Odbíja polnoc a ja som konečne ochotná priznať si, že cesta do postele je v túto chvíľu pomerne vhodný strategický krok. Prihliadnuc na môj fyzický a duševný stav by to nebolo bývalo odveci už niekedy okolo šiestej (kecám, dnes som z tej postele radšej ani nemala liezť), ale to sa decká eštelen rozbiehali (pretože všetci vieme, že najsamviac sranda nastáva vtedy, keď treba ísť spať). Takže, s vypätím všetkých síl sa mi podarilo nezaspať pri uspávaní detí a nastal ten magický čas, kedy sú najzlatší a spokojne odfukujú aj s tými ich nevinne vyzerajúcimi tváričkami. Teraz sa my, nedočkaví rodičia, môžeme (a musíme!) na to vrhnúť..!

Nech už je „to“ čokoľvek, nastali komplikácie. Vedela som, že to nebude len tak, že som nezaspala pri uspávaní detí. Dnes si vzal službu manžel. Takže som tu na „to“ sama. Len ja a moje kruhy pod očami.

Chcela som si pokecať. Dnes som stretla po rokoch jednu známu a bola strašne nadšená z toho, že mám tri deti. Je to celkom zaujímavé, koľko fascinácie vie tento fakt navodiť. Jedno alebo dve je očividne nuda, ale tri, to je už oná magická hranica, ktorú sme s mojím drahým ráčili prekročiť. Je to sranda, ale človek by povedal, že už ustanú otázky typu kedy bude ďalšie bejby do zbierky, ale ono nie. Prvé a druhé – to treba, treba. Tretie je šok. A potom už je to asi jedno, lebo však sa množíme jak králiky, a tým je to asi fuk, koľko bude, hlavne že je a keď boh dá, možno sa aj do fialového z neba dostaneme s nejakým rekordným počtom potomkov (a rekordným mínusom na účte).

Možno ju zneistil pohľad na moje proporcie v oblasti pásu... Jo, cica nežer, tri liposukcie, abdominoplastika, 5 maratónov denne a dám to po rokoch materskej v pohode na modelkovský lúúk... Všetko mám premyslené. Ale na teraz som svoju známu uistila, že nevadí, že máme troch synov, to dievčatko (čo by bolo btw aj tak chlapec) necháme spokojne na iných.

Ako tak (dobrovoľne!) ochotne utierala vlhčeným obrúskom čerstvý navrátivší obsah žalúdka nášho najmenšieho z môjho kabáta, spýtala sa druhú najčastejšiu otázku. Že ako to zvládam (s dodatkom, že ma obdivuje, a to i napriek tomu, že netuší, ako to zvládam).

To je správna otázka hodná zamyslenia. Myslím, že som rodičovskú úlohu nikdy tak „neflákala“, ako teraz. A myslím, že som nemohla urobiť lepšie, ako začať to konečne „flákať“. Môj prvorodený si to musel odskákať, všetky tie moje snahy byť čo najlepšou. Toto asi mnohí z vás nepochopia, ale nevadí. Inštinkt je pekná vec, ale snaha robiť to čo najlepšie vie byť natoľko silná, že ho podupe, pretože nie je dostatočne citlivý, dostatočne rešpektujúci, aktívny, empatický... Bla bla. Človek si myslí, že vychováva zdravú, správne sebavedomú samostatnú bytosť a medzitým sa mu doma ocitne malý tyran.