene zdvihla. Bola to Veronika.

"Ahoj Zuzi, neruším?" spýtala sa nevinne.

"Ahoj. Nie, nerušíš. Čo si potrebovala?" Zuzka sa zhlboka nadýchla a spokojne sa usmiala. Okolo sa rozprestierala samá zeleň a to jej v srdci vytvorilo nádherný pokoj.

"Chcela by som ísť na drink, ale nemám parťáčku. Nešla by si? Potrebujem zresetovať hlavu. Vďaka Bohu, že riaditeľka sa v pondelok vracia. Normálne som mala už chuť začať si písať výpoveď. Ten človek je stroj na ničenie ľudskej dôstojnosti. S ničím nikdy nie je spokojný. Je si Tomáš istý, že je jeho synom?" vyslovila s úškrnom. Zuzka ticho pokrútila hlavou.

"Milujem ťa, Tomáš." šepla, keď tiež privrela oči a vychutnávala si tichú chvíľku, ktorá patrila iba im dvom. Po chvíli začuli tiché klopanie na ich dvere. Tomáš ešte raz na ňu zamilovane pozrel a pobozkal ju na líce. Potom išiel otvoriť. Zuzka medzitým vošla na terasu a s hlbokým nádychom si vychutnávala nádherný pocit plnosti. 

"Môj Pane, taký si úžasný. Úžasný Boh. Zakaždým, keď mám pocit, že padám do tmy, nečakane ma chytíš svojou mocnou pravicou a vtiahneš ma naspäť do svojho svetla. Nevzdáš sa toho, čo vo mne tvoríš, však? Tvoja vernosť je neopísateľná. Tvoja milosť bezhraničná. Obdivne skláňal svoju dušu v tichu a túžim ti darovať svoje srdce. Tak slabé a neisté. Lebo v Tebe som celistvá. Ty mi tam, kde Ťa nachádzam, dávaš to, čo moje srdce potrebuje." vyznávala sa tichým hlasom, opretá o zábradlie, s pohľadom upretým do nebies. Obloha bola úplne jasná, akoby dostávala odpoveď na slová, ktoré pred chvíľou vyslovila s toľkou odovzdanosťou, pokorou a úctou. 

"V tieni mojich poloprávd ma presvetlila tá skutočná, Pravda právd. Tá, ktorá nesie to najkrajšie meno. Môžu ju ukrižovať a Ona vstane o tri dni v ešte silnejšom svetle. Lebo sama je Svetlom. Áno, je s nami, je v nás, preniká cez naše vedomie. Ak necháme, stane sa ohňom. Pulzujúcim a stravujúcim. Strhne našu malovernosť a pretaví sa do hĺbky srdca. V celej šírke, dĺžke a výške, ktorú sami nedokážeme obsiahnuť. Ježiš, si Pravdou vo mne. A ja viem, že spolu s Otcom tvoríte tú časť mňa, ktorá ničí moju slabosť. Nádherné majstrovské dielo v rukách skutočného Umelca. Adonai Ahuvi. (môj milovaný Pán)" pridal sa Tomáš s hlbokým hlasom, tesne blízko nej s rovnakou odovzdanosťou ako ona sama pred chvíľou. Zuzka sa otočila k nemu a nežne sa usmiala. Nadšene sledovala jeho pokojnú tvár, ktorú zdvíhal k slnku a ticho vyslovila:

"Amen." potom natočila tvár na rovnakú stranu ako on a v tichu si vychutnávala blízkosť muža, ktorý presne chápal, pri čom jej srdce i duša kvitnú. 

Tomáš so Zuzkou si vychutnávali obed na terase. Pocit čerstvého vzduchu z rozpreztietajúcej sa prírody im v chuti do jedla pomáhal. Dopriali si aj dezert. Keď Tomáš dojedol, zaujato sa zahľadel na Zuzkine oči, ako s nadšením behali sem a tam. Bolo zjavné, že sa začala cítiť veľmi dobre a to Tomáša tešilo. 

