Vstávanie o 5:30 každé ráno sa už začína prejavovať. Pol dňa zívam a večer vždy zaspím ako zabitý. No a medzitým frustrácia.

Musím napísať, že decká sú veľmi inteligentné. Preto ma hnevá ich rastúca neposednosť počas školy. Počas pár výnimočných hodín, keď sa sústredili a makali, tak som žasol ako rýchlo im to myslí a všetkému rozumejú. Keby boli cieľavedomejšie, tak si viem predstaviť, že by si niektorí z nich dokázali bez problémov urobiť vysokú školu. 

Aby som ale tú školu upresnil, v mojej triede (rohový stôl v jedálni) sú tri deti. Tie najstaršie, čiže jedna ôsmačka, piatak a štvrtáčka. Čiže na každý predmet potrebujem tri rôzne prípravy a zatiaľ učím 4 predmety. Matematiku, prírodopis, angličtinu a predmet, ktorý je kombináciou dejepisu a zemepisu. A nie je to vôbec také ľahké. Veľa vecí o Keni, rastlinách si musím prečítať, zopakovať počítanie bez kalkulačky a aj tak ma vždy niečo prekvapí. Napríklad v teste na otázku, že zubná kefka je ľahko vyrobiteľná doma mi decká jednoducho dokázali, že je 🙂

 Začínam tiež pociťovať istú frustráciu z nedostatku autority. Doteraz som nikdy nebol s deckami úplne sám, teraz keď učím tých najstarších a vediem aj voľno-časové aktivity, tak to začína byť cítiť. Počas školy až tak nie, ale počas voľného času nastupuje totálna anarchia. Decká odmietajú byť v tímoch spolu kvôli krivdám z minulosti, každú chvíľu sa niekto uráža, odchádza, najmladšie deti po mne lozia ako po preliezke. Už mám takmer vytrhané chlpy na predlaktí.

Malá a veľká ruka (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.

Žiadna hra ani aktivita sa tak nikdy nezačne, dokonca ani futbal. Čas sa vlečie, všade krik po svahilsky, nestíham ani len registrovať kto, kde, s kým, ako, prečo, proti komu a podobne. Na môj krik ani vyhrážky nikto nereaguje. A okrem toho, čím sa reálne môžete vyhrážať deťom, ktoré ani nič nemajú. Dokonca aj priamy rozkaz na konkrétnu osobu bol zamietnutý bez nejakej diskusie.