Žena drží v náručí svoju malú dcérku. Ako sa približujú k stolu, začína sa hniezdiť, otáča sa z boka na bok, nožičkami kope a rúčkami sa drží ako kliešť. Opiera na mamu vystrašené oči, ktorými prosí: „Nie, dnes nie!“

Ukladá ju na penové puzzle na stole, rozopína plienku. Otočí ju na bruško. Začína plakať. Telíčko jej zrovná s krajom stola, ľavú rúčku vystrie pri tele. Hlávku natočí na bok, priľahne ju svojim telom. Pravú rúčku jej zohne a tlačí na lakťové kostičky. Druhým ukazovákom tlačí na bok šľapy a pätu. Koža belie pod tlakom prstov. Plače, kričí, očami prosí, nech prestane. Druhá noha začína nakračovať. Mama nahlas ráta pohyby. Povzbudzuje ju. "Poď, ešte, vydrž miláčik, neplač, šikovná si, ideš!" Ešte trikrát. Povolí. To isté z druhej strany. Ten istý scenár, tie isté slová útechy. Ten istý plač. Ten istý aj pri ďalších cvikoch. Tie isté slová 4-krát denne. Vždy, keď skončia, pochváli ju, zatlieska, vybozkáva, že je šikulka. Uplakanými očkami pozerá na ňu a už sa smeje. Naučili sa to obe. Smiať sa cez slzy. Aj taká je Vojtova metóda.

Dôvodov prečo ju cvičiť, je veľa. Od vážnych úrazov, postihnutí,  až po drobnejšie odchýlky v psychomotorickom vývine ako je napríklad len obyčajný úklon hlavy k jednému ramienku. A medzi nimi sa našli aj ony - Mama a Bábika. Niekde medzi genetickými vyšetreniami a hrozbami metabolických porúch boli nakoniec radi, že Bábika má len znížené svalové napätie. Nikdy si nevšimla, že to drobučké ružové telíčko je krehkejšie, ako by malo. Ako taká malá handrová bábika. A tak začali cvičiť.

Prvé dni preplakali obe. Druhý týždeň plakala len Bábika. Mama po nociach. Do vankúša. Tiché ťahavé vzlyky, vychádzajúce z hĺbky srdca. Pamätá si na ten pocit, keď sa narodila.

Je noc. Pouličné lampy svietia do okien a pod dvere podlieza dotieravé neónkové svetlo. Niekoho šľapky mľaskajú na nemocničnom linoleu. Leží na nepohodlnej posteli v bavlnenej erárnej košeli, ubolená, ale šťastná. Podvihne sa na lakti a privinie si bližšie to tichúčko pradúce klbko. Vie, že tá láska, ktorú cíti, sa berie niekde inde, ako si myslela, či predstavovala. Je v nej, je z nej a nikdy sa nestratí. Neobjavila sa, nezískala ju. Vyšla zvnútra. V mene tej lásky zajtra ráno opäť vstane, slzy a plač nechá v tom vankúši a budú pokračovať v rozohranej partičke.

Prečo deti pri Vojtovej metóde plačú?

Vojtova metóda vraj nebolí. Tak prečo deti pri nej tak veľmi plačú? Lebo ich nútime robiť pohyby, ktoré sú pre ne cudzie. Ich mozog má v sebe uložené pohybové vzorce a stláčaním určitých bodov nútime reagovať telo tak, ako by reagovať malo. Obrazne povedané, mozog niekde v hĺbke vie, ako by ten ktorý pohyb mal správne vyzerať, ale telo ho nedokáže urobiť. Stimuláciou správnych bodov si telo tie pohyby osvojí a začne ich používať namiesto nesprávnych, ktoré doposiaľ využívalo.

Že to nebolí sa však veľmi ťažko chápe matke, ktorá je už aj tak dosť vykoľajená zo samotného faktu, že jej dieťa nie je v poriadku. Akoby to nebolo už aj tak ťažké, musí vlastnými rukami niekoľkokrát denne „týrať“ svoj malý poklad. Tak si spočiatku Mama pripadala. Akoby svoju Bábiku týrala. Neskôr sa to stalo malým humorným krycím názvom pre ich cvičenie. "Iba odtýram malú a prídeme k vám..." "O hodinku týrame Bábiku, mali by sme sa miláčik poponáhľať..."  Istá dávka sarkazmu a irónie jej pomohla sa s tým všetkým vyrovnať.

Nie je to len cvičenie

„Vojtovka“ nie je len cvičenie. Je to režim, spôsob života, ktorý ovplyvní chod celého dňa a celej rodiny. Dieťa musí byť vyspané, nesmie byť hladné, ani čerstvo najedené. Cvičíte väčšinou štyrikrát denne po štyri cviky. Necvičí sa na čas. Ale počítajú sa „zábery“, koľkokrát dieťa „zabralo“ a urobilo očakávaný pohyb. Čiže môžete stihnúť cvičenie aj za päť minút, no môžete sa trápiť aj pol hodiny. Byť na materskej s dieťatkom, s ktorým cvičíte Vojtovu metódu znamená, že nemôžete ísť len tak von a na výlet na pol dňa. Spočiatku máte pocit, že dieťa len papá, spí a cvičí. Vtesnať medzi to prechádzku chce dobrú logistiku.