"Pamätám si, ako si mi kedysi hovorila, že by si sa rada dostala na úplný vrchol jedného z kopcov na tvojom mieste. Teší ma, keď ti môžem plniť želania. Rozprával som sa s recepčným a prezradil mi jednu túru na miesto, kde je krásny výhľad. Čo ty na to?" so širokým úsmevom čakal na jej odpoveď. Zuzke sa zaleskli oči očakávaním. 

Bolo skoro ráno a Vilma sedela v izbe primára. Snažila sa ho presvedčiť, že chce svojho syna previezť do domáceho liečenia. Ten bol spočiatku trochu proti, keď ho však Vilma ubezpečila, že sa postará, aby na neho dohliadol ten najlepší neurochirurg, akého pozná, súhlasil. Matúškov stav bol veľmi dobrý a každý deň sa cítil čoraz silnejší a plný energie. Milan sľúbil, že jej pomôže počas dňa, aby sa ona mohla opäť, podľa potreby, vrátiť naspäť na svoje miesto. Bola totiž v kontakte s Veronikou a tá jej nepodávala pozitívne správy, čo sa týkalo nového riaditeľa. Jediné, čo ju mrzelo bol fakt, že Sebastiana opustí. Ak však chcela konečne nájsť ich dcéru, musela to urobiť. Keby to bolo na nej, každú svoju sekundu by venovala tomu, aby mu bola nablízku. Tak veľmi túžila opäť vidieť jeho oči a láskavý úsmev. Sľub, ktorý mu dala ju hnal v tom, aby neupadala. 

Keď s Milanom prechádzali po chodbe naspäť do izby ich syna, obaja mlčali. Vilma bola zahĺbená do svojich myšlienok a Milan stále premýšľal nad ich posledným rozhovorom.

"Keď sa vrátiš domov, chceš pátrať po svojej dcére?" začal rozhovor s tichým hlasom. Vilma sa prekvapene otočila jeho stranou a mlčky pozorovala jeho vážnu tvár.

"Prečo sa ma to pýtaš?" smutne stiahla obočie. Tušila, že to všetko pre neho muselo byť veľmi ťažké.

"Chcel som ti navrhnúť, ak by ti to neprekážalo, že by som sa nasťahoval domov. Kvôli Matúškovi. Chcel by som s ním byť čo najviac. Samozrejme by som spal v hosťovskej izbe." trochu spomalil chôdzu a otočil k nej hlavu. Vilma zastala. Milan na ňu upieral sebaistý pohľad. Keď sa nad tým zamyslela, vlastne by to bol dobrý nápad. Predstavila si Matúškovu veselú tvár, keď sa dozvie, že jeho milovaný ocko bude opäť s ním. Ticho prikývla.

"Súhlasím. Kvôli Matúškovi. Bude sa tak cítiť lepšie. Vidím, aký je šťastný, keď si v jeho blízkosti." vyslovila tichým hlasom a zhlboka sa nadýchla. Milan sa usmial a ticho poďakoval. Keď vošli k Matúškovi a povedali mu novinky o jeho prepustení a o tom, že jeho ocko bude opäť bývať s nimi, takmer od radosti vyskočil z postele. Vilma po dlhej dobe konečne cítila radosť a úľavu, že je jej syn šťastný. Po chvíľke, keď podišla k oknu a do mysle sa jej opäť vrátil Sebastian, stíchla a uzavrela sa do seba.

Patrik oddane sledoval Alenkinu tvár a premýšľal nad stretnutím so Silviou. Alenka si toho všimla a jemne ho pohladila po tvári.

"Si smutný?" nežne vzhliadla k jeho očiam. Patrik sa ľahko usmial a pokrútil hlavou.

"Iba ma zaujíma, čo robila Silvia u teba?" spýtal sa potichu. Alenka si vzdychla. Keď si spomenula na sestrine kruté slová, pocítila ako jej na hruď padol ťažký kameň. Patrik ju povzbudivo pohladil po ruke, keď zazrel ako sa jej tvár mení v ťaživom pocite.

"Rozhovory s mojou sestrou sú vždy veľmi náročné. Tak ako som bola odhodlaná Zuzke povedať pravdu, po jej prítomnosti zo mňa tá odvaha nejak opadla." vzhliadla opäť k Patrikovým očiam a vydýchla, keď to vyslovila nahlas. Patrik sa prisunul bližšie k nej a s láskou si priložil čelo k jej.

