Hovorí sa, že „maminka vždy vie“, ale v mojom prípade asi viac platí, že „maminka už vie“.

Zrejme nie je úplne primeraná reakcia na plačúce dieťa, že sa smejete, dieťa si fotíte a posielate fotky rodine, že pozri čo robí a veľý usmievák k tomu. Ja som si však nemohla pomôcť, keď som videla Ivutienu, ako je zavesená na mreži od postieľky a z plného hrdla vreští. Neuveriteľne najviac mi to pripomenulo Miš. Keď sa naučila postaviť v postieľke, vždy musela tú jedinečnú šancu využiť a stáť tam, čo to dalo. A tak skončilo pekné večerné zaspávanie. Sestra gény nezaprie a robí to isté.

Isteže, keď takto vystrájala Miš v Ivušinom veku, vôbec som sa nesmiala. Trieskala som si hlavu od bezmocnej, zúfalej zlosti. Toto bol pre mňa jasne vystopovateľný moment, kedy presne viem, že som si výchovne dokašľala decko. Keď takto vystrájala Miš, urobila som chybu – vybrala som ju z postieľky. Veď predsa nenechám svoje bábätko tak strašne plakať! A tak som sa postarala celej rodine o zábavné uspávania na celý najbližší rok.

Začínali sme tak, že sme na našej posteli museli Miš priľahnúť (inak by vôbec neležala, však kto by robil takú blbosť?), ona nám z plného hrdla vrešťala do ucha, až kým od únavy neodpadla. Nenávidela som tú večernú dobu, keď sa blížil čas spania. Zabíjala som pri nej hodiny času, cítila som sa emocionálne vydieraná vlastným deckom a nevedela som s tým nič urobiť. Postupne sa to našťastie zlepšovalo. Neskôr už stačilo pri nej iba ležať, dokonca som si mohla krátiť čas tým, že som sa hrala hry na mobile. Postupne som jej z tej izby začala na malé chvíľky utekať, až sme sa úspešne dopracovali k momentu, kedy som ju dala do postieľky, podala mlieko a – adios. Ale ako som vravela, trvalo nám to rok. (Teraz to už, mimochodom, zase nefunguje, ale o tom potom.)

Keby som ju nechala, tak ako teraz Ivušu, zavesenú na mreži vyvrešťať (po pol hodine ju vysilenú zvesiť, zaštupľovať a nechať spať), mohol byť za 4 dni pokoj. Na druhej strane, je mi jasné, že ako „prvomatka“ by som toho nebola schopná, ani keby mi niekto krvou podpísal papier, že to bude stopercentne fungovať.

Moja radosť, keď som takto videla Ivušu, tkvela v tom, že už viem čo s tým! Cítim úľavu, pretože sa to nebojím riešiť a som si istá, že to prejde. Skvelý pocit.