Nemôžete ísť na návštevu k priateľom, pretože nemáte podmienky na to, aby ste cvičili. Ak aj áno, tie zhrozené pohľady v lepšom prípade a uplakané tváre v horšom vás nabudúce odradia. Máte dosť čo robiť sama so sebou, nie ešte obhajovať svoje konanie pred druhými a vysvetľovať stále rovnakú vetu - "Ale ju to nebolí. Ona plače len preto, že sa jej to nepáči..."

Každá mama sa teší z pokrokov svojho dieťatka. Keď sa otočí na bruško, posadí sa, postaví nemotorne pri gauči či spraví prvý neistý krok a hodí sa s dôverou do jej náruče. No asi nikto si nedokáže predstaviť tú radosť rodiča, ktorý si každý jeden pokrok spolu s dieťatkom odmakal. Je to pýcha, zadosťučinenie, vyslyšanie najtajnejších modlitieb.

Mama s Bábikou riešili len „kozmetické“ problémy oproti iným osudom, ktoré sú taktiež popretkávané cvičením Vojtovej metódy. Niekedy rodičia vedia, že nech sa budú akokoľvek snažiť, ich dieťa ten prvý krok nespraví. Ale bojujú, pretože vedia, že síce sa možno dieťa nepostaví, ale vďaka cvičeniu sa v mozgu vytvoria nové „prepojenia“ a tým dokážu predchádzať iným ťažkostiam, ktoré by sa pravdepodobne objavili.

Dni nabité emóciami a plačom postupne ustali a obe sa to naučili rešpektovať ako fakt. Miestami si Mama pripadala, akoby trénovala vrcholového športovca. Plač a ľútosť musia ísť bokom. Tu nie je miesto pre slabých. My dve sme silné a zvládneme to.

Po čase však zistila, že citovo otupela. Nie žeby nebola schopná lásky. Ale jej srdce a mozog sa museli obrniť, aby to zvládli. A tak keď Bábike robili vyšetrenia, neodvracala tvár ako iné mamy a neprehĺtala horké slzy. Vždy stojí pri hlave svojmu dievčatku, povzbudzuje ju a obdivuje, aká je silná. Ešte má len pár mesiacov a už je silnejšia ako niektoré dospelé ženy. Je na ňu pyšná.

Keď sa vám narodí dieťa, veríte, dúfate, prosíte Boha, osud, karmu alebo strýčka Náhodu, aby ho ochránil pred všetkým zlým. Bolesťami, chorobami. No ako sa hovorí - nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Mamu a Bábiku čakali ďalšie vyšetrenia, ktoré mali pomôcť nájsť príčinu jej problému.

A tak sa ocitli v nemocnici. Bábika oslávila 5 mesiacov. Čakali ju ranné polhodinové odbery krvi do desiatok ampuliek, papierikov, trubičiek... Mama ju položila na studený koženkový stôl v ošetrovni, postavila sa jej za hlavu a držala... Videla svoje malé dievčatko ako plače, upiera na ňu prosebné oči zaplavené slzami. Je už celá spotená od plaču, stráca hlas, skoro sa zachádza,... Mama ju len bozkávala na mokré čielko a prosila miláčik vydrž. Tak, ako už tisíckrát.

Do uška jej začala spievať . Tú ich. A ona stíchla. Len jemnúčko stonala. V tej chvíli sa rozplakala aj Mama. Tá pesnička jej pripomínala vôňu kokosu. Ich rituál, keď jej kokosovým olejom masírovala drobučké telíčko po večernom kúpaní a spievala ich pesničku. Každý večer, znova a znova po náročnom dni. Pri tých tónoch jej rástla pred očami. V tej chvíli vedela, že tá pesnička už nikdy nebude pre ňu to, čo kedysi. Trpkosladká chuť bolesti a lásky z nej spravila symbol puta medzi ňou a jej dcérou. V to ráno plakala prvý krát po veľmi dlhej dobe. Vyplakala prehltnuté a prekusnuté slzy pri všetkých cvičeniach, keď vedela, že nemôže. Lebo ona musela byť tá silná.

V rukách drží papier. Tenký priesvitný papier vytlačený ihličkovou tlačiarňou na traktorovom papieri. Usmiala sa. Doklad starý ako samotná cvičebná metóda. Vyradenie z rehabilitačného programu. Cíti pýchu, akoby jej Bábika práve dostala červený diplom. Privrela oči, za viečkami sa jej premietol ten rok. Rok života jej dcéry, ktorý bol taký krásny a zároveň náročný. A nebanuje ani jednu slzu, ani jednu minútu a ďakuje Bohu, osudu, karme aj Strýčkovi Náhode, že to zvládli, že bol niekedy nejaký pán Vojta. Má to u nej. Navždy.

Ako ste zvládali "vojtovku" vy? Podeľte sa so svojimi skúsenosťami a pocitmi vo WIKI. Stačí kliknúť sem. 🙂