"Jediné, čo teraz potrebuješ je oddych a pokoj. Nezaťažuj sa tým, čo bude. Som presvedčený o tom, že Boh ťa svojou múdrosťou povedie po tej správnej ceste. Ja sa o teba postarám. Keď ťa prepustia, vezmem ťa do jedného krásneho hotela v horách. Čerstvý vzduch a nové prostredie ti iba prospejú." zamilovane sa usmial a Alenka mu úsmev opätovala.

"Ďakujem, že si so mnou a si taký starostlivý a obetavý." Patrik si priložil jej ruku k svojmu lícu a chvíľu tak mlčky zotrval. Bol šťastný, že je Alenka v poriadku a môže si užívať jej prítomnosť. Potom jej ruku položil na posteľ a podal jej pohár s vodou, aby sa napila.

Prešlo niekoľko hodín. Zuzka s Patrikom sedeli vedľa Alenkinej posteli a s pokojnejším pocitom sa oddávali tichej modlitbe vďaky k Bohu. Previedol ich cez toto nečakané zatemnenie s takou ľahkosťou, že ešte teraz úplne nechápali, čo sa vlastne stalo. Nakoniec všetky výsledky dopadli v poriadku. Jedine krv ukázala jemnú dehydratáciu. Alenka poprosila Patrika, aby zbehol domov a doniesol jej nejaké osobné veci. On otočil pohľad na Zuzku, ktorá sa pobavene usmiala, keď uvidela jeho neistý pohľad. Tak navrhla, že sa o to postará radšej ona sama. Alenka sa jej poďakovala a chápavo pohladila Patrika očami. Ten veselo zdvihol ramená a ticho sa Zuzke poďakoval.

Keďže na oddelenie priviezli dva vážne stavy, Tomáš nemal čas venovať sa Zuzke a Alenke tak, ako by chcel. V miestnosti, kde sa nachádzali výťahy sa stretli práve, keď Tomáš prechádzal do svojej izby s nejakými papiermi.

"Odchádzaš?" spýtal sa so záujmom. Zuzka sa na neho usmiala a pohladila ho pohľadom. Veľmi ho chcela objať za všetko, čo pre mamu urobil, nechcela však zbytočne vyvolávať klebety.

"Idem mame doniesť nejaké veci, hneď sa vrátim. Inak ďakujem za všetku tvoju starostlivosť, ktorú si mame poskytol." vyslovila nežne a jemne sa usmiala. Tomáš jej venoval pohľad, ktorým dokázal rozochvieť jej srdce zakaždým tak, že niekedy zabúdala dýchať. Keď k nej pristúpil bližšie a ľahko sa dotkol jej prstov, zhlboka si vzdychla. Na malý okamih sa stratili jeden druhému v pohľade. Vyrušil ich zvuk otvorenia výťahových dverí. Zuzka sa neochotne od neho vzdialila a nastúpila dnu. S upretým pohľadom na Tomáša sa strácala za zavierajúcimi sa dverami. Tomáš na ňu v poslednej chvíli ešte túžobne žmurkol, čo jej vytvorilo hravé pocity v podbrušku. Úsmev jej na tvári pretrvával ešte aj vtedy, keď nasadala do taxíka.

