4.časť - Ako som sa druhykrat narodila

Ocitla som sa i nom svete. Nikto nas nepoznal, nikto nic neriesil, nikto ma nesudil. Nebol tam nikto, kto by ma sustrastne potlapkaval po pleci, nikto kto by ma lutoval, nikto mi nevravel ako bravurne to zvladam. Bol to tak oslobodzujuci pocit. Bola som tam iba ja, moj chlapec s modrymi ocami a nasa laska. Bolo to to najspravnejsie, co som v tej tazkej chvili mohla urobit.

V tom inom svete som sa stala sama sebou. Mohla som plakat bez toho aby niekto videl moj zial, mohla som sa smiat bez toho, aby niekto hodnotil ci mam na to pravo a mohla som konecne lubit svojho chlapca s modrymi ocami bez toho aby som citila vycitky. Mala som kopu casu dat svojim myslienkam zmysel, najst vieru v samu seba a dokazat chlapcovi s modrymi ocami, ze chcem, aby tu bol.

Tam na lieceni som vela pochopila. Vela som plakala a snazila sa vyrovnat s tym, ze mam chlapca ktory nikdy nebude taky, ako ostatni. Tam som vsak pochopila ze zvadzam zbytocny boj lebo vyrovnat sa s tym a ani pochopit sa to neda. Pochopila som, ze to tazke v nasom zivote treba len akceptovat, snazit sa problemy riesit tak, ako prichadzaju, lebo zivot je cesta a my nikdy nevieme, aka ta cesta bude.

Za tie dni som sa zo svojho dna snazila opät postavit a odpustit sama sebe. Nemohla som sa vzdat lebo som tu mala jeho, mojho chlapca s modrymi ocami. Vtedy som prvykrat videla, ze chce byt tu. Tu pri mne a ja pri nom. Zdravotne sa zacal pomalicky zviechat, rany na jeho telicku sa hojili a tie na dusi sme si liecili navzajom. Snazila som sa naucit zit s tym, ze moj syn je iny a inym ostane navzdy, ale slubila som sama sebe, ze ho vychovam tak, aby sa nikdy inym necitil.

Po troch tyzdnoch sme odisli domov. S cistou hlavou a novou nadejou. Citila som sa silnejsia a pripravenejsia na to, co nas este v zivote stretne. Prestala som doverovat tym mudrcom v bielych plastoch a zistila som, ze o synovej chorobe viem viac ako oni. Prestala som minat kopy penazi na ludi, ktori vraj alternativne zlepsia zivot mojmu synovi a aj ked sa tak nedialo, bez ostychu si pytali dalsie a dalsie. Prestala som pocuvat poucovanie a mudrovanie od ludi, ktori nikdy nechodili v mojich topankach.