Ako som spomínala „geniálny nápad“ na bábätkovský obed, uvedomila som si, že to čo som písala o jedení detí, už vôbec neplatí.

Sme v štádiu „zožeriem, čo nezožerie mňa, ale rýchlo“ (no jasne, okrem varených zemiakov s bielym jogurtom). Vlastne neviem, či je to štádium. Miš do neho do dnes nedorástla.

Kažodpádne, drobce sú vždy pripravené jesť a jedia, kým vidia, že na tanieri niečo je. Bez sprievodnej situačnej nespokojnosti sa to, samozrejme, neobíde.

Najprv vreštia, aby mi dali najavo, že meškám s prísunom stravy (Keď tak o tom uvažujem, ja som  ešte nikdy neservírovala jedlo načas podľa ich predstáv..). Hovoria, že už sedia v stoličkách a ja tam okolo nich len tak zbytočne pobehujem (veď načo treba čakať kým vychladne, podbradníky a lyžičku?!) a neplním si povinnosti týkajúce sa plnenia brušiek.

Kým zaženú najväčší hlad, revú na striedačku, vždy ten, ktorý práve nemá lyžicu v ústach. Stručne povedané: súrodenec môže skapať hladom.

Nespokojnosť prichádza, aj keď vypadnem z rytmu naložiť lyžicu – strčiť do úst č. 1- vyložiť – naložiť – strčiť do úst č. 2 – vyložiť – naložiť – …