Interakcia medzi súrodencami je niečo na čo som sa veľmi tešila a zároveň sa toho aj vskutku bojím.

Pre mňa je to totiž chaos a španielska dedina. Som jedináčik, takže mám len veľmi hmlistú predstavu o tom, ako to medzi súrodencami asi funguje. Tri vlastné deti – hups..

Mať doma dve rovnako staré bábätká je ale naozaj neopakovateľný zážitok. Ja, ako „vyučený psychológ“ ich ohromene sledujem a príde mi to neskutočne zaujímavé. Ich komunikácia je úžasná. Plynulá bábätkovčina síce medzi nimi funguje, ale zatiaľ to nie je hlavný spôsob komunikácie. Podstatné informácie (aj o rozsahu polovice normovanej wordovskej strany) si vedia odovzdať iba pohľadom. Môžu si robiť zle (mierne povedané), môžu si závidieť a žiarliť na seba, ale od prvej chvíle medzi nimi panuje dokonalá zhoda v tom, kedy prepnúť do režimu „Pozor, ide mama!“ a nahodiť úsmevy od ucha k uchu, že pohodička, hoci pred sekundou sa išli pozabíjať.

Celá uveličená to sledujem a často mi až v druhom kole napadne, že by som mala zasiahnuť, lebo Tomáša asi bolí, keď má poskakujúcu Ivušu zakvačenú vo vlasoch..

Pre Miš teda fáza, kedy boli bábätká odpratané z cesty a v zásade nezavadzali, skončila a Ivuška a Tomáško sú rozlezení úplne všade. Jedna z najlepších vecí, čo sa nám mohla stať je, že dvojičky sú chlapec a dievča. Znamená to, že nebudú (a ani nie sú) na seba takí nalepení ako keby boli rovnakého pohlavia a teda ani Miš nebude z ich vzťahov vyradená. Už teraz je vidno, ako Ivutiena maximálne zbožňuje veľkú sestru. Často hovorím, ako Mišele stačí sa iba prejsť okolo Ivuši a tá sa ide udusiť od smiechu aké je to totálne vtipné a nápadité. Stále na to platí. Nieto ešte, keď sa Miš rozhodne sa s Ivuškou „hrať“. To bábätko si od nej všetko nechá. Tam, kde ja už veľmi úporne rozmýšľam, či nezasiahnem, v strachu o holý bábätkací život, Ivuška nestačí s dychom, ako visí za jednu ruku a na plné hrdlo sa smeje. Brat až taký zaujímavý nie je.

Tomáš vyzerá, že bude salámista (čo iné mu pri dvoch sestrách ostáva, že?). Občas sa na Mišele uchechtne, aj jej hračky sú fajn, ale že by ju uznával ako božstvo, povedať nemôžem. Viac ho zaujíma maminka a ani nedýcha, keď sa mu venuje tatinko. On nás už aj vie osloviť menom (zatiaľ však iba keď je zle). No jasné, dobre mu padne, keď môže s hurónskym revom poskákať po Ivanke a vydrapiť jej hračku z rúk. Inak sa hráva sám, ani psi ho nejak mimoriadne nezaujímajú.