Od momentu, keď sme sa dozvedeli, že dvojičky, tak som tak nejak vedela, že vo vývine budú pomalšie. Nie že by mi to nejak mimoriadne trhalo žily, zdalo sa mi to aj logické, asi budú predčasní a vôbec, porovnávať ich s Miš je blbosť, lebo tá bola vcelku rýchle decko.

V zásade to aj platilo, to, že sa narodili o mesiac skôr bolo trochu cítiť.

Miš sa v na 7. výmesačie postavila a keď mala 10 mesiacov, začala chodiť. Títo mali 8, nesedeli, iba sa plazili po bruchu ako ranený partizán. Teda iba Tomáš.

Toto platilo tak týždeň dozadu.

Odvtedy spravili brutálny skok vpred (takmer doslova). Hocikde sa mi postavia, hocikam sa dostanú, na všetko možné dočiahnu.

Čaj, ktorý bol o pol 9 ráno bezpečne ďaleko na gauči, je o pol 10 už rozliaty. V bezpečí už nie je ani notebook, mobil a rôzne káble. Ani psi, Mišelčie hračky a topánky celej rodiny.