Nikdy (Zase! ZASE! že nikdy. Tých ešte bude, čo? ) som si nemyslela, že budem ten druh matky, ktorý strápňuje svoje deti tým, že slzí pri ich dôležitých životných momentoch. Zistila som o sebe, že nielen že som tento druh matky, ale ešte aj som ten najhorší kaliber. Nedávno som sa omylom ocitla na stužkovej. Keď som tam videla nastúpené tie..ehm…deti, vyobliekané, vyleštené, mala som čo robiť, aby som zatlačila slzu. Ach, mamo, mamo..

No dobre, maturita je ešte ďaleko. Zatiaľ sme na úrovni škôlkarských vystúpení na besiedkach. Pre mňa je to však jedno.

Prvé „vystúpenie“ malo byť na škôlkarskom karnevale pred čosi vyše rokom. Začali sme plačom už doma. Nie však mojím, ale Mišelinym. Ležala na zemi v princeznovských šatách a revala: „Ja nechcem byť princeznááá! Ja nechcem byť ani bubuláák! Ja chcem byť Mišinkááá!“ Takže prvý raz sme si to veľmi neužili.

Druhý pokus už bol výrazne úspešnejší. V kostýme baletky Mišela tancovala a recitovala, že som utierala slzy Tomášovi do vlasov, aby si to nikto nevšimol. No ale keby ste ju videli. Hanbila sa, sústredila sa, aby nič nezabudla a bola na seba hrdá ako jej to ide a to všetko naraz. K tomu si primyslite maličkého človeka, odporne ružovú sukňu, čierny dres, vyčesané vlasy a veľké modré oči…to je skrátka iba pre silné povahy.

Ľahko mi nebolo ani na poslednej škôlkarskej besiedke. Bolo to toť ku dňu matiek. Najprv prišla Miš s tým, že sa má na domácu úlohu naučiť básničku. Uf, vravím si. Ale nakoniec to bolo v pohode. Po treťom zopakovaní o vedela a potom sme dávali jedno opakovanie až do dňa konania besiedky. Na staré kolená som sa naučila novú básničku aj ja. To som ešte nevedela, že si ju aj na besiedke zarecitujem.

Prišli sme teda na predstavenie. Privítali sme sa s Miš, tá niekam odbehla a nás prevelili do miestnosti, kde sa malo konať predstavenie. Tu sa niekde stala chyba a Miš si to nevšimla. Potom mi už len jedna spolumamina vraví, že Miš sa oblieka a chce ísť domov. Našla som ju utopenú v slzách, že ona chce ísť domov. Zrejme si myslela, že keď sa rýchlo oblečie, tak nás ešte dobehne. (Srdce mi krváca pri tej predstave.)

Nedávno som na Facebooku zachytila citát, ktorý hovoril, že šťastie dosiahnete vtedy, keď sa prestanete ľutovať za veci, ktoré sa vám v živote stali, ale začnete ďakovať za veci, ktoré sa vám nestali. Neviem, či je to šťastie, ale pre mňa je to životná nevyhnutnosť.

Už len to ako sme sa dostali k Mišute. Nikdy som si nemyslela, že jedna dospelá žena môže otehotnieť ani poriadne nevie ako. To musí byť aká krava. Tož..

Ani sa mi nesnívalo, že po týždni v nemocnici vyjdem s diagnózou „tehotná“.

Neskôr, už s bruchom, som počúvala tie hrôzy aké sa môžu diať, keď máte malé dieťa a bola som presvedčená, že to moje bude iné. Rovnako ako moja kamoška. Bola u nás na návšteve keď mala Miš dva mesiace a my sme boli uprostred toho najväčšieho pekla. Rozprávala som jej, aké to je. Pozerala na to moje, už tri hodiny (prvý krát v živote) spiace dieťa, hladkala si bruško a neverila mi ani slovo.

Takýchto nikdy sa mi počas života nazbieralo niekoľko. Niektoré boli pozitívne a niektoré nie.

Po strednej škole som už nechcela ísť na vysokú. Nikdy by som nepovedala, že nakoniec skončím dve. Nikdy som si nemyslela, že dobrovoľne odídem z mojej práce. Á, no jasné – mne sa skrátka nikdy nemôže stať, že sa mi narodia dvojičky. Nikdy by som nepovedala, že som to schopná aj prežiť. Deväť mesiacov som sa každý deň lúčila so životom.

Akože áno, môj mozog už je iba skamenelina, bežný rozhovor je často nad moje sily, pretože nie som schopná dopočúvať koniec vety ani na tretí krát. O pamäti rozprávať nejdem a o tematickom rozsahu už vôbec nie. Avšak, vyzerá to tak, že sa blýska na lepšie časy a môj mozog zrejme podstupuje rehabilitáciu.

Nikdy som si nemyslela, že sa budem cítiť sprostá v konverzácii s trojročným deckom. Miš je ako reverzná Wikipedia. Wikipedia všetko vie a Mis všetko CHCE vedieť. Rozpráva prakticky iba otázkami.

-„Mami, prečo sa malé chrobáčiky boja?“ „A veľké sa neboja?“

-„Mamí, prečo fúka vietor?“

-“Mami, majú havíčky kosti?“

Takto by som mohla citovať od 7 ráno, do cca 9 večer. Každý deň.