Podľa štatistík viac ako tretina Slovákov kupuje svojim blízkym ku sviatkom knihy! Pýtate sa prečo sú knižky také dôležité? Vedzte, že hodnota kníh je oveľa väčšia ako si myslíte.

Moc modernej technológie. Zabijak kníh?

Je všeobecne známe, že moderné technológie vytláčajú publikácie z predmetu záujmu ľudí snáď všetkých vekových kategórií. Najviac sa však dotýkajú mladej generácie, ktorá s výdobytkami techniky vyrastá. Je pre ňu prirodzené, že dáta v počítači majú vyššiu výpovednú hodnotu ako stránky knihy. Voľný čas trávi na sociálnych sieťach a veľkú časť dňa žije v tzv. virtuálnej realite. Okrem toho, že mladí ľudia strácajú záujem o knihy, prichádzajú aj o oveľa cennejšie veci.

Sú filmy adekvátnou náhradou za knihy?

Ľudia sa neustále za niečím ženú. Nemajú na seba dostatok času. Ak si nájdu chvíľku na relax, obyčajne ju strávia pozeraním filmov alebo televízie. Tvorcovia zábavných a iných programov nám predostierajú vnímanie reality z vlastného pohľadu. Prezentujú len vymedzenú časť informácií. Všetci občania sa tak dostávajú k rovnakému obsahu a na základe toho vnímajú okolitý svet. Často sa práve televízia stáva jediným médiom, prostredníctvom ktorého si vypĺňajú voľný čas a „zabíjajú“ nudu.

Ľudia veľakrát zabúdajú na vlastný osobný rozvoj. Okrem skúseností či školení ho dokážu rozvíjať jedine knihami. Literatúra je tak špecifická, ako špecifický je každý jedinec. Nemali by sme sa ochudobňovať o umelecké zážitky, ktoré dokážu sprostredkovať knihy. Možno si radšej zapnete dobrý film než by ste mali siahnuť po knihe. Ťažko možno porovnávať dve absolútne odlišné veci. I keď ide tiež o jedinečný druh umenia, nikdy sa knihe nevyrovnaná, pokiaľ ide o predstavivosť. Film nedokáže diváka donútiť, aby na plné obrátky rozprúdil vlastnú fantáziu. Naopak, pri čítaní kníh je mozog stále v strehu. Neustále produkuje nové myšlienky.

Ahojte všetci!

To som ja, vás anjelik, miláčik, kojenček, mraučiačik, zvedavček, stravníček, dcérenka, vnučka, neterka, kamoška, proste ja, Ľubka. Mama ma pustila na internet, že vám môžem napísať. Dnes je výročie môjho dvojmesačného pobytu na tomto svete, a preto som sa rozhodla trochu sa poohliadnuť a zbilancovať, čo som sa za ten čas naučila, urobila, ako sa mi darilo.

Začnem tým, aké sa hrávam hry:

Na vojakov – to mám akože samopal a strieľam rany ratatatata, teda prdiky, zásadne ich púšťam po skupinkách, však jednému by bolo smutno samému

Na Davida Coperfielda alebo majstra útekov Hudiniho – keď ma na noc zabalia do zavinovačky a pevne zaviažu, ja si odtiaľ aj tak dokážem vyslobodiť ručičky, mám na to špeciálny trik, ale nepoviem vám aký.

Keď už sú ručičky vonku, tak sa hrám na Lietadielko – toľko nimi métam, že sa čudujem, že som ešte nevzlietla, ťa gravitácia je potvora stále silnejšia.