Nemám dokonalú postavu. Moje bruško je stále voľajaké pokrčené, na nohách mám metličky, som nízka, nie úplne štíhla.

Nemám každý deň dokonalú vizáž. Občas mám aj takmer týždeň neumyté vlasy, čo maskujem ulízaným copom, čo v zime až taký "prúser" nie je, keď ich schovám ešte k tomu aj pod čapicu.

Nalíčiť sa stíham, tak naozaj "poriadne" len výnimočne. A to sa nijako zvlášť "nemachlím," len tak, veľmi nenápadne. A nalíčiť sa tak aspoň tošku (riasenka) to stíham tiež veľmi sporadicky. A pri tom si myslím, že to nie je až tak jedno ako vyzerám, lebo sa to potom občas odrazí na tom, ako sa skutočne cítim. Ale aj pre to málo sa občas ťažko hľadá čas.

Nemám dokonalú domácnosť. Momentálne bývame v prenajatom byte v pôvodnom stave. Upratané sa snažím mať aspoň v rámci možností, ktoré sú občas naozaj veľmi obmedzené a často to tu vyzerá, ako po fláme.

Predsavzala som si raz dávno, že budem piecť každý víkend kysnuté. Pečiem? Občas ani rýchlu obyčajnú bábovku. A keď už, no často ani dobre nevykysne.

Nevarím len zdravo. Skôr by som povedala tak klasicky, tradične. Občas aj vyprážanô. Občas deti majú na obed špagety s kečupom. A dokonca si pamätám na deň, keď som čakala druhú dcérku, že sme obedovali párky. Deťom dám aj sladké a občas aj len z dôvodu, nech je trošku pokoja, nech spravia čo chceme.

Nemám štýlový šatník. Nenosím najmódnejšie a čo je iba in. Často aj dve tri veci dookola. No nechce sa mi stále nové outfity vymýšľať. Mám pár kúskov bižutérie.

Nosím väčšinou len tie isté najminimalistickejšie náušnice, aké si len viete predstaviť.

Sú praktické.

V noci netlačia.

Nechce sa mi, alebo nestíham meniť.

Občas mi rupnú nervy tak, že zjapem skoro ako nepríčetná.

Nemám veľké ciele, ambície.

Netúžim po kariére.

Nestíham popri deťoch kopec iných aktivít. Niekedy ani tie základné.

Neviem si často dobre zorganizovať čas, nakopnúť sa.

Bývam občas lenivá.

Nerobím žiadne handemade výrobky, pri pohľade na ktoré poviete waaaau. Skúšam občas kadečo, ale všetko je také voľajaké, ...povedzme, že fajn. Hľadám, ale stále som nenašla, čo by som vedela tak... "poriadne?" Nie obyčajne?

Som proste obyčajná mama.

A tak veľmi by som občas chcela... variť zdravšie, vyzerať lepšie, byť lepšia, hovoriť múdrejšie, upiecť chutnejšie, stihnúť viac, rozšoférovať sa konečne... je toho veľa, to by sa vám čítať nechcelo.

Pomaly ale prichádzam na to, že kašľať na to. Toto je moja realita. Momentálna.

Príliš si zapratávam myseľ tým všetkým, čo nerobím dosť dobre, dosť výnimočne.

S čím a s kým sa vlastne porovnávam?

Kto ma tak neustále klame, že by si mala to a hento? Kto nás tak neustále klame?

Dnes sa často považuje za výnimočné to, čo je možné vložiť do tabuliek, grafov, čo je viditeľný a merateľný úspech. Byť obyčajnou mamou, doma za zavretými dverami, je svetu málo na očiach. Taká žienka domáca, čo zatiaľ nič nedokázala. Naozaj nie?

Byť aspoň na 90% prítomnou mamou, ženou v domácnosti, napĺňať každý deň tie najzákladnejšie potreby svojich najbližších (myslím tým aj manžela), tešiť sa z toho, prijať nateraz toto svoje poslanie, je tak nevýnimočné? 

Nechcem sa už trápiť tým, čo by som mala viac, inak, lepšie, v akomkoľvek ohľade. Toto je teraz moja každodenná realita. "Obyčajná" žena, manželka, mama, žienka domáca.

Žiť naplno tam, kde som.

Aj v tej rutine, každodennosti, všednosti, obyčajnosti života. A to ostatné tu pre mňa možno niekde je, ale nie teraz. Možno neskôr, keď splním túto misiu. Neklásť si veľké ciele, ale žiť len možno so zámerom žiť spokojne, robiť, čo mi prináša radosť a naplnenie.

A ak vás naplní a poteší upiecť dcére tortu k narodeninám, ktorá v závere ani z 10-tich% nevyzerá ako tá, ktorú upiekla iná mamina, ktorá si tým na materskej, popri svojich dvoch ratolestiach, ktoré ešte dokonca doma vzdeláva, privyrába, je to v poriadku a rovnako výnimočné. Pozrite sa potom na tvár vášho dievčatka a musí vám byť jasné, že je podstatné v tomto momente niečo úplne iné.

Inšpirujte sa inými mamičkami, obdivujte ich, ale neporovnávajte sa s nimi.

Ich realita, okolnosti, talenty, možnosti sú iné ako tie vaše.

A nie sú ani lepšie, ani horšie. Opakujem, sú iné a jedinečné pre každú z nás.

Možno niektoré naozaj máme byť "len" obyčajné mamy.

Možno aspoň v tomto momente. 

#obycajnamama

Takže po dlhej dobe sa ozývam. Mám za sebou veľmi čudné obdobie a ešte čudnejšie z môjho pohľadu ma čaká.

Žiaľ naše manželstvo sa nepodarilo zachrániť, ale  naše priateľstvo áno. Po toľkých rokoch trápenia sme sa zhodli, že bude lepšie ako budeme len kamaráti ale už nie manželia a každý si pôjde svojou cestou.

Nebolo to pre mňa ľahké. Prežila som tri dni v totálnej samote (malý bol akurát u manžela) čiže som bola sama a mala som čas si to celé premyslieť a celé si to dať v hlave dokopy. A musela som uznať, že už to naozaj celé nemalo zmysel, nemali sme si čo povedať a viac sme sa hadali a ubližovali si ako sa ľúbili.

Odkedy som si bola ochotná priznať svoj podiel viny a bola som ochotná sa na to pozrieť nezaujato tak sa cítim lepšie a som schopná konečne sa reálne pozrieť na celý náš vzťah.

Síce sa ešte stále som to nerozdýchala, a je mi to celé ľuto, ale viem, že to tak musí byť.

Chcem aby sme ostali kamaráti aj keď to určite nebude často ľahké, ale bude to to najlepšie pre každého. 

Nechcem aby náš syn prišiel o otca len preto že nám to spolu už nefunguje. 

Takže momentálne si začíname žiť každý svoj život a v prvom rade nám ide o dobro nášho syna. 

Uvidíme čo prinesie budúcnosť, ale zatiaľ je to zvládame dobre.....