Peter práve, keď prichádzal taxík k Zuzkinmu domu, vychádzal od rodičov a chystal sa nasadnúť do auta. Pohľad mu okamžite padol na ňu, keď sa skláňala k vodičovi, niečo mu hovorila a potom pomalým, pokojným krokom pristúpila k dverám. Pomaly zatvoril dvere auta a chvíľu si prezeral miesto, kde sa stratila. Pocítil obrovskú naliehavosť. Zdalo sa mu, že práve teraz je tá správna chvíľa, kedy sa s ňou môže stretnúť. Odhodlane prešiel po chodníku, ktorý si tak dobre pamätal. Ešte aj pocit v ňom bol rovnaký ako pred rokmi. Zdalo sa mu, že sa vôbec nič nezmenilo. Veľmi dúfal, že aj Zuzkin pohľad k nemu, bude taký istý ako predtým, než spravil tú najväčšiu chybu v živote. Podišiel k zadnej časti taxíka, ktorý tam na Zuzku čakal a so zamysleným pohľadom sa otočil smerom na cestičku k ich tajnému miestu. Zhlboka sa nadýchol a v mysli si premietal každú jednu spomienku, keď boli ešte spolu. Zaplavila ho nostalgia a s bolestným pohľadom sa otočil smerom k dverám domu. Čo ak už o neho nebude mať záujem? Rázne pokrútil hlavou a zamračil sa. Nie, to si nechce pripustiť. Ich láska bola výnimočná. Zuzka určite nezabudla. Zhlboka sa nadýchol a obišiel taxík. Ešte stále sa neodhodlal pristúpiť bližšie. Mlčky hľadel na dvere niekoľko minút, až kým sa neotvorili a Zuzka nevyšla von. Zrýchlil sa mu dych, keď Zuzka zamkla dvere a s hlavou otočnou na druhú stranu prichádzala k nemu. Po pár sekundách, keď pohľad uprela rovno, Peter zmeravel. Zuzka zastala a šokovane upierala pohľad na neho. Celá hruď sa jej zovrela a z rúk jej vypadla taška, ktorú zbalila pre svoju mamu. Peter na ňu upieral nežný pohľad. Jej oči ho úplne odzbrojili. Taký dlhý čas o nej sníval, že teraz, keď ju videl sa bál, či to stále nie je iba sen. Keď uhla svojim pohľadom a sklonila sa naspäť k spadnutej taške, odhodlal sa k nej spraviť niekoľko neistých krokov. Bol jej takmer na dosah ruky, keď sa opäť zdvihla a s vážnou tvárou zovrela pery. Do srdca ju bodol zvláštny pocit straty. Tvár sa jej stiahla bolesťou a do očí sa jej začali hromadiť slzy, ktoré sa snažila prehltnúť. Par sekúnd na seba mlčky hľadeli. Potom ho Zuzka rýchlym krokom obišla a naliehavo otvorila dvere od taxíka. Keď sa Peter otočil jej smerom, práve nasadala dovnútra. S vážnou tvárou sledoval, ako sa na neho opäť pozrela s tými hlbokými modrými očami, v ktorých vždy nachádzal útechu. Keď ju taxík odviezol preč z jeho pohľadu, ešte pár minút ostal stáť na svojom mieste. Niečo v jeho vnútri ho bolelo. Ale aspoň prvé stretnutie mali za sebou. Hoci si ho predstavoval inak, nevzdával sa. Nádejou mu bola istota, že sa mu podarí Zuzku získať naspäť.

Zuzka sedela v aute a snažila sa predýchať to, čo pred chvíľou zažila. Vidieť Petra v takej nečakanej situácii ňou otriaslo viac ako si predstavovala. Možno reagovala neprimerane, ale nebola pripravená na takú konfrontáciu. Z vrecka bundy si vytiahla kľúčik, ktorý dnes dostala od Tomáša a ticho poprosila šoféra, aby ju odviezol k reštaurácii pri jazere. Ten mlčky prikývol a zmenil smer jazdy.

"Prepáčte, počúvam vás. Ako je na tom?" naliehavo čakal na odpoveď. Sestra sa pokojne usmiala a vyzvala ho, aby sa posadil. Patrik si vzdychol a počúvol ju.

"Pani Sabová už je pri vedomí. Komunikuje a dokonca sa pýtala domov." sestra sa povzbudivo usmiala. Patrik sa zhlboka nadýchol a vydýchol. Konečne mohol.

"Vďaka, Bože." povedal si pre seba a opäť sa pozrel smerom k sestre.

"Ešte jej urobíme nejaké vyšetrenia a potom ju prevezú na interné oddelenie. Neviete, či nezažila nejakú šokovú, stresovú situáciu?" spýtala sa sestra so záujmom.

"Neviem. Prišiel som vtedy, keď už ležala na zemi." Patrik sa zamyslel a rozostril si spomienky. Až teraz si uvedomil, že tam bola žena. Žena, ktorú stretli v parku vtedy, keď Zuzka išla na pohovor. Dobre si pamätal jej tvár. Alenkina sestra.

