Hlásim, že oficiálne máme doma malého štvrorročného človeka. Už žiadne bábätko (a našťastie ešte ani puberťák). Život s takýmto človekom sa podstatne líši od života s bábätkom. Mimochodom, deň narodenia má rovnaký ako britské princátko (čo by som to bola za matku, keby som sa nepochválila?!). Čo sa týka bábätiek, som možno v úrovni mierne pokročilý, ale čo sa týka štvorročných detí, som stále začiatočník. S úžasom sledujem, ako mi rastie pred očami a ako sa z nej stáva plnohodnotný partner nielen do diskusie a niekedy som priam úplne v keli, že ako zareagovať. Stále sa nestačím diviť, aké je to moje „bábätko“ už veľké a prečo ma kritizuje, že som sa zabudla očesať po tom, čo som sa 20 minút snažila našuchoriť tie moje 4 vlasy, aby mi nepresvitali plešiny a druhým dychom mi vyberá, čo si mám obliecť. Od bábätka sa líši aj v nasledovných bodoch:

• už sa vie obliecť, najesť, umyť, povie čo jej je a čo potrebuje. „Umyjem sa tak, aby som sa leskla.“
• Zapája sa do domácich prác: „JA! JA! JA! povysávam!“
• Má zdravé sebavedomie: „Miši, ty si dnes aká pekná.“, „Ja viem.“
• Má jasné zvieratkovské preferencie: „Moje obľúbené zvieratká sú mačičky, koníky a orol bielohlavý.“
• Má svoj vlastný názor: „Maminka, nechcem, aby si ľúbila všetkých,“ práve som sa túlila ku psovi, „to je strašne veľa!“
• Vie nás dosť dobre odhadnúť: „Maminka, netvár sa, že nemáš rada cukríky.“
• Vie sa umne vyhovárať: „Neviem, že som tatinkova dcéra. Asi to hovoril moc potichu.“
• Mám pocit, že pozná každého pavúka v okolí jedného kilometra po mene.
• Učí sa jazyk a občas sa ideme popučiť: „V telke dávajú reklamu na šunivé tablety!“ alebo „Miši, kde je Dášenka?“ , „To vôbec netuším. Babka, čo je to 'netuším'?“
• Je to chodiaci morálny princíp: „Maminka, 'chujovina' sa nehovorí.“
• A rozpráva niečo, čo môj mozog ešte nie je ochotný spracovať: „Mami, keď sa pôjdem hrať s chlapcami, rozpustím si vlasy.“

Na druhej strane život s takým malým veľkým človekom ma vie stáť pekné nervy. Krokodílie slzy neznamenajú, že som jej zadrhla obľúbené šteniatko, ale že som ju neočesala a neobliekla podľa jej predstáv. Zdúvať sa chodí zásadne do kúpeľne. Kúpeľňové dvere by vedeli rozprávať o intenzite spôsobenej krivdy. Omietka zatiaľ drží.

Keď má niečo na duši, musí to povedať HNEĎ. Je jedno, že sa rozprávam, telefonujem alebo spím. Keď sa niečo deje, musí tam byť prvá, musí zavadzať a všade pchať hlavu (doslova). Ide ma z nej vtedy šľak trafiť. Ale karma je spravodlivá, ale občas sa na nej vyžije: „Mamíí, uáááá, Zdenko mi povedal, že si mám ovoňať ušíí, uááá!“

Ja viem, že tento príspevok nemal pointu. Ale taký je život. Ani ten nemá. Vlastne mal. Život s Mišutou & spol. je super.

Viac na www.omichi421.wordpress.com