Že narodeniny. Tváriť sa, že mám stále 18 už prestáva fungovať, tak pomaly prechádzam do štádia, v ktorom by som ten deň najradšej odignorovala. Avšak nerobím to len preto, že je to príležitosť, kedy možem ísť oslavovať a dopriať si hnusne sladký koláč a taká príležitosť sa skrátka neodmieta. (A chlap nemôže frflať, že chcem drahý darček. (Ale to som nepovedala.)) A trochu aj bilancujem, ale iba tak, aby som si pri tom nemusela poplakať. Teraz som sa venovala téme, že čo by som tak chcela robiť okrem povolania matka a/alebo keď mám „voľno“?

Budete prekvapení, ale „Spať.“ nie je správna odpoveď. Keby to bolo možné, spánok úplne zruším. Strata času.

Je toľko vecí, čo by som rada robila. Napríklad, sa konečne na tej materskej naučila šiť. Alebo pozerať všetky tie filmy, prečítať štósy kníh, skúšať variť nové jedlá, začať sa učiť ďalší jazyk, vzdelávať sa odborne, chodiť cvičiť, a …, a… A tak.

V súčasnom stave mysle sa nedá skoro nič z toho. Na kopec vecí proste nemám mentálnu energiu, ani nemusím mať vykojený mozog. Väčšinou nevládzem pozerať ani Búrlivé víno, noviny ma strácajú ak je článok dlhší ako jedna strana a fyzického pohybu mám toľko, že by som jedla iba čokoládu.

Ale zase by som nebola úplne spravodlivá, keby som tvrdila, že celé je to iba únavná mizéria.

Teraz mi robí radosť napríklad šoférovanie. V pohode by som každý deň dochádzala z Ružomberka. Je to chvíľa, kde nemusím riešiť 6 vecí naraz, iba sedieť, držať volant a počúvať hudbu. (Dôležité je, že je tak nahlas, aby som nepočula ako spievam) Super, nie?