Zase som narazila na jeden z mojich omylov. Myslela som si, že keď budeme na chate, moje čoraz akčnejšie krpce ustrážim ľahšie ako doma. Hm... k tomu niet čo dodať.

Začínam sa dostávať do štádia, že nie som schopná ráno ani prichystať raňajky, resp. strúham tie dva jablká a jeden banán trištvrte hodinu. Totiž Tomáško sa stihne za tú dobu trikrát zvaliť aj s celým chodítkom, Ivuška si cvikne prsty do skrinky, Tomáško reve, že som mu odložila chodítko a zo žiaľu na seba prevrhne sadu kutáčov pri krbe, Ivuška sa zatiaľ okúpe v psej miske, Tomáško medzitým začne žuť Mišelinho My little pony (to môže), ale medzitým k nemu doťapká Ivana a začne ho biť po hlave, lebo aj ona chce PRÁVE TOHTO koňa a je jej jedno, že je ich tam ďalších desať. Tomáš to flegmošsky zvládne štýlom „tak si ho zožer, ja si dám dudku“ a je kľud práve na to, aby som dokončila to ovocie.

Keď už vidia, že sa blížim s tanierom, tak začína rev. Tu sa kŕmime tak, že si ich jednoducho posadím oproti sebe na zem a na striedačku ich štopem. Mám takú márnu snahu, aby prišli k tomu jedlu sami. Ivuška to v zásade zvládne, ale Tomčiak je úplne paralyzovaný hladom, že iba sedí, vystiera ruky a bezmocne reve. Tak ho teda prinesiem a papáme.

Po ich raňajkách začnem chystať naše. Bábätká vidia, že vyberám rožky, tak spustia totálne ukrivdený rev, akože ešte nikdy nejedli. Inak, somrujúce bábätko je oveľa horšie ako somrujúci pes. A aj keď im dám, rozpustia rožtek asi tak 6x rýchlejšie ako Mišela zje ten svoj a tak potom visia na jej stoličke a snažia sa od nej vymámiť ďalší.

Po raňajkách začína chvíľa pokoja. Šelmy totiž vypustím do bazéna. Tam je dobre, len keby sa Ivuša nehrala tak, že si do vedierka naberie vodu a pije ju. Často sa je stane, že sa jej rúčka od vedierka zasekne vzadu za krkom a vedierko si nevie dať dole z hlavy. Tomčiak sa tam opiera o striešku, kláti sa zo strany na stranu a Mišuta sa v bazéniku hádže, špliecha na nich a oni sa, teliatka, tešia. Ja tŕpnem, ktorý sa tam poserie.

Obed prežijeme v kľude. Až na večný, neupokojiteľný Tomáškací hlad (rozumej: reve, keď jeme my).