"Pani Sabová teraz potrebuje hlavne pokoj a kľud." vytrhol ho z premýšľania sestrin pokojný hlas. Patrik ticho prikývol.

Alenka vychádzala von na záhradu, keď začula ako prichádza auto na príjazdovú cestu k ich domu. Pomalými krokmi podišla k bránke. Čakala, že to bude Patrik. Ich svadba mala byť iba v kruhu Zuzky a Tomáša, tak si chceli dopriať ešte spoločný obed, predtým, než sa stanú manželmi. Prekvapene hľadela so stiahnutým pohľadom na strieborný mercedes, pri ktorom okamžite zistila, že to Patrik nebude. Ešte väčší šok zažila, keď von vyšla Silvia. Zalapala po dychu a rukou sa zachytila dverí od bránky. Silviina tvár bola vážna. Na malý okamih zastala a so záujmom si poprezerala okolie. Alenku zabolelo srdce. Okamžite sa jej vynorili spomienky, keď sa spolu videli naposledy na tomto mieste. Silvia sa otočila jej  smerom a sebaistým krokom podišla ku nej. Chvíľu si ju mlčky prehliadala a potom si vzdychla.

"Ahoj." vyslovila vážne Silvia. Alenka na ňu upierala bolestný pohľad. "Nepozveš ma dnu?" spýtala sa neisto. Alenka zovrela pery a otvorila bránku.

"Prosím, poď ďalej." povedala s výdychom a pomalým krokom prešla až k drevenej lavičke, ktorú tam Patrik, prednedávnom, spravil spolu aj s drevenou terasou. Silvia zavrela dvierka a prešla po kameninovom chodníku až k Alenke. Vnímavo sa prehliadala okolo. Premýšľala, či je niekde nablízku aj Alenkina dcéra. Alenka sledovala jej tvár.

"Niekoho hľadáš?" spýtala sa pokojne. Silvia sa strhla a posadila sa oproti na stoličku.

"Si tu sama?" odpovedala jej otázkou a neisto čakala na odpoveď.

"Obávaš sa, že by si mohla natrafiť na Zuzku? Nie je tu teraz." vážne zovrela pery Alenka a čakala, kedy sa Silvia odhodlá priznať sa, prečo sem po takom dlhom čase prišla. Silvia si nervózne pretrela dlane a ticho prikývla.

Zuzka sa zamilovane usmiala, keď sa postavil a sledovala ho ako sa stráca v obývačke. Tomáš pomaly vošiel do kúpeľne. Keď začula zvuk sprchy, zhlboka sa nadýchla, šťastne vydýchla a jemne privrela oči. Tak veľmi sa jej páčilo zobúdzať sa pri ňom. Cítila sa úplná a milovaná. Srdce sa jej však zachvelo, keď si spomenula na to, čo jej Tomáš prezradil. Peter sa chce vrátiť a ešte k tomu sa uchádza o miesto primára tam, kde pracuje aj ona sama. A Tomáš. Hoci sa jej do toho, v tomto opojení lásky nechcelo, mala by začať hľadať spôsob ako to vyrieši. Nemôže na oddelení vytvoriť trojuholník zvláštnych vzťahov. A do toho Lenka. Nakoniec by to bol nekonečný kruh nedorozumení. Pocítila pri svojich nohách jemný dotyk Barrasovej labky. Otvorila oči a spokojne sa usmiala. Pohladila ho jemne pod krkom.

