V máji tohto roka, keď som bola v 25. týždni tehotenstva, sme sa aj s budúcim oteckom nášho prvého dieťatka začali obzerať po vhodnej pôrodnici. Od konca prvého trimestra som s radosťou chodila na hodiny gravidjogy s dulou Katkou a taktiež sme u nej absolvovali veľmi príjemný kurz hypnopôrodu, ktorý nás inšpiroval k tomu, aby sme sa nevzdávali myšlienky na krásne a prirodzené narodenie dcérky. Keďže však obaja stojíme nohami pevne na zemi, vedeli sme, že úplne jednoduché to nebude. A v konečnom dôsledku ani lacné.

Zašli sme na Deň otvorených dverí do dedinskej nemocnice v Hainburgu a dohodli sme si stretnutie s pôrodnou asistentkou (Hebamme). Po prvom rozhovore s Ingrid bolo rozhodnuté. Jej odpoveď na naše nesmelé otázky, či bude pri pôrode možné to či ono, bola: „Môžete robiť čokoľvek. A plne podporujeme bonding a dojčenie.“ Tak sme od 38.tt začali chodiť na pravidelné kontroly ctg a utz. Ingrid sa ma zakaždým pýtala: „Tak čo, ako sa cítiš?“ a ja na to: „Normálne, nič sa nedeje.“ A ona: „Ty si taká krásna žena, máš veľmi pekné vlasy, super ofinu,“ a k môjmu drahému: „Dúfam, že ju často fotíš!“ Takto prebiehali naše kontroly a vždy sme sa dobre nasmiali.

Až prišiel deň oficiálneho termínu pôrodu, ktorý vyrátala moja gynekologička podľa prvého ultrazvuku, a bol tri dni pred termínom, ktorý som si vyrátala ja podľa dátumu ovulácie. Ingrid sa spýtala: „Tak čo, stále nič?“ – „Nič Ingrid, nič, ja asi ani tehotná nie som.“ – „Aaa, ale ja tu vidím kontrakcie na ctg, už ťa vyšetrím, dobre?“ Ingrid ma neskutočne jemne vyšetrila a tvár sa jej rozžiarila: „Jéj, ty si na prst otvorená, tak už sa to pohlo, super!“ Medzitým vedľa rodila žena a vydávala také kvílivé zvuky, až mi nebolo všetko jedno. Drahý hovorí: „To budú isto dvojičky, keď to tak dlho trvá.“ Zasmiali sme sa a šli sme domov s tým, že o dva dni kontrola a určite si vezmem kufor. Ak dovtedy neporodím.

Na druhý deň som mala obrovskú fyzickú námahu, keďže som bola okolnosťami donútená chytro upratať celý byt po robotníkoch, ktorí nám na poslednú chvíľu niečo dorábali v kúpeľni. V noci po veľkom upratovaní som prvý raz pocítila, čo sú to poslíčkovia, cielene som ich predýchavala a snažila som sa, aby som nezobudila spiacu polovičku.

Ráno som si umyla vlasy a hovorím drahému: „Vieš čo, kašlime na ten kufor, ja sa na skorý pôrod necítim, nič mi nie je...“ (O poslíčkoch som sa nezmienila, do rána ustali.) Prišli sme do pôrodnice a Ingrid sa pýta: „Prosím ťa, už niečo cítiš?“ – „Ale hej, niečo.“ – „No hurá!“ CTG sa jej však nezdalo kvôli malej, a tak ma poslala na utz za lekárom. Pozrel si záznam a vraví: „Tak toto je určite na hospitalizáciu, ešte vás vyšetrím a uvidíme.“ Vošla Ingrid, akurát v momente, keď ma vyšetroval, vykríkol: „Meine liebe, na tri prsty – nič vás nebolí? Do rána porodíte!“ Ingrid sa náramne potešila, začala výskať a tlieskať, úsmev od ucha k uchu: „To je supeeer, ty rodíš a nemusíme tomu nijako pomáhať. Paráda, teším sa!“ no nechápali sme s drahým absolútne, že až takýto empatický môže byť personál pôrodnice, každopádne bolo to veľmi príjemné a povzbudivé. Len ja som si v duchu vravela celá začudovaná, že sotva do rána porodím. Lekár ešte skonštatoval, že maličká sa narodí s hmotnosťou maximálne 2,6 kg.

Tak si ma tam nechali a drahý šiel domov po kufor. Vypísali sme formality a prišlo na príjemnejšiu časť – výber jedla. Hebamme Jarka mi poradila, čo je najchutnejšie, donútila ma objednať si aj krupicovú kašu ako dezert po večeri a odvelila ma na izbu. Spolubývajúca bola ozrutná rakúska ženština, asi dva metre vysoká a trojnásobne ťažšia ako ja, vyvolávali jej pôrod v 38.tt, lebo jej dieťatko už bolo takmer päťkilové. Presný opak mňa.