Je nám ľúto, ale akcia srdiečka nie je prítomná. Prosím? Šok, slzy, strach a bezmocnosť.

Zrazu prázdna hlava a pocit, že ste umreli. Kto to nezažil asi ťažko pochopí. Zamĺknutý potrat alebo aj missed abort je bohužiaľ v dnešnej dobe veľmi bežný.

Poviete si, toto sa mňa netýka, som predsa úplne zdravá, nikdy som nemala žiadne problémy. Verte, bohužiaľ, týka sa to každej jednej ženy. Je úplne jedno, či má žena 20, 30 alebo 40 a viac rokov. Stres a dnešná uponáhlaná doba bohužiaľ nepraje pokojnému priebehu tehotenstva u každej ženy. Nejdem teraz rozpisovať o tejto dobe, to je iná téma. Je pravdou, že o tejto téme sa nehovorilo ani kedysi a ani teraz nie je v "móde" rozoberať nepríjemné veci vo veľkej miere. Na rovinu, v koľkých ženských časopisoch sa tejto nie veľmi príjemnej téme venujú? Ako často? Minimálne a aj to vačšinou len vtedy aj sa niečo podobné stane nejakej "celebrite". Ale ako veľmi by si ženy, ktoré týmto peklom prešli radi prečítali, ako to zvládli iné ženy. Čo pomohlo im, aby prekonali ten prázdny pocit v sebe a aby vôbec vedeli, že missed abort je v spoločnosti bohužiaľ úplne bežný jav najmä pri prvých tehotenstvách.

Podľa lekárov až 80% všetkých tehotenstiev neskončí úspešne. Polovica z tohto percenta tehotenstiev skončí ešte skôr ako si žena stihne uvedomiť, že je tehontá. Stačí pár dní meškajúca menštruácia, čo môže byť následok, že vajíčko sa síce oplodnilo, pár dní niekde blúdilo a aj sa usadilo, ale jednoducho sa nedokázalo udržať. Väčšinou potom žena dostane silnejšiu menštruáciu, zárodok sa odlúči a "vyčistí" sa sama. To sú tie lepšie prípady (aj keď pri takejto téme rozporuplné čo je lepšie). Horšie, či už pre telo alebo psychiku, je, ak žena už vie, že tehotná je, všetko prebieha normálne, žiadne komplikácie. Dokonca prvykrát počujete srdiečko- neskutočný pocit, ktorý dostane aj tu naodolnejšiu osobu. A potom to príde. Pri bežnej kontrole z úst lekára si vypočujete tie mrazivé slová. Srdiečko prestalo biť. Od toho momentu už nič nie je ako bolo. Svoj život akosi automaticky rozdelíte na obdobie pred a po.

Je to pocit, ktorý asi ťažko plnohodnotne opísať, aby aj tí, čo to našťastie nezažili pochopili. Nedá sa to. Je to toľká bezmocnosť a smútok, aké si človek len ťažko vie predstaviť. Rozbehne sa kolotoč vybavovania a nasleduje "dlhá" cesta v ústrety operačnému zákroku, pri ktorom sa definitívne všetko ukončí.

Je málo žien, ktoré si toto peklo prežili a dokážu sa o tom  rozprávať. Ja sama to ešte furt spracovávam. Lebo sú dni, kedy si poviem fajn, stalo sa, idem ďalej a sú dni, kedy na pohľad na tehotné kamarátky alebo obyčajný kočík dokážu zraziť na kolená a mne sa oči zaplnia slzami. A neviem s tým nič urobiť. Proste asi to chce čas, nech sa hrany bolesti a smútku trošku obrúsia. Je veľká škoda, že takýto problém, ktorý skôr prežiť ako opak je bežné a je ešte stále tabu.