"Cítiš moje trápenie, však? Muž, ktorého milujem verzus muž, ktorý nechal otvorené dvere mojej minulosti. Čo mu poviem, keď sa stretneme? A chcem mu vlastne niečo povedať? Kiež by ostal tam, kde je, bolo by to jednoduchšie. Lenže jednoduchšie veci nie sú vždy tie najlepšie, však? Boh vždy vie, na ktorých miestach má odkryť to, čo sa nám zdá vyriešené. On ešte nepovedal posledné slovo a ja chcem prijať to, čo je v Jeho vôli správne pre mňa. Aj keby to malo spočiatku bolieť." vyslovovala potichu, hladiac Barrasa na rovnakom mieste. Jeho oddané psie oči ju vnímavo sledovali. Zdalo sa, akoby počúval a chápal. Keď si toho Zuzka všimla, ľahko sa usmiala a pohladila ho oboma rukami pri ušiach. "Ty môj verný psí priateľ. Dobre vidno, akého majiteľa máš. Ste si veľmi podobní." veselo k nemu šepla a potom sa postavila, aby sa mohla prezliecť. Keď Tomáš vyšiel z kúpeľne, letmo sa na ňu usmial pomaly prechádzajúc okolo sedačky, kde sedela. Venovala mu rovnaký úsmev a keď sa stratil v spálni, podišla do kúpeľne ona, aby sa mohla upraviť. Keď po dvadsiatich minútach vyšla von, Tomáš sedel pokojne na sedačke a sústredene hladil Barrasa tentokrát on. Trpezlivo čakal, kedy bude Zuzka hotová, aby mohli spoločne odísť na raňajky. Chvíľu oboch sledovala ticho od dverí kúpeľne a keď sa Tomášov pohľad stretol s jej, povzbudivo sa usmiala.

"Už som hotová, môžeme ísť." Tomáš prikývol, podišiel k nej a chytil ju za ruku. Vzal si svoje osobné veci, ktoré potreboval do práce a bez ďalšieho slova viedol Zuzku až k autu.

"Kam vlastne ideme?" spýtala sa so záujmom, keď si zapínala bezpečnostné pásy. Tomáš zapol rádio, naštartoval auto a sústredene vyšiel z garáže.

"Na naše spoločné miesto, moja drahá. Po ceste sa ešte zastavím za babičkou a nechám jej Barrasa na víkend." chytil jej ruku, ktorú mala položenú na stehne a nežne ju pobozkal. Zuzka sa zamilovane usmiala, prikývla a spokojne sa nadýchla. Pri ňom nedokázala myslieť na nič iné, iba na to, aké krásne okamihy v jeho blízkosti prežíva.

Keď Tomáš zaparkoval pri reštaurácii, okamžite spoznala miesto, kde prišli. Vystúpila von a spokojne sa zahľadela na jazero, ktoré sa rozprestieralo všade, kam dovidela. Potom sa otočila a pohľad jej padol na drevené schody. Opäť sa usmiala. Presne vedela, kam smerujú. Za ranného svetla to tu vyzeralo úplne inak, ako keď tu boli naposledy. Tomáš k nej podišiel a pohladil ju po chrbáte.

"Aj ja teba, čo tu robíš? Teda, mama mi nespomínala, že by si mal prísť. Za celý ten čas si neprišiel." rozpačito habkal slová, ktoré mu napadli v mysli ako prvé.

"Rozhodol som sa vrátiť domov. Návrat strateného syna." vyslovil Peter so stále pretrvávajúcim úsmevom a potom si Juraja ešte raz vnímavo prezrel. "Zdá sa, že si za ten čas riadne zmužnel a zmenil si sa. Armáda ti prospela."

"Nemyslím si. Aj keď, v určitom smere máš pravdu. Uvedomil som si, koľko vecí som v minulosti poničil, svojou sebeckou namyslenosťou." priznal sa Juraj so stiahnutou sánkou. To, že sa priznal Zuzke a ona k nemu reagovala tak veľkoryso, ho prinútilo nad sebou ešte viac premýšľať. Nečakal však, že sa pred ním hneď na to objaví jeho brat, ktorému bude musieť podať vysvetlenie s rovnakou prosbou o odpustenie.

"To všetci, bráško. Som na tom podobne a teraz toho veľmi ľutujem. Keby som mal možnosť zmeniť to, bol by som ochotný tomu obetovať všetko." priznal sa so zlomeným výrazom v tvári a otočil pohľad od brata k oknu.

"Zuzka, však?" vnímavo sledoval bratov zamyslený pohľad Juraj. Peter sa strhol a odkašľal si. Keď uvidel Jurajov chápavý výraz, ticho prikývol.

"Rozhodol som sa prijať ponuku v tejto nemocnici, pracovať tu ako primár interného oddelenia." snažil sa Peter zmeniť tému. Juraj šokovane zdvihol jedno obočie a tentokrát si odkašľal on. Peter ho sledoval s prekvapeným pohľadom.