Minulý rok som napísal poviedku. O koníkovi. Našiel som totiž pracovnú ponuku adminovať na koníku, ktorá zakazovala posielať životopisy, ale žiadala len jednoducho predstaviť sa. Neváhal som, napísal som poviedku a poslal. Zverejňujem v 100% znení. Prajem príjemné čítanie 🙂

--

Maľoval som. Ako malý chlapec som veľa maľoval a kreslil. Miloval som vodové farby, s voskovkami mi to nešlo. Neraz sa stalo, že som na štetec nabral viac vody ako bolo treba, a dielo ihneď menilo svoj charakter. Podobne sa stalo aj pri zrode môjho prvého koníka. Modrého. Z môjho sna. Už bol na výkrese celý, stačila len posledná bodka znázorňujúca oko.

A vtedy to prišlo! Lakťom som drgol do pohára, voda sa vyliala a začala zakrývať všetky biele časti výkresu. Farbu kde-tu zriedila moja slaná slza, ostávalo mi len pozerať sa na modrú inváziu. Vtom koník vstal, postavil sa na štyri nohy a začal farbu lízať. Z výkresu síce bezpečne mizla, no dostávala sa do jeho tela. Netrvalo ani minútu, keď mi po izbe cválal skutočný modrý koník. Nevedel som, či rýchlo zavolať rodičov alebo sa radovať osamote. Ostal som pri ňom sám, až mi nakoniec ušiel.

Roky som ho nevedel nájsť, už sa nikdy nevrátil. Modré odtlačky od jeho kopýt však ostali na podlahe mojej izby dodnes. Vedel som, že sa ešte raz stretneme. Zatúžil som ho zoznámiť s mojimi rodičmi, priateľmi, blízkymi, bývalými profesormi či spolužiakmi. Zaslúžil by si to. Oni tiež.

Ťažko by sa však predstavoval, z reálneho sveta jednoducho zmizol. Stala sa z neho internetová stránka, chcel by som ju preto spojiť s mojim menom. Ak budem zamestnancom Modrého koníka, ľudia ho budú môcť oveľa ľahšie spoznať. Jednoducho im len predstavím svoju prácu, niečo, čo bude ako ja. Písať, vymýšľať a venovať sa ľuďom, toho mi bolo nadeleného naozaj veľa.