Životný štýl, aký som opísala minule, sa na mne začal značne podpisovať.

Jedného dňa, keď som štyristo sedemdesiaty deviaty krát odniesla Tomáša od DVD prehrávača, po ceste vybrala Ivuške z úst kameň z kvetináča a pri tom som zistila, že Tomčiak má zase plnú plienku (jupí, už 4 zuby!), mi môj chlap navrhol, či by som nezobrala Mišelu a šla s ňou sama na víkend na chalupu.

Rovno som ten nápad zavrhla, mysliac na milión dôvodov, prečo nie. Ale potom som zistila, že mi chýba tretia ruka na to, aby som vedela prebaliť toho Tomáša, pretože on práve nemal čas ležať (nikdy nemá čas ležať, keby vás zaujímalo) a po ceste z kúpeľne som našla Ivušu, ako žuje šmirgľovací papier (nie, do tejto chvíle som nevedela, že takú vec máme v dosahu), a rozhodla som sa, že idem. A tak som zbalila seba, dcéru, psa (Dášenku), kamarátku, jej syna, jej psa (Borku) a vyrazili sme. Miš síce chvíľu váhala, že ona bez tatinka a bábätiek nejde, ale sľúbila som jej, že pôjdeme pozrieť susedovie mačiatka a bolo vybavené.

No, bolo dobre veru. Aplikovali sme hádam všetky pravidlá úsporného rodičovstva (Niečo v zmysle čo nemáš, to nepotrebuješ). Po ceste sme sa zdržali, čiže nákup sme nestihli. Ráno sme teda vyrazili do miestnych potravín, kde poznáme tetu predavačku a tá im o 9. ráno (chápem, tam je to už poludnie) dala nanuk a tak sme raňajky vyriešili po ceste. (aspoň raz som bola cool mama aj ja). Do chladničky sme potom slávnostne uložili jedno malé maslo a 15dkg (dag?) šunky. Okrem toho tam bolo ešte svetielko. Domáce paradajky sme nechali vonku, pretože vraj v chlade strácajú chuť. Mala som veľmi svetácky pocit.

Potom sme vyrazili na výlet. Miesto rádia nám úplne stačilo počúvať o čom sa tí dvaja vzadu rozprávajú:

„Aha, tam je táva!“