Vedeli sme, že Ivuška nie je lev salónov. Už len to, ako si zvykala na plávanie. Trvalo to „iba“ tri týždne. Potom si zvykla a odvtedy vcelku o.k. Videla som v tom prísľub, že si postupne zvykne na cudzích ľudí vo všeobecnosti. Keď sa naskytla príležitosť, dávala som ju na ruky známym, nech skrátka pochopí, že jej nikto neodkusne hlavu. Ona to chvíľu vydržala, potom začala mrnčať, tak sme ju zase pustili do voľnej prírody, alebo skončila na rukách u mňa.

S rodinou problém v podstate nie je, okrem mojej babičky. Ivuša chytá hysterické záchvaty už len keď ju vidí. Koniec sveta, keď sa jej prihovára.

A tak babička s nami šla na týždeň na chatu. Ja som trochu šípila kulehu, ale hovorím si, že Ivuša to skrátka bude musieť prežiť.

Prvý deň revala od nášho príchodu až do večerného spania súvislé tri hodiny. Ticho bolo iba na mojich rukách. Druhý deň večer by mi už bolo úplne jedno aj keby jej tú hlavu niekto odkusol. Vždy keď si Ivutiena babku všimla, tak spustila. Keď zistila, že nevie kde som, tak spustila. Keď sa jej babička prihovorila, tak spustila. Keď som sa pokúšala vychystať nás na prechádzku a nákup (čiže som rýchlo okolo nej pobehovala a nestíhala to sledovať, a ešte som si dovolila vyjsť von, lebo som potrebovala vyniesť kočík) tak spustila tak, že ešte prvú polovicu prechádzky sa od šoku trhane nadychovala. Zaslzená, zasoplená, zaslintaná, fľakatá ako v treťom štádiu lepry... mňam.

Vôbec neviem čo s tým. Prehnaný súcit a mojkanie by ju len utvrdili v tom, že má pravdu a má zmysel báť sa. Mne je to strašne ľúto aj kvôli babičke. Berie to dosť osobne. A určite jej to aj muselo liezť na nervy. Vôbec by ma neprekvapovalo, keby po tom prvom dni mala všetkých svojich pravnúčat plné zuby a už by jej stačili aspoň do Vianoc iba fotky. Ja sama som mala chuť nastúpiť na prvé lietadlo spať do Anglicka.

Postupne sa to však zlepšovalo. Občas Ivuši ešte preplo, ale väčšinu dňa sme sa obišli bez hysákov. Statočne to s nami zvládla aj moja babka.